FILO, Július, editor. Christian World Community and the Cold War
International Research Conference in Bratislava on 5-8 September 2011, Bratislava: Evanjelická bohoslovecká fakulta, 2012, 366 strán.

Publikácia ChristianWorld Community and the Cold War (Kresťanská svetová komunita a studená vojna) je zborníkom príspevkov, ktoré odzneli na medzinárodnej konferencii konanej v Bratislave v dňoch 5. – 8. septembra 2011. Spomínaná konferencia v Bratislave bola v poradí tretím výstupom medzinárodného výskumného projektu s rovnakým názvom ako recenzovaná publikácia. Projekt vznikol v roku 2009 z podnetu skupiny dvanástich vedcov, cirkevných historikov a predstaviteľov na stretnutí v meste Cambridge, MA, USA. Pod vedením Dr. Risto Lehtonena je cieľom tohto projektu skúmať situáciu cirkvi vo svete počas obdobia studenej vojny s dôrazom na medzinárodné ekumenické organizácie a ich aktivity v prospech cirkví (s. 14 – 15). Členom výskumného kolektívu za Slovensko je emeritný generálny biskup ECAV Július Filo ml., profesor na EBF UK v Bratislave, ktorý je súčasne aj editorom predmetného zborníka.

Zborník obsahuje 17 vedeckých článkov (research papers), ktoré sú doplnené editorským úvodníkom, zoznamom účastníkov konferencie, charakteristikou výskumného projektu a úvodníkom z pera člena výskumného kolektívu a jedného z recenzentov zborníka Dr. Normana Hjelma. Druhým recenzentom bol Dr. Dwain Epps. Z formálnej stránky teda zborník aj jednotlivé príspevky spĺňajú charakter vedeckej publikácie. Kvalita editorskej práce je na štandardnej úrovni, avšak niekoľko dôležitých detailov ušlo pozornosti editora. V prvom rade príspevky nevykazujú jednotnú štruktúru, ktorá patrí medzi „štábnu kultúru“ vedeckých zborníkov. Aj keď väčšina príspevkov obsahuje abstrakt a kľúčové slová, niektoré nie (napr. príspevky Altanova, s. 90 – 105 a Kunter, s. 120 – 128). Niektoré články majú abstrakt, ale chýbajú im kľúčové slová.

Podobne nedotiahnuté je aj zoradenie jednotlivých príspevkov, ktoré vykazuje priveľkú mieru entropie. Editorovi sa ponúkala možnosť rozdelenia do troch kategórií podľa toho, z ktorej krajiny autor pochádzal, resp. o ktorej krajine a cirkvi autor písal (bývalé komunistické štáty Európy – 9 príspevkov; západné demokratické krajiny – 5 príspevkov; krajiny tzv. tretieho sveta – 3 príspevky). Toto začlenenie by nielen náležite reflektovalo na politickú situáciu studenej vojny, ale zároveň aj pomohlo čitateľovi orientovať sa v zborníku. Nejednotné sú aj charakteristiky jednotlivých prispievateľov. Pri nie – ktorých sa dozvieme iba meno, pri iných aj súčasnú alebo minulú funkciu a pri niektorých aj dôležité životopisné dáta. Keďže ide o historický výskum, pre čitateľa je dôležité poznať vzťah autora k subjektu, ktorý skúma, jeho zainteresovanosť či angažovanosť v daných udalostiach. Poznanie tohto kontextu by určite prispelo k lepšiemu pochopeniu názorov a postojov jednotlivých prispievateľov.

Recenzia zborníka si vyžaduje niekoľko limitácií. Vzhľadom na pomerne veľký rozsah publikácie nie je možné venovať rovnakú pozornosť všetkým článkom. Prirodzene sa sústredíme na články týkajúce sa cirkví v bývalých komunistických krajinách, keď – že aj Slovensko ako súčasť ČSSR patrilo počas studenej vojny do tohto košiara. Špeciálna pozornosť sa bude venovať článku prof. Filu, ktorý sa týka života ECAV na Slovensku počas obdobia studenej vojny. Dôvod pre túto pozornosť je triviálny. Nielen preto, že sa priamo dotýka Slovákov a evanjelikov, ale najmä preto, že popisuje historickú kapitolu našej evanjelickej cirkvi, ktorá stále čaká na poriadne systematické zhodnotenie. Väčšinou sú naše závery o tejto dobe na úrovni dojmov, prinajlepšom čiastkových reflexií a memoárov. O čo menej faktov a poctivých analýz, o to viac účelových poloprávd s negatívnym vplyvom na súčasný život cirkvi a spoločnosti. Z tohto pohľadu treba oceniť iniciatívu výskumného kolektívu, aj prof. Filu odkryť a vedeckým spôsobom opísať túto zložitú kapitolu našich dejín. V nasledujúcich riadkoch zhodnotíme, do akej miery sa prof. Filovi a kol. podarilo udržať vedeckosť prístupu a argumentácie, do akej miery výsledky výskumu korešpondujú s realitou doby.

