Poznámky k antológii Vladimír Sergejevič Solovjov a ruská náboženská filozofia
Košice: BYZANT Košice, s. r. o., 2011.

Je v niečom príznačné, že v časoch, keď sa človeka pri kladení otázok o svojom bytí zmocnia neraz – povedané s Paulom Valérym – „zlé myšlienky“, na Slovensko doputovala reprezentatívna antológia Vladimír Sergejevič Solovjov a ruská náboženská filozofia. Zostavovateľ a autor sprievodných textov, náš významný religionista, nedávno zosnulý Ján Komorovský do knihy zaradil vybrané texty ruských náboženských mysliteľov, okrem V. Solovjova v nej nájdeme filozofické diela Jevgenija Trubeckého, Pavla Florenského, V. F. Erna, S. Ľ. Franka, Nikolaja Berďajeva, Sergeja Bulgakova, Dmitrija Merežkovského, Nikolaja Losského, V. V. Zeňkovského, Daniila Andrejeva a ďalších. Ich svojbytné myslenie je geneticky ukotvené v ortodoxnom kresťanstve a má východoeurópsky charakter, avšak svojou podstatou je späté s univerzálnosťou moderny. Vďaka výsostne humanistickému posolstvu, a tiež vďaka skúsenosti vyvzdorovania, ktorú nadobudlo v „temniciach totality“, má schopnosť povzniesť človeka ponad brehy bezútešnej reality. Osobitá je ruskosť či slovanskosť tohto kresťanského myslenia, ktorá ho robí príťažlivým a inšpiratívnym pre naše prostredie. Predpokladám, že Ján Komorovský aj v týchto intenciách vnímal svoje úsilie komplexnejšie zakomponovať myšlienky ruských náboženských filozofov do súčasnej slovenskej kultúry (jednotlivo a v rôznych súvislostiach tam už niektorí z nich fungovali). Texty zaradené do antológie preložili spolu s J. Komorovským aj J. Rybák a M. Schwingerová.

Primárnym cieľom zostavovateľa však bolo prispieť k ekumenickému zblíženiu kresťanského Východu a Západu, ako sa vyslovil v úvodnej stati s názvom Vladimír Sergejevič Solovjov a ruská náboženská filozofia v slovenskej antológii. Tu okrem iného napísal: „Hlboký zmysel vydania Antológie ruskej náboženskej filozofie je hlavne v pozitívnom vplyve na západné racionalistické a abstraktné myslenie rozložené na množstvo škôl, smerov a prúdov, v jeho oplodňovaní a vytváraní vyšších syntéz (…). Z tohto hľadiska ruská náboženská filozofia je „uzemnená“, ba možno povedať, aj materializovaná, zameraná je na budovanie kráľovstva Božieho na zemi. Lebo Božie kráľovstvo síce nie je z tohto sveta, ale prišlo na zem a tu sa musí prejaviť v celej svojej plnosti.“ O vnútornom stotožnení sa J. Komorovského s myšlienkami ruských náboženských filozofov svedčí mimoriadne nasadenie, s ktorým pracoval na príprave tejto knihy, s vedomím, že sa tlmočením odkazu ruskej náboženskej filozofie v našom prostredí do veľkej miery podieľa aj na jej misii. V našich pomeroch je to vzácne idealistický postoj („záchovný“ voči svojej krajine, ale i globálnejšie – voči celej Európe…) a vzbudzuje obdiv. Július Rybák v osobne ladenej úvahe Poznámky k odkazu profesora Jána Komorovskéhouverejnenej v časopise Studia russico-slovaca napísal: „Antológia je plodom jeho dlhoročnej práce výskumnej i prekladateľskej, je akousi kvintesenciou jeho duchovného odkazu, aj zavŕšením viacročných útrpných dobíjaní sa do priazne vydavateľstiev, ktoré ho rad-radom odmietali…“

Do centra myšlienkového kvasu ruskej náboženskej filozofie prelomu 19. a 20. storočia zostavovateľ opodstatnene umiestnil hlavnú postavu, takpovediac jeho demiurga – Vladimíra Solovjova (1853 – 1900). Z úvodu je zrejmé, že jeho zámerom bolo vytvoriť skutočne slovenskú antológiu, kde sa dôraz kladie na recepciu V. Solovjova, ako aj iných predstaviteľov ruskej náboženskej filozofie na Slovensku. Z tohto hľadiska pristupoval aj k výberu autorov a textov, riadiac sa vlastnými kritériami ich prínosu pre naše prostredie (preňho osobne boli podnetné myšlienky S. Ľ. Franka v stati Nábožensko-historický zmysel ruskej revolúcie). Zaujímavé sú údaje o tom, že Slovensko si už v 40. rokoch začalo osvojovať Solovjovovu spisbu prinášajúcu nové, obrodzujúce myšlienky, napr. v štúdii piaristu dr. Jána Rybára Idea bohočlovečenstva u Vl. Solovjova (vyšla r. 1946) a či prekladom Solovjovovho diela Rusko a všeobecná cirkev (publ. r. 1947). Podobne sa v tom období u nás recipovali aj diela F. M. Dostojevského, čo vnímame aj ako protest slovenskej intelektuálnej elity proti otriasajúcej antihumánnosti vojnovej reality. Prvýkrát na Slovensku publikovali Solovjova ešte v 19. storočí, za autorovho života, keď r. 1886 v Národných novinách vyšiel jeho článok pod názvom Novozákonný Izrael na tému kresťansko-židovskej sekty v Kišiňove. Prst na myšlienkovom „pulze dňa“ vtedy dozaista držal sám S. H. Vajanský, ktorý sa práve zaujímal o problematiku sektárstva v súvislosti s dokončovaním románu Koreň a výhonky so sektárskymi motívmi z evanjelického prostredia.

