(Krátka spomienka na dlhé rozhovory s Pavlom Bunčákom)

Čím viac sa vzďaľujeme od nestálych brehov mladosti, tým neodolateľnejšie nás vábi spätný pohľad do vlastnej minulosti. Zvažujeme určujúcu podstatu prežitých rokov a neoddeliteľne od nich spomíname na výnimočné osobnosti, ktoré ovplyvnili naše celoživotné videnie. Často čerpáme zo zanechaného dedičstva nadčasových hodnôt a uvedomujeme si jeho rastúcu cenu. Pod stuhnutými vrstvami mlčanlivého času nachádzame súvislé čiary našich životov usmernené múdrymi slovami, bonmotmi a espritom našich najbližších.

Ak s odstupom času môžem zhodnotiť všetky svoje životné medzníky, tým jednoznačnejšie sa musím prikloniť k intuitívnemu presvedčeniu, že žiadne náhodné momenty neexistujú a každé naše rozhodovanie podlieha riadenému systému osudovosti. Sú len presne vymedzené súradnice nachádzania, stretávania a vyprofilovaného videnia v ostrých zákrutách darovaných ciest. Za jednu z najvýznamnejších zastávok v mojom ľudskom a tvorivom dozrievaní považujem zoznámenie sa s básnikom Pavlom Bunčákom.

Pamätám sa na večernú nehybnosť na jeseň v roku 1982 za oknami osobného vlaku na trati medzi Bratislavou a Kútmi. Strýko Paľo, ako som ho neskôr na jeho želanie oslovoval, náš navonok neutrálny rozhovor otvoril príznačnou otázkou zneisteného cestujúceho: „Prečo na tejto stanici tak dlho stojíme?“ Jeho bystré oči ma prebodávali ako šípy a zvedavo čakali na moju odpoveď. Už si nepamätám, čo som mu vtedy odpovedal, ale tento pragmatický úvod k rozbiehajúcemu sa dialógu renomovaného spisovateľa s dychtivým adeptom básnického remesla pre mňa vytýčil formujúcu líniu osemnástich rokov až do básnikovho úmrtia v januári roku 2000. Som presvedčený, že toto spontánne stretnutie nebolo z radov nečakaných a mimovoľných, ale muselo vyplynúť z načrtnutého priesečníka tajomných zákonitostí. Vtedy som o poézii nevedel takmer nič. Len vzdialene som pociťoval láskajúcu drsnosť jej neuchopiteľných krídiel, obtierajúcich sa o smädnú mladícku dušu. Neskôr som začal za svojím učiteľom, neopakovateľným rozprávačom a spolubesedníkom so vzácnym nadhľadom a s výbornou dejinnou pamäťou, dochádzať do jeho skalického bytu na vtedajšiu Saratovskú, dnes Vajanského ulicu.

Najbezprostrednejšie boli naše pravidelné posedenia v jeho vinohrade od prvých jarných dní až do začiatku zimy. Tento malebný krajinný celok nebol pre mňa neznámym prostredím. Neďaleko odtiaľ vlastnili kedysi moji rodičia vinohrad na kopcoch panoramatických Vintoperkov. Dominantný prvok básnikovho pracovného teritória tvoril typický vinohradnícky domček s pivnicou, s prešovňou a s útulnou izbietkou s malým okienkom prepúšťajúcim skromné slnečné lúče. Tento objekt, ktorému sa v Skalici inak nepovie ako vinohradnícka búda, sa stal pre básnika literárnym útočiskom, životnou istotou, ale najmä dôverným návratom do jediného skutočného domova. Jeho rozfúkané zvuky a vône z básnikovho podvedomia nikdy nevyprchali, celý čas ich strážil vo svojom vnútri. Čo napokon verne dokladajú jeho básne, predovšetkým originálna skladba Jesenná samomluva o jedení, pití, živote a smrti z básnickej zbierky Klopanie na okná. Po definitívnom odchode do dôchodku z dlhoročného pedagogického pôsobenia na FF UK v Bratislave mu predovšetkým rodná Skalica so svojou vinohradníckou kulisou prinavrátila identickú základňu a hodnotové zázemie. Prírodná scenéria s tiahnucimi radmi stúpajúceho viniča zohrávala u neho už od útleho detstva nezastupiteľnú úlohu. Ako mi sám povedal, svoje prvé básnické pokusy napísané v češtine prednášal na kope sena pred búdou svojho starého otca. Je nemožné oddeliť vplyv vinohradníckeho koloritu na jeho tvorbu, ktorá sa vyznačuje plastickým videním skutočnosti, pamäťou srdca a zhutnenou metaforou pretkanou jemným oparom nostalgie.