PRÍSPEVKY AUTOROV Z VÝCHODNÉHO BLOKU
Situáciou cirkví v krajinách bývalého východného bloku sa zaoberá deväť príspevkov. Konkrétne ide o bývalú Juhosláviu, Bulharsko, Maďarsko, Nemeckú demokratickú republiku (NDR), Sovietsky zväz a Československo. Článok Paula Mojzesa (s. 46 – 70) poskytuje základné informácie o situácii cirkvi v krajinách bývalej Juhoslávie. Špecifikum postavenia cirkví reflektovalo špeciálne postavenie tohto národnostného konglomerátu v rámci komunistického bloku: ideovo to bol komunistický a marxistický štát, avšak po rozchode Tita so Stalinom v roku 1948 bola Juhoslávia viac-menej nezávislá od veľkého sovietskeho brata a orientovaná prozápadne. Tak mohli aj jednotlivé cirkvi pôsobiace v Juhoslávii voľnejšie dýchať ako ich partneri v ostatných krajinách sovietskeho bloku. Pre nás sú zaujímavé autorove hodnotenia kresťanských ekumenických aktivít cirkví vo východnom bloku, a to najmä Kresťanskej mierovej konferencie (Praha) a ekumenického mierového zhromaždenia, organizovaného moskovským patriarchátom pravoslávnej cirkvi. Autor ich vnímal ako nástroj propagandy komunistického režimu pod dohľadom tajnej polície – budiť dojem náboženskej slobody v očiach západných ekumenických predstaviteľov (s. 63). V podobnom duchu Mojzes hodnotí aj návštevy cirkevných hodnostárov zo Západu – vytvoriť obraz slobody vierovyznania o režime, ktorý túto slobodu popieral (s. 60).

Dva články sa venujú situácii cirkví v Bulharsku. Prvý článok autora Altanova (s. 90 – 105) sa zameriava na štatisticky malú skupinu charizmatického hnutia, ktoré nebolo registrované štátom a svoju činnosť robilo viac-menej undergroundovo. Táto osobná reflexia popisuje zaujímavý príklad kresťanského hnutia bez formálnej viazanosti na štátne štruktúry, ktoré dokázalo nielen prežiť obdobie komunistického útlaku, ale dokonca dokázalo pôsobiť misijne a oslovovať verejnosť. Autor sa však neubránil neobjektívnosti: prezentácia budí dojem akoby celá misijná aktivita v komunistickom Bulharsku ležala exkluzívne len na pleciach tohto početne minoritného charizmatického hnutia. Druhý príspevok z bulharskej proveniencie (Metodiev, s. 71 – 89) dôvodí na základe archívov štátnej bezpečnosti, že medzinárodná ekumenická aktivita Bulharskej pravoslávnej cirkvi (štatisticky najväčšia cirkevná denominácia v Bulharsku) bola riadená a kontrolovaná tajnou políciou a slúžila propagandistickým cieľom komunistického režimu (s. 71). Hlavné aktivity týchto „ekumenikov“ sa týkali najmä politických otázok, ako obrana mieru (kritika vojny vo Vietname), odsúdenia rasizmu či sociálnej nerovnosti kapitalistického zriadenia. Takto vlastne efektívne odvádza – li pozornosť od náboženskej neslobody vo vnútri svojich krajín. Jednotný front ekumenikov z komunistických krajín zabezpečovala Ruská pravoslávna cirkev pod vedením vedúceho Oddelenia vonkajších vzťahov moskovského patriarchátu, samozrejme agenta KGB (s. 79). Ekumenické elity v Bulharsku boli verbované z radov vysokých cirkevných hodnostárov Bulharskej pravoslávnej cirkvi a z radov profesorov na teologických fakultách. Do vnútra samotnej cirkvi pôsobila táto politika ekumenických elít deštruktívne. Ako autor hodnotí, z hľadiska bežného kňaza sa ekumenickí predstavitelia vnímali ako kolaboranti, ktorí mohli cestovať na západ vrátane dlhodobejších pobytov, mali rôzne iné privilégiá, kým regulárni terénni kňazi boli šikanovaní tým istým režimom.

Situáciu v bývalom východnom Nemecku (NDR) charakterizujú tiež dva články. V prvom, pomerne krátkom príspevku, sa autorka (Kunter, s. 120 – 128) snaží opísať vzťah cirkví na jednej strane a komunistickej strany a tajnej polície (Stasi) na strane druhej. Práca konštatuje všeobecne známe fakty: vláda a tajná polícia sa snažili oklieštiť cirkev na domácej pôde a súčasne využiť ich medzinárodné kontakty na propagandu sociálnych výdobytkov komunistického režimu. Cirkev sa bránila tým, že poskytovala priestor opozičným hnutiam, skrytým pod rôzne environmentálne či mierové aktivity. Druhý článok týkajúci sa východného Nemecka (Grendel, s. 129 – 151) je hodnotný najmä charakteristikou špecifík postavenia evanjelickej cirkvi v NDR počas studenej vojny. Až do roku 1969 bola evanjelická cirkev v NDR súčasťou celonemeckej evanjelickej cirkvi, ktorá zahrňovala aj evanjelickú cirkev v západnom Nemecku; NSR (s. 129). Ďalšie dôležité východonemecké špecifikum vzťahu evanjelickej cirkvi sa týkalo právomoci presunúť či odobrať súhlas cirkevným zamestnancom. Kým v ostatných socialistických krajinách túto právomoc mali štátne orgány, v NDR touto právomocou nedisponovali (s. 132). Autorka zdôrazňuje, že práve toto jednotné pannemecké zastrešenie evanjelickej cirkvi v dvoch rozdelených a nepriateľských štátnych útvaroch umožňovalo jedinečnú medzinárodnú spoluprácu najmä na úrovni jednotlivých evanjelických zborov (s. 136, 141). Táto platforma bola omnoho dôležitejšia a efektívnejšia pre evanjelickú cirkev v NDR než členstvo v medzinárodných ekumenických organizáciách, ako Svetový luteránsky zväz (SLZ) a Svetová rada cirkví (SRC).