Solovjovove i Berďajevove diela, ale aj práce iných ruských náboženských mysliteľov (A. Meňa, L. Šestova, P. Florenského) vychádzali u nás po páde totality v knižných prekladoch J. Komorovského a časopiseckých T. Križku. K výpočtu si dovolím doplniť, že v prvej polovici 90. rokov sa aj mne pošťastilo preložiť a uverejniť v časopise Romboid niekoľko podnetných textov P. Florenského a r. 1996 mu venovať kľúčovú kapitolu vo svojej vedeckej monografii o otázkach ruskej literatúry a kultúry 20. storočia Symbolizmus ako princíp videnia.

Pre Komorovského boli pochopiteľne podstatné tragické okolnosti okolo prerušenia kontinuity tohto myslenia a jeho umlčania v Rusku Októbrovou revolúciou, keď sa sčasti prenieslo do emigrácie (Berďajev, S. Bulgakov, Merežkovskij a i.) alebo na druhej strane ilegálne živorilo doma, v podmienkach vyhnanstva, ako P. Florenskij, ktorého napokon r. 1937 popravili. Preto do nej zaradil aj tých mysliteľov, ktorí sa aj v podmienkach totality materialistického svetonázoru nebáli otvorene hájiť idealizmus a v rámci neho myšlienky ruskej náboženskej filozofie. Bol to znalec problematiky symbolu A. F. Losev, ďalej protojerej A. Meň a či akademik B. V. Raušenbach. Zostavovateľ upozorňuje na momenty, súvisiace s uchovaním a prenesením náboženského myslenia do „sovietskeho ateistického režimu“, predovšetkým Solovjovovho myšlienkového odkazu, ktorý naďalej pôsobil v podhubí istej línie ruskej literatúry či v „spodných“ prúdeniach oficiálnej ruskej kultúry. Spomína akmeistického básnika O. Mandeľštama, ktorého v mladosti inšpirovalo dielo P. Florenského Stĺp a opora pravdy, a tiež idey Vladimíra Solovjeva.

V obsažnej antológii mi chýba podstatnejšia reflexia Solovjovovho zástoja v kontexte tvorby ruskej moderny, v teoretických úvahách a napokon i v umeleckých dielach – poetických, prozaických, dramatických – básnikov symbolistov, najmä symbolistov tretej vlny: Alexandra Bloka, Viačeslava Ivanova, Andreja Beleho a i. Bez spisovateľov, ktorí tvorivo pretavili Solovjovove myšlienky a symboliku a zafixovali ich v národnom kultúrnom vedomí, akoby dielo nebolo úplné. Figurujú tu texty staršieho symbolistu D. Merežkovského a predstaviteľa mladších symbolistov V. Ivanova, no mien, ktoré by antológiu obohatili, je viac. Na druhej strane, zostavovateľ si svoj predmet vymedzil už jej názvom Vladimír Sergejevič Solovjov a ruská náboženská filozofia. Spätosti Solovjovovho myslenia s ruským symbolizmom je venovaná krátka pasáž v úvodnej stati, kde sa slovami historika ruskej nematerialistickej filozofie V. V Zeňkovského charakterizuje moderný prelom 19. a 20. storočia. V Rusku sa myšlienkovo niesol v znamení hnutia „nového náboženského vedomia“, ktoré sa konfrontovalo s historickým kresťanstvom a verilo v eschatologické vyústenie dejín. „Základný vplyv na to všetko mal Vl. Solovjov, a bolo by ťažké ‘zmerať’, ktorou stránkou svojej tvorby vplýval mocnejšie, – ako náboženský mysliteľ, ako filozof, alebo ako básnik. Nebude zveličením, keď povieme, že básnická tvorba Vl. Solovjova začala vôbec nové obdobie vo vývine ruskej poézie (…) – novoromantizmus s jeho najtypickejším prejavom – symbolizmom.“

