„Výškový vietor je taký silný, že let z Tokia do New Yorku urýchli o dve hodiny, no keby naň narazilo lietadlo letiace opačným smerom, stálo by na mieste…“

Takto zaujímavo vedel rozprávať o výškovom vetre Ivan Panenka, vynikajúci meteorológ. Nečudo, že už keď študoval meteorológiu na Karlovej univerzite, vyhliadlo si ho Hlavní povětrnostní ústředí, najvyššia inštitúcia meteorologickej služby v Čs. armáde. Čakala ho sľubná vedecká aj vojenská kariéra.

Prišiel však rok 1968. Ivan protestoval proti okupácii, a ako velezradcu ho vyhodili. Uniesol to. Vrátil sa aj s rodinou na rodné Slovensko a našiel si tu iný „výškový vietor“ – umenie. Stal sa uznávaným organizátorom výstav, albumov, grafických listov, ex librisov. A napokon aj vydavateľom kníh a knižných bibliofílií.

I ja som sa s ním vtedy spriatelil. Hoci sme mohli byť priateľmi už dávno predtým, veď sme za vojny chodili v Senici do tej istej evanjelickej školy. Lenže vtedy sme to nestihli. Necelé tri roky, o ktoré bol starší, to bol v tom veku priveľký rozdiel. A tak som sa s ním spriatelil až v ateliéri nášho spoločného priateľa Albína Brunovského. Ivan bol úžasný organizátor. Aj ja som podľahol jeho organizátorskému čaru. Bez neho by nevznikli moje básne Lovely Day či Alba pre Albína. Napísal som ich pre ním organizované albumy či akcie. A to sa ešte iba dostávam k jeho vydavateľstvu Ex tempore, ktoré založil vlastne tak trochu kvôli mne a mojej žene. Vyšiel v ňom celý rad našich kníh, pôvodných aj preložených, a nemusím zdôrazňovať, že aj nádherných. Ivan bol totiž estét a kniha sa mu rátala len vtedy, keď bola po každej stránke krásna. Usiloval som sa mu aj ja čosi vrátiť z tej pozornosti, a tak v jednej z mojich kníh nájdete aj text Panenka mal byť zastrelený.

Dovoľte zacitovať pár riadkov. „Plk. Eduard Bejček, autor knihy Norbert – Běda tomu, kdo vyčníval z řady, dokázal nemožné – prenikol do najtajnejších vojenských archí – vov a odtajnil armádnu akciu Norbert, o ktorej síce vyplá – valo občas niečo na verejnosť, nedozvedeli sme sa však nikdy nič konkrétne. Bejček podrobne píše o tejto supertajnej operácii, po prvý raz pripravenej už po budapeštianskom povstaní v roku 1956, a dva razy inovovanej – v roku 1968 a v roku 1988. V novembri 1989 iba málo chýbalo a armáda by akciu spustila. Bejček dokladá svoje zistenia aj dokumentmi. Pripája fotografie koncentračného tábora s dvojitým oplotením a šestnástimi strážnymi vežami, ktorý bol už budovaný za obcou Švařeč v okrese Žďár nad Sázavou a bol určený na internovanie tisícov nespoľahlivých príslušníkov Československej armády. Uvádza aj tajné inštrukcie, čo sa má s týmito ľuďmi stať – tri sto sedemdesiatich troch z nich čakala ,fyzická likvidace’. A pripája aj tajný zoznam týchto tristo sedemdesiatich troch osôb. Pod číslom 297 nachádzame na likvidačnom zozname akcie Norbert napríklad aj olym – pijského víťaza plukovníka Emila Zátopka. A pod číslom 187 – nášho priateľa, niekdajšieho vojenského meteorológa Ivana Panenku.“

Našťastie k ničomu takému vtedy neprišlo. Dejiny boli v tomto prípade milosrdné. Nemilosrdnejšia sa ukázala byť príroda. Ivana nezaskočila jeho vojenská minulosť, ale choroba. Tá choroba však predsa len mala s jeho vojenskou minulosťou čosi spoločné; Ivan sa jej smelo postavil zoči-voči, nebál sa o nej hovoriť, čelil jej ako najstatočnejší vojak – a tak sa už-už zdalo, že ten, kto sa zľakne, nebude on, ale choroba…

No zdanie klamalo. Choroba opäť a zákerne zaútočila. A náš priateľ Ivan sa znova stretol s výškovým vetrom, ale už iba s tým, o ktorom Thákur hovorí, že to nie je vietor, ale posol… hrom buráca na oblohe… temnota sa zachvieva bleskom… Žiaľ, toto už nebola iba meteorológia…

Môj preklad Thákurovej básnickej zbierky Gítándžali, ktorú mal Ivan mimoriadne rád, sme zhodou okolností uvádzali do života v tejto istej sieni, kde sa dnes lúčime s jej vydavateľom.

Na rozlúčku teda ešte pár veršov jeho obľúbeného básnika.

Dostal som povolenie na odchod. Dajte mi zbohom, bratia moji!
Klaniam sa vám všetkým a dávam sa na cestu.
Tu vraciam kľúče od svojich dverí a vzdávam sa všetkých nárokov na svoj dom. Prosím vás iba o posledné vľúdne slová.
Dlho sme boli susedmi, ale ja som prijal viac, ako som mohol dať. Teraz svitlo a lampa, čo osvetľovala môj tmavý kút, dohorela. Pozvanie prišlo a ja som pripravený na cestu.
V tejto chvíli môjho lúčenia zaželajte mi šťastia, priatelia moji! Obloha zružovela úsvitom a na mojom chodníku je krásne.
Nepýtajte sa ma, čo si beriem so sebou. Vydávam sa na cestu s prázdnymi rukami a s očakávajúcim srdcom.
Nasadím si svadobný veniec. Nepatrí mi červenohnedý oblek pútnika, a hoci striehne na ceste nebezpečenstvo, niet bázne v mojej duši.
Na konci mojej cesty vyjde večernica a nariekavé tóny piesní súmraku zaznejú z kráľovskej brány.

Zbohom, Ivan. 6. 4. 2013