Vzťah pravoslávnej cirkvi a štátneho establismentu v bývalom Sovietskom zväze (ZSSR) mapuje článok Belyakovej a Beglova (s. 171 – 192). Na základe archívnych dokumentov Rady pre cirkevné záležitosti Rady ministrov ZSSR autori hodnotia medzinárodné aktivity ruskej pravoslávnej cirkvi primárne ako propagandu komunistického režimu, nutné zlo, ktoré cirkev musela podstúpiť, aby prežila komunistický útlak (s. 178, 181). Cirkev vstupovala do ekumenického medzinárodného hnutia paradoxne v dobe, keď vo vlastnej krajine prebiehala deštrukcia cirkvi, zatváranie kostolov a neprispôsobivých kňazov (176). Napriek dominantne negatívnemu hodnoteniu ekumenického hnutia autori konštatujú aj pozitívny dopad členstva v medzinárodných ekumenických štruktúrach. Formou barterového obchodu, ako protihodnotou šírenia pozitívneho obrazu komunistického režimu vo svete, sa podarilo ekumenickým predstaviteľom na domácom poli trochu znížiť diskrimináciu legislatívy voči cirkvám, zvýšiť náklad liturgických tlačovín, dokonca otvoriť otázku kresťanských disidentov či väznených kňazov (s. 188).

Predposlednou krajinou bývalého komunistického bloku, ktorá má zastúpenie v zborníku, je Maďarsko. András Korányi (s. 106 – 119) sa venuje zaujímavej, avšak veľmi ohraničenej epizóde, týkajúcej sa vzťahu Evanjelickej cirkvi v Maďarsku a SLZ. Zosadenie biskupa Ordassa (bol za svoje protirežimné postoje väznený) a jeho nahradenie prorežimným ašpirantom Káldym vytvorilo schizofrenickú situáciu na medzinárodnom poli: zosadený Ordass bol stále aktívnym viceprezidentom SLZ, a tým aj reprezentantom cirkvi z pohľadu SLZ, aj napriek faktu, že vo svojej vlasti bol persona non grata a z perspektívy maďarskej cirkvi a vlády mal túto úlohu zastávať Káldy. SLZ a SRC veľmi citlivo reagovali na toto dvojvládie a umožnili postupnú výmenu Ordassa (keď mu skončilo volebné obdobie viceprezidenta SLZ) za Káldyho v štruktúrach SLZ. Aj tento izolovaný príklad demonštruje, že napriek mnohým pozitívnym impulzom smerom k totalitným režimom medzinárodné ekumenické hnutia ako SLZ museli hrať podľa nôt týchto režimov, aby cirkvám vo východnom bloku nespôsobili dodatočné problémy. Podľa autora táto epizóda príkladne demonštruje hlavnú líniu politiky komunistov v Maďarsku po revolučnom roku 1956; podpora medzinárodných vzťahov cirkvi slúžila najmä propagandistickým zámerom a mala posilniť legitímnosť komunistických režimov (s. 108).

Bývalé socialistické Československo zastupujú dva články. Keďže príspevku prof. Filu (s. 21 – 45) sa budeme venovať osobitne, v krátkosti spomeňme článok Petra Moreé (s. 297 – 317), v ktorom autor detailne skúma dve prorežimné teologické vyhlásenia Českobratskej cirkvi evanjelickej (ČBCE), vydané v rokoch 1953 a 1973. Obidve teologické vyhlásenia vyjadrili podporu a lojalitu komunistickému režimu. Impulzom vyhlásenia z roku 1953 bolo stretnutie SRC v Evanstone. Bola to prvá publikácia v cudzom jazyku (vyhlásenie bolo preložené do angličtiny a nemčiny) z cirkevného prostredia po roku 1950. Vyhlásenie z roku 1973 je zrkadlom normalizačného procesu po vstupe okupačných vojsk do ČSSR a predznamenalo okrem iného vnútorné štiepenie ČBCE po obrodnom procese, v ktorom zohrala táto cirkev svojou angažovanosťou pozitívnu úlohu. Autor potvrdzuje všeobecne známy fakt, že ekumenické hnutie bolo inštrumentom zahraničnej politiky komunistického režimu ČSSR (s. 307, 309). Touto často opakujúcou sa tézou ukončíme príspevky autorov východného bloku a posunieme sa na západnú stranu železnej opony.

