V utrpení si kladieme nespočetné množstvo otázok. Čo však o ňom vieme a čo nie? Vieme, že je jedným zo základných sprievodných znakov nášho každodenného života. Má rôzne podoby a cítime ho s rôznou intenzitou. Premýšľame a hovoríme o ňom vždy vtedy, keď sa stretávame s bolesťou, úzkosťou, strachom, zúfalstvom, samotou, pocitom viny, so smrťou, ale aj ľahostajnosťou, nevšímavosťou alebo s týraním, krutosťou, bezohľadnosťou a všetkým tým, čo ho podnecuje. Chceme poznať príčiny, ktoré nám utrpenie spôsobujú. Chceme sa ho zbaviť, keď nám neočakávane vstupuje do života a nepríjemne na nás dolieha. Často ho iniciujeme tým, že spôsobujeme utrpenie sebe a iným. Inokedy citlivo vnímame vlastné utrpenie, keď nám ho spôsobujú iní, alebo s pochopením a súcitom vnímame utrpenie iných. Vyrovnávame sa s utrpením a pomáhame ho prekonať iným, alebo aspoň zmierniť jeho dôsledky. Rôznymi prostriedkami sa bránime utrpeniu a zvádzame s ním zápas takmer v každej jeho podobe.

Ak si odmyslíme etymologický význam slova utrpenie a s ním ďalšie súvisiace pojmy, ako pojem trpieť, trpezlivosť, zatrpknutosť a pod., a ak neberieme do úvahy jeho používanie ako metafory alebo ako pojmu určitého (napr. náboženského) svetonázoru, potom je opodstatnené pýtať sa na jeho podstatu, povahu a charakter. Napriek tomu, že dennodenne trpíme, nie vždy si kladieme otázku: Čo je utrpenie? Aké má utrpenie miesto v živote človeka? A keď si ju aj kladieme, nie vždy na ňu vieme alebo dostaneme uspokojivú odpoveď, a to aj napriek všetkým snahám filozofov, náboženských mysliteľov, vedátorov, moralizátorov, básnikov i spisovateľov, ktorí chcú vedieť a informovať o utrpení čo najviac. Život nás presviedča, že ani prezieravosť vedy, ani autorita náboženstva a ani ušľachtilosť umenia nás nie vždy uspokoja svojimi odpoveďami, keď na nás utrpenie doľahne v plnej svojej sile. Ba aj filozofia so svojím nástrojom múdrosti často zostáva bezradná v odpovediach na túto otázku. V duchu Sokratových úvah možno povedať, že čím viac o utrpení vieme, tým viac sme zneistení. Tým viac sa nám odpoveď na túto otázku zdá nezrozumiteľnejšia, nejasnejšia a vzdialenejšia, a to aj napriek najrôznejším jeho charakteristikám a definíciám. Čím viac o utrpení vieme, tým viac nám jeho podstata uniká. A ak nám táto podstata uniká, potom je namieste otázka: Má utrpenie svoje opodstatnenie? Má svoj zmysel?