Po jeho návrate do rodného mesta odkúpil starú neprehliadnuteľnú búdu od pani učiteľky Klindovej, vdovy po primárovi interného oddelenia skalickej nemocnice. Jej poloha bola ľahko zapamätateľná, lebo stála Pred mostom, ako niektorí Skaličania tento výrazný orientačný bod označovali. Piesková cesta za zákrutou viedla do Vintoperkov popri Starohorskom potoku, ktorý už nebol taký čistý a plný nadskakujúcej vody ako za čias môjho detstva. Jeho šplechotavé zvuky zmiešané so spevom vtákov doliehali do našich rezonujúcich zmyslov ako prirodzená výzva k stíšeným úvahám. Občas sa zdvihla opona prachu z bicyklov a z áut, zaznievali susedské pozdravy, s padajúcou tmou sa ozýval spev a obradné lúčenie opálených vinohradníkov. Sedeli sme na stoličkách pred búdou, keď sa ochladilo presunuli sme sa dnu. Pri víne, niekedy aj pri slivovici, vždy s niečím na zahryznutie, s pagáčikom, s bryndzovým rožkom alebo s jeho obľúbenými slanými tyčinkami, sme viedli naše nekonečné rozhovory. Teda zo začiatku hovoril najmä strýko Paľo, ja som každé jeho slovo prijímal s oddanosťou vďačného poslucháča. Nikdy nezabudnem, ako ma povzbudzoval pri písaní básní a stále mi opakoval, aby som veril v sám seba. Bol prirodzene kritický a polemický, ale jeho zdravo mierené pripomienky ma burcovali k hlbšiemu ponoru do seba. Vinohradnícke územie mi svojou atmosférou pripadalo ako vyňaté z konkrétneho času a priestoru. Počas týchto večerov som zabúdal na svoje stereotypné továrenské zamestnanie a premiestňoval som sa do magických a nepreskúmaných sfér poznania. Vôkol nás šumeli stromy so svojimi záhadnými odkazmi, rozvoniavalo orechové lístie a vzduch prerážala ostrosť pokosenej trávy. Ústa pohládzala sceľujúca krv vína, dorobená rukami básnikovho rodinného osadenstva. V tomto euforickom pozdvihnutí som sa preniesol do Francúzska, o ktorom mi často Pavel Bunčák zanietene rozprával. Myšlienkami sa neustále vracal do Štrasburgu, v ktorom dva roky pôsobil ako lektor slovenského jazyka a literatúry. Keď som už v slobodných časoch vycestoval do Paríža, jeho dominantné pamiatky sa mi zdali povedomé a známe, akoby som tu už niekedy bol. Zdanie nebolo klamlivé, pocit blízkosti a dôvernosti mi navodilo živé rozprávanie básnika. Stával som sa žasnúcim svedkom bratislavskej medzivojnovej bohémy, pozostávajúcej z avantgardného zoskupenia literátov, výtvarníkov, hercov, ale aj rozmanitých postavičiek čudákov a extravagantných hostí. Večer sa prehupol do teplej osviežujúcej noci, ktorá dodávala tejto imaginatívnej polohe neopakovateľný rozmer. Nad nami visel dozretý mesiac, ktorý vedia oceniť len milenci a básnici. Blikali svätojánske mušky, divoký vietor vejúci od Mokrého Hája prekrýval hovor roľníkov a tulákov. Rozmanité spektrum mojich zvedavých otázok naznačoval smer básnikovho rozprávania so všetkými zachovanými tvárami, odtieňmi a výrazmi. Dokázali sme zmysluplne debatovať aj pri práci; príležitostne som mu vypomáhal s fúrikom pri odvoze buriny, s otĺkaním orechov alebo so zbieraním sliviek. Ústredné dianie sa odvíjalo od bielej fasády búdy s masívnymi dverami a s drevenými okenicami. Keď boli zatvorené, vedel som, že básnik je v Bratislave alebo aj ďalej, trebárs na básnickom festivale vo Varšave alebo v belgickom Liege. Na druhej strane, keď som zbadal dokorán roztvorené okenice zaistené tehlami, zajasal som. Môj čas dostal vyhranený program s dobrodružnou víziou fiktívneho putovania a nepredvídateľného rozvetvenia. Bol som častým a o to vďačnejším návštevníkom básnikovej búdy s hlbokou pamäťou jej pivnice. Samozrejme, zavítalo sem pomerne dosť básnikových hostí, či už tuzemských alebo zahraničných. Mnohí z nich na tento výlet s nevyprchávajúcim nadšením spomínajú aj po rokoch. A to je nezmazateľné posolstvo prečnievajúce do súčasných nie príliš empatických čias: umenie zastaviť sa, tešiť sa z prostej ľudskej komunikácie a vzájomnej prítomnosti. Pavel Bunčák vo svojom vinohrade, ale aj všade, kam vkročil, túto skutočnosť potvrdzoval pre všetkých tvorivých, premýšľajúcich a nezabúdajúcich jedincov.