PRÍSPEVKY AUTOROV ZO ZÁPADNÉHO BLOKU
Príspevky autorov žijúcich a pôsobiacich v kapitalistických krajinách odrážajú diametrálne inú perspektívu ako analýzy ich východných kolegov. Vyznievajú zväčša ako pozitívne hodnotenia dopadov ekumenického hnutia, ako napr. efektívneho spôsobu udržiavania kontaktov skrze rozdelený svet (Arnold, s. 152), či ako nástroj prekonávania predsudkov západných kresťanov, ktorí väčšinou vnímali východných bratov a sestry cez okuliare propagandy – ako ľudí nerešpektujúcich ľudské práva, klamárov a podobne (Rigdon, s. 283 – 296). Článok Kirbyho (s. 318 – 347) pripomína, že aj západné mocnosti, najmä USA, využívali medzinárodné ekumenické hnutia k propagandistickým účelom šírenia náboženskej slobody. Ani medzinárodnú ekuménu neobišiel vtedajší, priam kozmický zápas dobrého Západu s diabolským režimom Sovietskeho zväzu, ako to vnímali najmä nábožensky konzervatívne kruhy v USA. Keďže drvivá väčšina materiálu v tejto sekcii je vo forme reflexií a pamätí, spomenieme dve udalosti, ktoré akcentujú pozitívny vplyv medzinárodného ekumenického hnutia.

Prvá sa týka návštevy hlavy anglikánskej cirkvi, arcibiskupa z Canterbury v NDR v roku 1974. Autor článku John Arnold, vtedy ako anglikánsky duchovný, sprevádzal arcibiskupa na ekumenickej návšteve východonemeckých evanjelikov. Okrem rozhovorov s cirkevnými hodnostármi a početných návštev historických pamiatok absolvoval arcibiskup aj stretnutie s vrcholnými predstaviteľmi komunistickej NDR. Pri týchto stretnutiach arcibiskupov prorocký hlas, síce diplomaticky, ale veľmi jasne poukazoval na neprávosti komunistického politického režimu. Napriek nesporným pozitívam takýchto konfrontácií je nemožné hodnotiť priamy dopad týchto a podobných hlasov do duše komunistických predstaviteľov. Podobne, je ťažké pomerať vplyv týchto návštev na pozdvihnutie ducha bežných veriacich. Cirkevné médiá zaťažené cenzúrou podali väčšinou krátku diétnu správu o návšteve, bez možnosti otvorene povzbudiť ducha kresťanov v totalitných režimoch. Článok spomína aj negatívne dosahy medzinárodnej ekumény, vyjadrené z opačnej strany železnej opony českými disidentmi. Títo protikomunistickí bojovníci z prvej línie vyčítali medzinárodnému ekumenickému hnutiu zaslepenosť voči Sovietskemu zväzu. Ďalej tvrdili, že ekuména vlastne pomáha predĺžiť komunistický režim a v neposlednom rade kritizovali fakt, že podpora bola limitovaná len na oficiálnych predstaviteľov, nie na disidentské hnutia či prenasledovaných kresťanov (s. 152).

Generálne zhromaždenie SLZ v Budapešti roku 1984 je druhým príkladom väčšinovo pozitívneho hodnotenia. Konkrétne Dr. Risto Lehtonen (s. 193 – 238) podáva vo svojom príspevku svedectvo z prvej ruky ako priamy účastník nielen samotného zhromaždenia, ale aj organizácie tohto historicky prvého stretnutia luteránov z celého sveta na východnej strane železnej opony. Množstvo stretnutí aj neformálnych, rôzne duchovné aktivity etc. určite povzbudili veriacich v komunistickom Maďarsku. Napriek tomuto nesporne pozitívnemu vplyvu, organizačný výbor musel vzdorovať aj kritike vláde nelojálnych maďarských evanjelikov. Vyčítali organizačnému výboru SLZ, že rozhodnutie uskutočniť generálne zhromaždenie v Budapešti len upevní pozíciu biskupa Káldyho, ktorý ako bábka v rukách režimu servilne vykonával politiku strany a vlády v evanjelickej cirkvi. Takto vlastne SLZ nepriamo podporil komunistický režim, a tým legitimizoval jeho neprávosti voči kresťanom. Nejednoznačnosť významu či dosahu tohto podujatia dokresľuje nasledovná informácia: Lehtonen uvádza, že zhromaždenie v Budapešti bolo maďarskou vládou vnímané aj použité ako nástroj na budovanie väčšej nezávislosti maďarského tzv. guláš socializmu1 od mocenských štruktúr ZSSR (232 – 233). Samozrejme, že všetko sa dialo pod dozorom všadeprítomného štátu a tajnej polície.

