* 7. júla 1944 Čierny Balog
† 13. septembra 2013 Bratislava

Bolestná správa o nečakanom odchode významného historika a slovenského intelektuála zasiahla nielen jeho spolupracovníkov z Historického ústavu SAV, kde pracoval, ale celú slovenskú spoločnosť. Jeho hlas vyjadrujúci sa k závažným otázkam slovenských dejín a politiky od začiatku 20. storočia až do dnešných dní mal svoju váhu, prebúdzal záujem a nútil premýšľať. Do jeho života viackrát zasiahla politika, ale ako sám nedávno povedal v rozhlasovej relácii, zrejme nebol predurčený na to, aby sa stal politikom a nechcel byť politikom za každú cenu. O politike premýšľal, študoval ju v súvislosti s historickým vývojom a filozofiou dejín a o svoje poznanie sa delil s ostatnými.

Nepoznáš dňa ani hodiny, naučila som sa v detstve a viem, že smrť nikoho z nás neušetrí… Milan Zemko bol len o niekoľko rokov starší odo mňa, študoval na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského filozofiu v kombinácii s históriou v rokoch 1961 – 1966. Pamätám si na neho ešte zo študentských čias. Občas som ho vídavala na chodbe katedier dejín v húfe kolegov. Bolo zjavné, že je v centre rozhovoru, mal výrazný hlas a nechtiac upútal pozornosť aj miernym krívaním, azda následky po prekonanej detskej obrne, ktorá poznačila množstvo detí z ročníka 1944. Nepoznali sme sa vtedy osobne a nepamätám sa, že by sme sa niekedy rozprávali. Keď končil univerzitné štúdium, bola som veľmi plachá prváčka, ktorá sa práve drvila na skúšku z dejín staroveku. V budove Univerzity Komenského na Šafárikovom námestí som ho vídavala aj počas jeho internej ašpirantúry na katedre filozofie, kde pripravoval dizertačnú prácu z dejín estetiky. Zároveň pracoval v študentských časopisoch Echo a Filozof a angažoval sa v obrodnom procese, ktorý vyústil do Československej jari 1968. Jeho sľubne sa rozbiehajúcu univerzitnú kariéru zastavili roku 1970 politické čistky. Som presvedčená o tom, že slovenské vysoké školstvo a celá spoločnosť tým stratili veľmi veľa. Mal všetky predpoklady na to, aby sa stal skvelým vysokoškolským profesorom a z tohto postu vplyvným šíriteľom vysokých morálnych hodnôt, záväzných aj pre politiku.

Milana Zemka som spoznala osobne až v roku 1997, keď sa stal pracovníkom Historického ústavu SAV. Mal vtedy už za sebou veľa osobných a profesionálnych skúseností. Možno sme sa ho na ne nevedeli priateľsky a so záujmom pýtať tak, ako on sám dokázal s účasťou vypočuť to, čo mu rozprávali kolegovia o svojich radostiach, starostiach či rodinnej histórii. Všetci jeho priatelia z mladosti ešte nestihli napísať spomienky na to, aký dokázal byť nezištný, požičať peniaze či vlastný byt tomu, kto nemal kde hlavu skloniť. Len z jeho mimovoľnej reakcie sme uhádli, že na zamestnania v 70. a 80. rokoch – pôsobil v Slovkoncerte, v Lite – nespomínal rád, a tak sme sa prestali pýtať. Počas „normalizácie“ udržiaval intelektuálne a priateľské styky s disidentmi a nezávislými intelektuálmi. Až v roku 1989 sa mohol stať redaktorom literárneho časopisu Slovenské pohľady, ktoré sa opäť hlásili k slobodnému mysleniu a tvorbe.

Milan Zemko zostáva vzorom činného intelektuála, teda intelektuála v pravom slova zmysle, takého, ktorý nesníva, ale študuje, rozmýšľa a koná. Aktivizoval sa počas Nežnej revolúcie, záležalo mu na odstránení komunistického režimu, na slobode a demokracii. Kooptovali ho do Slovenskej národnej rady za Verejnosť proti násiliu, vo voľbách roku 1990 bol zvolený najprv za poslanca, potom za podpredsedu Slovenskej národnej rady. Počas rokovaní s predstaviteľmi Českej národnej rady o štátoprávnom usporiadaní ČSFR a kompetenciách si uvedomil patovú situáciu a postavil sa za samostatné Slovensko. Jeho hlasovanie v predsedníctve SNR rozhodlo o zamietnutí dohôd z Mílova a bolo v rozpore s väčšinovým názorom VPN. Milan Zemko z toho vyvodil dôsledky a volebné obdobie dokončil ako nezávislý poslanec. Od októbra 1992 do marca 1993 pôsobil v Politologickom ústave SAV a po obhájení kandidátskej dizertácie z problematiky politického systému sa opäť vrátil na významný politický post, až do roku 1997 bol riaditeľom odboru vnútornej politiky Kancelárie prezidenta SR Michala Kováča. Potom nasledoval Zemkov definitívny odchod z aktívnej politiky, čo slovami Jána Budaja bolo len na škodu: takých totiž, čo by v politike nosili len jeden kabát, ktorí by dbali o osobnú česť a na dôvažok mali vedomosti a svojskú noblesu, nám chýbalo a chýba.