Tu je podľa mňa podstatné, že Solovjov svoj básnický talent transponoval do filozofie – o Všejednote, „sobornosti“, Pistis-Sofii a pod., ktorú vyložil v jasných, kondenzovaných poetických formulách a definíciách. Bolo to novátorské a moderné. Symbolistický básnik Andrej Belyj v stati Apokalypsa v ruskej poézii výstižne napísal: „Básnik musí byť odteraz nielen pevcom, ale aj vodcom života. Taký bol Vl. Solovjov. Z hlbín pesimizmu Solovjov dospel k náboženským výšavám. Spojil poéziu s filozofiou.“ Hraničný dotyk s umením a krásou charakterizuje aj mysliteľa Pavla Florenského, ktorý v čase, keď už Solovjov nežil (zomrel r. 1900), vstúpil do kruhu symbolistov inšpirovaných solovjovovskými ideami. Venoval sa teórii symbolu a symbolizmu (ako náhľadu sveta), a pritom vytvoril niekoľko básnických opusov. Možno by nebolo od veci, keby sa do antológie okrem jeho filozofického diela zaradila aj časť poémy Svätý Vladimír, kde Florenskij zobrazil V. Solovjova. Pre zaujímavosť doplním, že pri hľadaní žánru pre svoje najvýznamnejšie dielo Stĺp a opora pravdy, ktorého úryvok je v antológii, sa P. Florenskij inšpiroval poéziou A. Beleho.

Ruských symbolistov unášala solovjovovská vízia „sobornosti“ s charakteristickým ruským mesianizmom, kde bola budúcemu Rusku ako ideálnemu vzoru, založenému na jej princípe a materializujúcemu Kráľovstvo nebeské na zemi, predurčené osobité poslanie v celosvetovom meradle. Podnetná bola aj pre západné hnutia hľadania novej duchovnosti, a keď sa jej v krízových časoch začiatku druhej dekády 20. storočia chopil švajčiarsky antropozof Rudolf Steiner a interpretoval ju v prednáškach o Rusku, získal si pre svoje učenie mnohých ruských umelcov a intelektuálov, medzi nimi viacerých symbolistov. Ideu ruskej náboženskej filozofie, ako aj ďalšie jej moderné vízie o Novom človeku, Novom svete a pod. už v r. 1917 s hrmotom zvrhla revolúcia boľševikov, hoci reálne boli aj neskôr, v deformovane dogmatických či utopických výkladoch, súčasťou sovietskej ideológie.

J. Komorovský poukazuje na to, že „východné kresťanské myslenie a s ním spojené vedné disciplíny nie je tak systematicky rozškatuľkované, ako už od stredoveku bolo myslenie v západoeurópskej kultúre…“ a „… je ťažké stanoviť, kde končí teológia a začína filozofia“. Rovnako môžeme hovoriť o ruskej filozofii suplovanej literatúrou, pričom je ťažké stanoviť, kde sa končí umenie a začína myslenie. Nie nadarmo sa V. V. Zeňkovskij (v antológii nájdeme jeho stať Pravoslávie a ruská kultúra) vo svojich štvorzväzkových Dejinách ruskej nematerialistickej filozofie často vyslovuje o ruských mysliteľoch ako o spisovateľoch a významných spisovateľov radí medzi mysliteľov. Z tohto pohľadu je príkladom par excellence Fiodor Michailovič Dostojevskij.

Je zrejmé, že práve cez tvorbu hlboko veriaceho Dostojevského, ktorý si dennodenne prečitoval pasáže z Písma svätého a po celý život viedol vnútorný, intímny dialóg s Bohom, neraz dokonca pochybujúc o jeho existencii, sa v ruskej kultúre zrodila osobitá podoba antropocentrizmu, kde je človek človekom vo vzťahu k Bohu. Takto v sebe zároveň odkrýva rozmer „človekoboha“ či „bohočloveka“, ktorý bol kedysi jednou z diskutovaných tém ruskej moderny. Na margo toho sa Vasilij Rozanov (jeden z najtalentovanejších ruských náboženských mysliteľov, hoci kontroverzný a nejednoznačný, škoda, že nie je zastúpený v antológii) vyslovil, že Dostojevskij si ani poriadne neuvedomoval, aké závažné otázky rieši vo svojich dielach. Od umeleckej spisby Dostojevského vedie zreteľná línia k originálnej ruskej náboženskej filozofii.

Mnohí z týchto mysliteľov sa zamýšľali nad Dostojevského tvorbou, napríklad sám Solovjov (v antológii sú jeho Tri reči pamiatke Dostojevského) alebo Rozanov a i. Bola im blízka jej dialogickosť, na ktorú neskôr upozornil teoretik M. Bachtin – ako na problém literárnej vedy. Práve v dialógu sa u Dostojevského, a to aj vo vnútorných pochybnostiach, rodí pravda viery (v život, v Boha, v svet). Náboženskí filozofi tu nachádzali ozvenu antiky, platónsky pulzujúci dialóg, nazeranie novoplatónskej filozofie, na ktorú nadväzovali, pritom v ruskom podaní. Moment tvorivosti vo vzťahu k večne sa obnovujúcej viere a jej tajomstvu je v ruskej náboženskej filozofii prítomný a podľa mňa práve vďaka nemu ostáva príťažlivá aj pre súčasnosť.

Texty ruských náboženských filozofov hĺbkou myš lienok neprestávajú provokovať k mysleniu, čo je pre filozofické dielo to najlepšie odporúčanie. Svojimi poznámkami k významnému počinu J. Komorovského a všetkých, čo sa podieľali na príprave antológie, by som chcela upozorniť na potrebnú, nadčasovú knihu.