PRÍSPEVOK SLOVENSKÉHO ZÁSTUPCU
Rozpravy o vzťahu medzinárodných ekumenických štruktúr a cirkvi počas studenej vojny zakončíme na domácej pôde. Ako už prezrádza nadpis príspevku (The Lutheran Church and Society in Slovakia during the Cold War), autor článku, prof. Filo, sa zaoberá vzťahom evanjelickej cirkvi a štátu na Slovensku v období studenej vojny. Téma je rozpísaná v šiestich kapitolách, z ktorých prvá je úvodom a posledná záverom. Na prekvapenie autor začína číslovať číslom 1 v poradí až štvrtú kapitolu. Aj keď prvé tri neočíslované kapitoly majú uvádzací charakter, ich náležité označenie poradovým číslom by určite prispelo ku sprehľadneniu materiálu. Príspevok je štandardne vybavený abstraktom a kľúčovými slovami. Autor má k dátumu tejto recenzie článok zaregistrovaný v Centrálnom registri evidencie publikačnej činnosti v kategórii AFD, t. j. ako príspevok publikovaný na domácich vedeckých konferenciách. V tejto kategórii je povinnosť posudzovania príspevkov najmenej dvoma odborníkmi, čo publikácia formálne spĺňa. V kategorizácii vedeckej publikačnej činnosti prvé písmeno podľa vyhlášky MŠ „vyjadruje originalitu a druhovo funkčnú charakteristiku výstupu publikačnej činnosti“. Písmeno A teda označuje vedecké práce top kvality, ktoré „zverejňujú pôvodné myšlienky vlastnej práce autora… a majú vedecko-objaviteľský charakter.“

Ciele príspevku sú podľa abstraktu a úvodu dva: 1. zistiť, do akej miery ECAV naplnila svoje misijné poslanie v socialistickom kontexte; 2. stanoviť, do akej miery bola táto misia podporovaná či udržiavaná členstvom ECAV v medzinárodných kresťanských organizáciách (SLZ, ERC, KEC). Na dosiahnutie stanovených cieľov autor používa dve skupiny zdrojového materiálu: výročné správy cirkevných predstaviteľov a články z cirkevných časopisov (Evanjelický posol spod Tatier (EPST) a najmä Cirkevné listy (CL). Druhým zdrojom sú osobné pamäte a svedectvá. Tézy, ktoré autor predkladá ako naplnenie cieľov príspevku, sú tri: 1. Medzinárodné kresťanské organizácie slúžili ako mosty vzájomnej komunikácie napriek limitáciám studenej vojny; 2. Napriek prís nemu dozoru tieto mosty boli efektívne a slúžili účelu kráľovstva Božieho; 3. Ovocie týchto mostov sa ukázalo až neskoršie v patričný (Boží) čas, keď tí, ktorí po týchto mostoch chodili, prispeli k obnove cirkvi po páde železnej opony na základe skúseností a vzťahov nadobudnutých v medzinárodnej ekuméne. Ako vidno z predchádzajúcich riadkov, úvodné povinné cviky príspevku (ciele, zdroje a tézy) sú stanovené jasne a zrozumiteľne. Nasledujúce dve neočíslované kapitoly stručne charakterizujú situáciu cirkvi v ČSSR počas komunistickej nadvlády. Autor konštatuje známe fakty (proticirkevná legislatíva, štátny dozor atď.). Vzhľadom na tému práce je to legitímne, keďže ide o základné uvedenie do situácie.

Podobne pozitívne hodnotenie však nemožno vysloviť o dvoch nasledujúcich kapitolách jadra práce, kde sa autor jednotlivo venuje dvom spomínaným cieľom príspevku. V odpovedi na prvú cieľovú otázku autor rozdeľuje aktivity cirkvi na oficiálne (tie, ktoré boli uvedené v cirkevnej ústave platnej od r. 1951) a neoficiálne, ktoré možno charakterizovať ako explicitne protištátnu činnosť počas totalitnej vlády.6 Prvé nepríjemné prekvapenie pri čítaní odseku o oficiálnych aktivitách je spojené s použitými zdrojmi: autor celú podkapitolu „uvaril“ z dvoch !!! zdrojov – dve zápisnice z generálnych konventov ECAV (správa biskupa Filu st. z roku 1983 a správa generálneho biskupa Michalku z roku 1982). Ešte horším vedeckým faux pas je spôsob, ako autor narába s predmetnými štatistickými údajmi. Autor porovnáva počet veriacich v roku 1981 vo Východnom dištrikte (VD) ECAV (145 975) s rokom 2003 (109 626 členov). Toto porovnanie je úplne irelevantné a jeho výpovedná hodnota k situácii ECAV v totalite je nulová.