Široká verejnosť viac vníma popularizačnú činnosť a angažovanú publicistiku Milana Zemka než jeho vedeckú prácu. Za vedecko-popularizačnú činnosť získal dvakrát – roku 1993 a 2013 – Cenu SAV. Mne prichodí zdôrazniť, že jeho publicistika vychádzala zo základného historického výskumu a reflektovala najnovšie výsledky historiografie ako vedy. V Historickom ústave SAV pracoval v oddelení novších dejín, ktoré skúma problematiku obdobia 1918 – 1945, a to z hľadiska národných aj všeobecných dejín. Zároveň bol počas piatich rokov členom Predsedníctva SAV, v poslednom období aj rešpektovaným členom demokraticky volenej Vedeckej rady Historického ústavu SAV. Skúmal v prvom rade dejiny politického systému prvej ČSR, dejiny politických strán, venoval sa spracovaniu charakteristiky a prínosu viacerých osobností. Záslužná je najmä koncepčná a redakčná práca Milana Zemka na dvoch významných kolektívnych syntetických prácach venovaných dejinám Slovenska v medzivojnovom období: Slovensko v Československu, 1918 – 1939 (Veda 2004) a Slovensko v 20. storočí 3. V medzivojnovom Československu, 1918 – 1939 (Veda 2012). Aj táto posledná rozsiahla práca nedávno získala Cenu SAV. Práve Milan Zemko v nej so všetkou skromnosťou a opatrnosťou nazýva 20. storočie aj slovenským storočím, pretože nikdy predtým Slováci nezaznamenali taký rozvoj ako v uplynulom storočí. V spomenutom zväzku zdôrazňuje najmä medzivojnové premeny školstva a kultúry a z nich vychádzajúce celkové premeny slovenskej spoločnosti. Na rozdiel od článkov, diskusií a verejných vystúpení, Milan Zemko vo svojich vedeckých štúdiách a kapitolách publikovaných na Slovensku aj v zahraničí často stavia na štatistikách, číslach, empirických údajoch. Uverejnil dve monografické práce: Slovensko – krajina v medzičase (Kalligram, 2002) a Občan, spoločnosť a národ v pohybe slovenských dejín (Historický ústav, 2010.) Spracoval v nich slovenskú spoločnosť v premenách času od polovice 19. storočia do súčasnosti. V jednej z kapitol tejto knihy sa vrátil k štúrovcom ako tvorcom neuveriteľného projektu (ktorý bol napokon predsa len pomerne úspešný.) Nemenej ho zaujímalo multikultúrne prostredie prvej Československej republiky, ktoré vnímal skôr ako mnohonárodné, než multietnické, teda ako prostredie rizikové, ktoré sa dalo ťažko udržať pospolu v centralizovanom štáte aj pod podmienkou dôsledne dodržiavať individuálne práva a slobody, a priaznivého zahraničnopolitického vývoja. Zaujímal sa aj o duchovné tradície, o všetky pozitívne hodnoty hodné nasledovania, bez zreteľa na to, či pochádzali z katolíckeho, evanjelického či židovského prostredia. Viackrát sme sa rozprávali o tých, ktorí boli za komunizmu prenasledovaní pre svoje náboženské presvedčenie a priraďoval ich ku všetkým politicky prenasledovaným. Povedal mi, že je agnostikom; ale bol to pokorný agnostik, hotový skloniť sa pred Najvyšším. Pre Františka Mikloška zostal liberálnym katolíkom.

Milan Zemko mal ešte veľa vedeckých plánov. Bol vedúcim riešiteľom grantového projektu VEGA Publicistika Milana Hodžu súvisiaca s jeho vrcholnou politickou činnosťou v 30. rokoch 20. storočia, v ďalšom období hodlal viesť vedeckovýskumný tím, skúmajúci zahraničnopolitické myslenie na Slovensku v prvej polovici 20. storočia. O to prekvapivejší a bolestnejší bol pre nás, spolupracovníkov, jeho nečakaný odchod. Ešte deň pred svojou smrťou vo štvrtok 12. septembra 2013 popoludní sa s nami zamýšľal nad najbližšími pracovnými úlohami a nad krátkodobými aj dlhodobými perspektívami historiografie ako vedy. Hovorili sme aj o problematike financovania vedy, o plánovanom krátení rozpočtu SAV, o tom či by mohla byť plánovaná reštrukturalizácia Slovenskej akadémie vied východiskom zo závozu. Milan Zemko poznamenal, že netreba zabúdať na to, že zakladajúcimi ústavmi Slovenskej akadémie vied a umení boli roku 1942 spoločenskovedné ústavy – a pripomenúť to tým, čo spoločenskovedný výskum zaznávajú. Sám už na túto tému, žiaľ, nič nenapíše, prenechal to tým, ktorí sú plní síl a naučili sa od neho hovoriť a veriť, že slovo ešte má svoju váhu.

V Milanovi Zemkovi strácame mimoriadnu osobnosť slovenského spoločenského života, vzácneho kolegu a dobrého, jemného človeka. Bude nám veľmi chýbať ako človek aj vedec.

Česť jeho pamiatke!