JEDNA OTÁZKA MICHALOVI ZAJDENOVI:

Čo mi dáva štúdium archívnych dokumentov?

Poznanie a potvrdenie. Ako mládežník a mladý kaplán som rád počúval rozprávania o ľudských osudoch starších harcovníkov, ktorí pôsobili v našej evanjelickej cirkvi. Boli to príbehy, o ktorých sa neučilo v školách a nerozprávalo na verejnosti. Keď padol komunistický režim, myslel som si, že tieto osudy sa dostanú na verejnosť, stanú sa trvalou súčasťou dejín, a aspoň na cirkevných školách sa o týchto „hrdinoch viery“ bude učiť. Som presvedčený, že keď si pripomíname reformátorov zo 16. storočia a národných dejateľov z 19. storočia, prečo by sme si nemali pripomínať aj ľudí z 20. storočia, ktorí vzdorovali komunistickému režimu a za svoje presvedčenie znášali najrozličnejšie príkoria?

Dodnes sa tak však nestalo. Toto konštatovanie platí napriek tomu, že sme vo vedení cirkvi, ako aj na bohosloveckej fakulte mali ľudí, ktorých komunistický režim prenasledoval. Dokonca aj tých niekoľko memoárových kníh, ktoré vyšli a vydávajú svedectvo našich farárov o ich negatívnych skúsenostiach s bývalým režimom, akosi zapadlo prachom. Svedčí to podľa mňa o dvoch skutočnostiach. Po prvé: Ľudia, ktorí spolupracovali s bývalým režimom, majú stále v cirkvi silne postavenie. Po druhé: Dnešné generácie akosi zabudli na starú skúsenosť ľudstva, a síce, že pokiaľ nespoznáme svoju minulosť, budeme opakovať všetky zlyhania, ktorých sa dopustili predchádzajúce generácie.

Dlho sa aj mne zdali hlasy, ktoré hovorili o hrubej čiare, teda o pomyselnom vymazaní viny tých, ktorí kolaborovali s minulým režimom, ako prepotrebný krok cirkvi v novej dobe. Dobre som rozumel vtedajšiemu generálnemu biskupovi. On ako komunistický väzeň, ktorý celé komunistické obdobie prežil ako druhoradý občan, postupoval v súlade s evanjeliovým príbehom o žene cudzoložnici. Veril som, že keď on nehodil po kolaborantoch kameňom, nemá takéto právo urobiť nikto z nás. Preto bolo pre mňa samozrejmosťou zaujať v tejto otázke rovnaké stanovisko.

Ako však plynuli roky a v cirkvi stále nedochádzalo k žiaducej reforme, ktorá by svedčila o pozitívnom vykročení správnym smerom, začal som hľadať dôvody, prečo je to tak. Postupne som pochopil, že jednou z veľkých chýb bol práve generálny pardon, alebo ak chceme; hrubá čiara, ktorá sa za minulosťou urobila.

Nie, cirkev nemala začať pohon na čarodejnice, ale mala dôsledne trvať na tom, aby sa zistila miera kolaborácie jej predstaviteľov s bývalým režimom. Lebo stalo sa, že kolaboranti dostali odpustenie bez pokánia. Jednoducho nemuseli takmer nikomu nič vysvetľovať a za svoje správanie stačilo iba ich vše – obecné ospravedlnenie. Preto mi začala v duši hlodať otázka; ak sa ešte aj dnes po svete naháňajú nacistickí zločinci, ktorí sa podieľali na vyvražďovaní Židov a Rómov, o čo viac by sa malo prediskutovať a vyhodnotiť správanie tých, ktorí pomáhali komunistickému molochovi likvidovať vieru v Boha?

Výrazným impulzom na štúdium archívnych materiálov bola pre mňa priama výzva Jula Vanoviča, ktorý mi ako svetaskúsený muž povedal, že pokiaľ sa o komunistickej minulosti cirkvi nepokúsim vydať svedectvo, zostanú mi jej vtedajšie hriechy ako balvan na duši. A napokon, posledným impulzom, ktorý ma priviedol k štúdiu bolo, keď som sa pred štyrmi rokmi na vlastnej koži presvedčil, že v cirkvi je stále dominantný duch starej doby; duch očierňovania, ohovárania, strachu a nezáujmu o druhého človeka.

Naše archívy pri dôkladnom štúdiu vydávajú jasné a neskreslené svedectvo o správaní ľudí, ich postojoch a konaní. Sú neprebernou studnicou poznania o dobe a ľuďoch, ktorí v nej žili a pracovali. Pochopil som, že ak chce cirkev ísť dopredu, musí sa vyrovnať s vecami, ktoré sú za nami. Nejde to inak. Alebo povedané náboženskou rečou; Pán Boh nepožehná spoločenstvo, ktoré vo svojich radoch toleruje absenciu pokánia, či už za zlyhania jednotlivcov, alebo aj celého spoločenstva, a tak isto pokiaľ sa neocenia tí, ktorí v tých ťažkých dobách znášali nevôľu komunistických vládcov, dychtiacich po zlikvidovaní akejkoľvek náboženskej viery.

Takže odpovedať na otázku: Čo mi dáva štúdium archívnych materiálov? Vieru, že táto moja práca, ak nie dnes, tak možno v budúcnosti, bude jedným z kamienkov, ktorý pomôže cirkvi nájsť cestu k pokániu. Umožní jej raz a navždy skoncovať s minulosťou a dovolí jej urobiť potrebné a nevyhnutné kroky k novej reformácii.

Za odpoveď ďakuje
STANISLAVA MATEJOVIČOVÁ