Úplne absurdne vyznieva autorov komentár k poklesu všeobecných dát v roku 2003, ktorý hodno zacitovať: „je ponižujúce, že 20 rokov neskoršie, v roku 2003, po 15 rokoch slobody cirkevného života a obnovy cirkevnej misie, počet členov cirkvi vo VD klesol na 109 626 (z 145 975)“ (s. 32). Metodicky nevyhnutné pri interpretácii štatistiky je minimálne uvedenie dát pred nástupom totalitného režimu a samozrejme, prihliadnutie na demografický vývoj populácie a podobné faktory. Autor svojím komentárom minimálne naznačuje, že za úbytok členstva v roku 2003 je zodpovedná demokracia a sloboda po roku 1989. Je to práve naopak. Stačí si pozrieť sociologickú štúdiu Jána Bunčáka7 uverejnenú v evanjelických kruhoch v roku 2003, kde sa hovorí o dlhodobej zotrvačnosti náboženského presvedčenia, ktoré sa nedá vykoreniť za jednu ani dve generácie. Z tohto pohľadu je pokles členov v roku 2003 oveľa pravdepodobnejšie dôsledkom pôsobenia práve totalitného režimu, keď konfesijne zakotvené generácie vymreli a nové generácie sa nevedia zaradiť.

Obdobne nevedecké a účelové narábanie so štatistickými údajmi nachádzame aj vo zvyšku podkapitoly, kde sa podobne porovnáva počet výtlačkov EPST a CL. Pre autora je „prekvapujúce“, že v roku 1981 boli náklady spomínaných tlačovín zhruba dvakrát väčšie ako v roku 2003. Pre nás to vôbec neznie prekvapivo, ak si to vysvetlíme na základe zotrvačnosti náboženského presvedčenia. Samozrejme, že chýba zakotvenie štatistických údajov; uvedenie aspoň počtu pred nástupom komunistickej moci. Takisto čitateľ očakáva zhodnotenie obsahu týchto periodík, miery ich misijného pôsobenia či servilnosti komunistickej moci. Podrobná analýza však absentuje.

Podobný rukopis nájdeme aj pri narábaní s počtom študentov bohoslovia, ktorí mohli počas totality študovať v zahraničí, konkrétne v NDR. Aj keď štúdium v bývalej spriatelenej krajine z dnešného pohľadu nie je až také privilégium, na tú dobu to bolo určite pozitívum života cirkvi, hodné spomenutia. Avšak nezvládnutá štatistika, pridaná na vyzdvihnutie tohto privilégia, účelne zabije každý pozitívny efekt. Autor spomína, že on sám s tromi ďalšími kolegami mal možnosť študovať v NDR. Inými slovami; štyria študenti. Nedozvieme sa však, z akého celkového počtu (rádovo 10, či 100, či 1000?) a za aké časové obdobie (každý rok, za 5 rokov, celú totalitu?). Pri poctivej analýze by sa patrilo zhodnotiť aj vzťah vyslaných študentov k totalitnému režimu či cirkevným predstaviteľom pôsobiacich počas totality, aby sa zistilo, do akej miery slúžili či neslúžili zahraničné študijné pobyty ako „trafiky“ za určitú lojalitu k režimu.

Ostatné časti tejto podkapitoly sú už bez vážnych metodických nedostatkov, aj keď sa väčšinou konštatujú bežné aj výnimočné prejavy života cirkvi počas totalitného režimu. Pravdepodobný zámer autora bol poukázať na to, že cirkev dýchala a hýbala sa aj v neľahkom čase totality vymenovaním aktivít cirkvi. Absentuje však poctivá analýza na základe relevantných zdrojov aj ich počtu a čitateľ sa nemôže ubrániť dojmu, že autor účelovo vyberá údaje, aby potvrdil svoje nemenné presvedčenie. Táto časť mala vlastne odpovedať na prvú cieľovú úlohu príspevku: zistiť, do akej miery ECAV naplnila svoje misijné poslanie v socialistickom kontexte. Na predmetnom mieste sa odpoveď nedozvieme. Pozorný čitateľ však prekvapujúco objaví odpoveď na neobvyklom mieste: v úvode článku, čo tiež poodhaľuje pracovnú metódu autora. Slovami misijného vyhlásenia SLZ autor tvrdí, že „Trojjediný Boh naplnil svoju Misiu v našich cirkvách v tomto čase“ (23). Z hľadiska Trojjediného to nie je nič nové a prekvapivé, veď On aj „z kameňov môže vzbudiť dietky Abrahámove“ (Mt 3,9). My sme však očakávali analýzu ľudskej zodpovednosti zvereného mandátu, do akej miery jednotliví kresťania, vedúci predstavitelia atď. boli verní mandátu im zverenému. Doba to bola ťažká, ale obávam sa, že prístup na spôsob úteku do tône Najvyššieho nepomôže ani teraz, ani potom, ani na konci.

