„Adié adié soleil cou coupé“
(„Zbohom zbohom slnko podrezané hrdlo“)

Týmito slovami sa končí veľká polytematická báseň Guillauma Apollinaira La Zone. Pásmo.

Apollinaire starostlivo vyberal slová na jej zakončenie. Vraj najskôr jej záver znel: „Adié adié soleil levant cou tranché.“

Napokon však dostalo prednosť slovné spojenie „cou coupé“ – tak vzniklo to slávne zakukanie, s ktorým si odvtedy lámu hlavu prekladatelia na celom svete.

Prvý český prekladateľ Pásma Karel Čapek to vyriešil takto: „Slunce uťatá hlava se kuku kutálí.“

Václav Černý ho za to skritizoval: „Po mém soudu v tomto případě, kde těžiště je ve významu, a ten je citově bezmála tragický, se sluší zcela povrchní a jen doprovodný efekt zvukový nechat prostě stranou.“

Podľa mňa však Čapek kongeniálne vystihol Apollinaira, ktorý bol hravý aj v tragických okamihoch. Vedel sa pohrať nielen so zvukovou, ale aj s obrazovou kvalitou slov. Obrazovým slovným hrám hovoril kaligramy.

Keď som prekladal Apollinairove Pásmo do slovenčiny, ani ja som si neodpustil hravosť. Vo svojom preklade „Zbohom Ó zbohom slnko rez hrdlom“ som vsunul medzi dve „zbohom“ešte „ó“ a dal som ho vytlačiť dvojnásobne veľké, aby sa stalo kaligramom. Nielenže potom vyzeralo ako rez hrdlom, ale ešte aj ten dĺžeň trčal z neho ako rúčka noža.

No prečo dnes pripomínam Pásmo?

O tejto básni sa hovorí, že je základným kameňom modernej poézie. A história zaznamenala aj presný deň jej vyjdenia v Apollinairovej zbierke Alkoholy.

Bolo to v predvečer Prvej svetovej vojny; 20. apríla 1913. Práve odvtedy uplynulo sto rokov.