V podkapitole o neoficiálnych aktivitách cirkvi autor spomína štyri takéto aktivity, ktoré on sám ako spirituál či farár organizoval. Ide o organizáciu lyžiarskeho výcviku pre študentov evanjelického bohoslovia, prijatie autobusu cirkevníkov na bohosloveckom internáte zo zboru, ktorého farár mal problémy so štátnou mocou; organizovanie stretnutia učiteliek, besiedok a vedúcich mládeže na fare s distribúciou materiálov zo zahraničia; a návšteva farára z Bavorska. Tieto štyri aktivity sú uvedené na podporu tézy, že medzinárodné kontakty a návštevy pomáhali pri nadobúdaní odvahy uskutočňovať tieto z pohľadu štátu rozvracačské aktivity. Aj keď o týchto aktivitách neexistujú iné záznamy okrem ústnej tradície, s čím možno s autorom súhlasiť, minimálne polovica predkladaných prípadov nesúvisí s danou tézou. Autor nijako neargumentuje ani nespomína, že to boli práve zahraničné styky, ktoré mu dodali odvahu zorganizovať lyžiarsky výlet či ubytovať cirkevníkov v internáte. Tretí príklad aspoň na konci spomína, že printový materiál pre detské besiedky pochádzal zo Švajčiarska. Iba posledný príklad priamo podporuje autorovu tézu.

Nechceme zľahčovať riziko, ktoré autor podstupoval pri organizovaní týchto podvratných aktivít. V tej dobe aj za menšie akcie hrozil postih od štátnej bezpečnosti. Avšak relevantnosti argumentácie by určite prospel napr. terénny prieskum medzi farármi, ktorí organizovali podobne protisocialistické aktivity, ako spomína autor. V dotazníku by sa jasne mohli vyjadriť, do akej miery medzinárodné ekumenické vzťahy ECAV v tej dobe či osobné partnerstvá so zahraničím stimulovali ich neoficiálnu činnosť. Takto je aj táto téza metodický nezvládnutá. Autor neprimerane generalizuje vlastnú skúsenosť, ktorá mohla a často aj bola odlišná od terénneho farára, ktorý sa počas totality dostal maximálne do východného Nemecka.

Možno ešte poznámka trochu z inej perspektívy. Nebohý Ján Bohdan Hroboň organizoval tiež množstvo podobných aktivít, ktoré spomína autor článku. Pri našich početných osobných rozhovoroch ani raz nespomenul, že zahraničné kontakty na báze medzinárodných ekumenických vzťahov mu dodali odvahu tieto aktivity podstúpiť. Tento príklad mal len ilustrovať nesprávnosť metodickej argumentácie, aj keby sa obhajovala opačná téza, za akou stojí autor príspevku.

Kapitola číslovaná ako druhá podľa autora skúma vplyv partnerstva v medzinárodných kresťanských spoločenstvách (SLZ, ERC atď.) na život evanjelickej cirkvi počas studenej vojny. Tento druhý cieľ príspevku autor začína napĺňať metodicky prekvapujúcou štatistikou počtu správ, týkajúcich sa medzinárodných ekumenických vzťahov či návštev v Cirkevných listoch, mesačníku slovenských evanjelikov (CL). Podľa jeho hodnotenia, početnosť týchto správ v CL je obrovská (immense) a z toho odvádza aj široký dopad či význam (large impact) týchto vzťahov na život cirkvi. Autor na podporu tohto tvrdenia menuje nasledovné počty článkov v CL: 87 článkov týkajúcich sa SLZ, 63 SRC, okolo 30 o KER, pri Kresťanskej mierovej konferencii chýba počet. Autor len spomína, že sa tak isto objavovala v správach generálneho biskupa.

V prvom rade musíme znovu konštatovať, že autor absolútne nezvláda interpretáciu štatistických údajov. Nemá zmysel hovoriť o obrovskej početnosti správ, keď nepoznáme referenčný rámec. 87 je určite veľa, ak počet všetkých článkov neprekročil napr. 100. Avšak to isté číslo vypovedá o relatívne malom počte, ak celkový počet článkov je napr. 5000. V celom odseku sa nedozvieme základné referenčné údaje o celkovom počte článkov a časovom období. Hodnotenia o obrovskom počte možno chápať len ako autorovo zbožné želanie. Podobne vyznie hlbšia analýza druhej časti autorovho tvrdenia o širokom vplyve týchto správ na život cirkvi. Po prvé, je veľmi otázne, či význam informácie priamo súvisí s početnosťou. Po druhé, autor nikde nešpecifikuje, koľko percent slovenských evanjelikov čítalo CL. Po tretie, je jasné, že zahraničné správy nemuseli mať len pozitívny vplyv na evanjelickú pospolitosť. Mohli pôsobiť aj neutrálne alebo dokonca negatívne. Jeden príklad v zmysle pars pro toto. Aktívny farár sa vráti z GBU, kde mu biskup náležite vysvetlil, že ak neprestane s organizovaním mládežníckych stretnutí, bude musieť byť preložený, alebo mu dokonca hrozí odňatie štátneho súhlasu. Po takomto kádrovaní si na druhý deň prečíta v CL krátku oznamovaciu správu, že biskup prijal predstaviteľa SLZ. Pomôže mu táto správa v jeho zložitej situácii? Autor článku je presvedčený, že áno. Nám ostáva len znovu opakovať, že toto presvedčenie nie je ničím podložené.

Ostatným zahraničným záležitostiam, spomínaným v príspevku, sa nebudeme podrobne venovať. Či už autor spomína návštevy zo zahraničia, finančnú podporu, či pomoc vo forme úzkoprofilových liekov, hodnotenie je len pozitívne. Autora nezaujíma pri zahraničných návštevách, koľko percent hostí neprekročilo prah GBU či fakulty, či sa mali možnosť stretnúť aj s farármi, ktorých pôsobenie spôsobovalo biskupom a štátnej moci problémy. Podobne sa v týchto intenciách nehodnotí ani finančná či lieková pomoc. Príspevok ku svojmu koncu začína pôsobiť fragmentárne, podrobnejšie sú rozpracované iba dva, podľa autora vrcholné príklady pozitívneho vplyvu medzinárodných štruktúr na život evanjelikov na Slovensku počas studenej vojny: Prenesenie a posvätenie artikulárneho kostola z Paludzi do Sv. Kríža v roku 1982 a Generálne zhromaždenie SLZ v Budapešti v roku 1984. Samozrejme, že pozitívny dosah týchto udalostí je neodškriepiteľný, akurát pri prvej spomínanej udalosti je diskutabilný zástoj predstaviteľov medzinárodného ekumenického hnutia. To, že sa na tejto slávnosti zúčastnili, ešte priamo nesvedčí, že podstatne zvýraznili jej pozitívny dopad. Povedané inak, slávnosť aj povzbudenie by sa s najväčšou pravdepodobnosťou udiali aj bez účasti medzinárodných ekumenikov. Do akej miery, to autor neanalyzuje.

ZÁVER
Skúmané články prednesené na medzinárodnej výskumnej konferencii Christian World Community and the Cold War ukazujú zaujímavý fakt; ani po viac ako dvadsiatich rokoch od ukončenia studenej vojny autori nedokázali prekročiť pomyselnú hranicu železnej opony v otázkach hodnotenia významu medzinárodných ekumenických vzťahov na život cirkví v bývalých postkomunistických krajinách. Autori píšuci z perspektívy bývalých totalitných režimov zdôrazňujú negatívnu stránku dopadu medzinárodného ekumenického hnutia ako nástroja propagandy výdobytkov socialistického režimu. Naopak, autori z opačnej strany železnej opony akcentujú skôr pozitíva týchto vzťahov ako jeden z mála povolených komunikačných kanálov medzi hermeticky uzavretými svetmi, či možnosti pozitívneho vplývania na vieru kresťanov, ktorí žili pod komunistickou diktatúrou. Z tohto krátkeho hodnotenia je zrejmé, že pravda bude niekde v strede. K jej hľadaniu bezpochyby prispela nielen hodnotená konferencia, ale aj prednesené články.

Príspevok slovenského zástupcu, prof. Júliusa Filu, prekonáva túto mentálnu hranicu železnej opony originálnym spôsobom. Ako autor píšuci z perspektívy cirkvi v bývalej komunistickej krajine spomína jednostranne len pozitíva medzinárodného ekumenického hnutia na život evanjelikov a. v. na Slovensku. Bohužiaľ, toto je jediný originálny prvok tejto práce. Avšak táto originalita určite nekorešponduje s originalitou, ktorú si vyžaduje vedecký článok kategórie AFD. Po metodickej a argumentačnej stránke je práca súborom nepodložených alebo šlendriánskych vyargumentovaných dojmov na základe nedostatočného počtu zdrojov. Po vedeckej stránke je teda zrelá na preklasifikáciu smerom nadol, minimálne o jeden stupeň.

Treba ešte posúdiť možnosť, či autorova osobná zainteresovanosť na obidvoch stranách železnej opony nebráni dostatočnému odstupu od danej problematiky, potrebnému pre vedecké uchopenie problému. Možno by bolo efektívnejšie v takýchto prípadoch zvoliť iný žáner, ako je vedecký článok. Naporúdzi sú dva. Pamäti, ktoré by opísali osobnú skúsenosť zainteresovaných ľudí s touto dobou. V tomto smere treba kvitovať edíciu Memoáre, vydávanú v Tranosciu. Zatiaľ vyšli len pamäti režimom postihnutých farárov. Určite by túto edíciu obohatili spomienky z druhej strany; cirkevných hodnostárov, ktorí zastávali svoje funkcie počas totalitného režimu. Druhý žáner, ktorý sa ponúka špecificky v kresťanských kruhoch, je osobná spoveď. Nielen na strane prorežimných farárov či cirkevných predstaviteľov, ako sa to väčšinou žiada, ale aj na strane tých druhých. Je tam toho dosť, čo musí vyjsť na povrch. Rozhrešenie a posunutie je možné len po úprimnej spovedi. Dnešný stav cirkvi jasne svedčí, že v tejto úlohe sme ako cirkev zlyhali.

Na záver treba vyzdvihnúť snahu prof. Filu otvoriť vedeckým spôsobom túto neprebádanú stránku našej histórie. Aj keď ostalo iba pri pokuse, táto iniciatíva by mohla inšpirovať súčasné cirkevné grémiá a predstaviteľov, otvoriť túto boľavú otázku aj na domácej pôde. Bolo by metodicky správnejšie pozametať si pred vlastným prahom, a až potom sa pozrieť za hranice.