Dejiny nám predstavujú najrozmanitejšie charakteristiky a definície utrpenia. Dodnes sa ich nahromadilo nespočetné množstvo. Najčastejšie sa stretávame s charakteristikou utrpenia, ktorá ho predstavuje ako bolesť. Samotný pojem utrpenie spravidla odvodzujeme od slova trpieť, pociťovať bolesť, bez ohľadu na to, či už má fyziologický, psychický alebo sociálny pôvod. Trpíme, keď nás bolí brucho, keď pociťujeme bolesť ako úzkosť zo straty blízkej osoby, keď cítime bolesť hladujúcich detí. V iných prípadoch sa utrpenie chápe ako trýzeň, vyplývajúca z nespokojnosti s momentálnym stavom vecí. Trpíme, keď nás v živote postihne nešťastie, keď nás sužuje žiaľ, keď sme ponižovaní, týraní, osamelí, sklamaní, trpíme zo žiarlivosti, závisti a nenávisti, ale trpíme, aj keď sme svedkami nešťastia niekoho iného. Každá charakteristika utrpenia je spätá s nepríjemnými alebo nepriaznivými okolnosťami v živote, s prekážkami v dosiahnutí istých zámerov, ktoré nás obmedzujú, znepríjemňujú nám život alebo nás ohrozujú. Nech utrpenie skúmame z akéhokoľvek aspektu, vymyká sa presnej a jednoznačnej definícii najmä preto, lebo nejestvuje izolovane. Bez ohľadu na to, ako utrpenie pojmovo vyjadríme a definujeme, uvedomujeme si jeho prítomnosť v našom každodennom živote. Cítime ho na každom kroku, a to aj napriek tomu, že v konečnom dôsledku nevieme, čo samo o sebe znamená. Čo ale vieme, sú len rozmanité prejavy utrpenia vo forme bolesti, úzkosti, strachu, zúfalstva, viny, absurdity, blízkosti smrti, ale aj nepochopenia, netolerancie a bezohľadnosti iných, alebo z neopätovanej lásky, fyzického, psychického a duševného týrania a pod. Vieme, že rôzne prejavy utrpenia si spôsobujeme sami a spôsobujú ich aj nepredvídateľné udalosti, ako epidémie, živelné katastrofy, hladomor a iné.

Čo teda vieme a čo nevieme o utrpení? Dnes má veda k dispozícii ohromujúce prostriedky, ktorými môže „diagnostikovať“ isté podoby utrpenia. Medicínske vedy vedia so značnou presnosťou „zmerať“ intenzitu bolesti podmieňujúcu utrpenie alebo vedia psychiatricky určiť patickú formu úzkosti, ktorá tiež spôsobuje utrpenie. Na základe vedeckých výskumov možno stanoviť a vyhodnotiť ťažkú fyziologickú únavu, permanentný stres a ďalšie iné faktory, ktoré spôsobujú utrpenie. Politické vedy vedia odhaliť príčiny, vyhodnotiť a riešiť otázky hladu v skúmaných regiónoch. Vedia stanoviť príčiny a dôsledky vojen, vedia určiť, aká forma spravodlivého spoločenského poriadku zabezpečuje čo najmenšiu mieru utrpenia. Ekonomické vedy vedia usmerňovať hospodársky život tak, aby zmierňoval utrpenie napr. znižovaním miery nezamestnanosti. Právne vedy vedia stanovovať princípy, pravidlá, zákony a konvencie tak, aby zabránili trpieť neprávosti. Napriek všetkým snahám týchto a iných vied neustále trpíme a všetko to, čo sa o utrpení dozvedáme z vedeckého poznania, ale aj zo životnej skúsenosti, vieme viac v sprostredkovanej, než bezprostrednej podobe.

Odpoveď na otázky, čo utrpenie znamená samo o sebe, čo môžeme a nemôžeme pomenovať utrpením, kde utrpenie začína a kde končí, nikdy nie je jedno značná. Aby sme sa o utrpení dozvedeli čo najviac, pokúsime sa najskôr odpovedať na otázku: Kde začína utrpenie? Ak pociťujeme fyzickú bolesť, trpíme a trpezlivo ju znášame. Alebo z netrpezlivosti ju zaháňame myšlienkami, medikamentmi a inými prostriedkami. Ak bolesť neutícha a prekročí istú mieru, spôsobuje nám stav, ktorý možno pomenovať utrpením. Rovnako tak, keď pociťujeme strach a úzkosť a zotrvávame v strachu a úzkosti, spôsobuje nám to stav utrpenia. Alebo ak v nás neutícha pocit viny, spôsobuje nám to utrpenie. Takisto zúfalstvo, z ktorého nenachádzame únik a nádej zmeniť ho, spôsobuje utrpenie. Tragická udalosť, ktorá postihla blízku a milovanú bytosť, spôsobuje utrpenie. Sú to stavy, v ktorých začíname cítiť a uvedomovať si prítomnosť utrpenia v našom živote. Niekedy vieme a inokedy len tušíme, kedy, v akých stavoch a situáciách začíname trpieť, v akých stavoch a situáciách sa v nás utrpenie sprítomňuje. Uvedomenie si toho, že začíname trpieť, na nás dolieha rôznou intenzitou. Vždy podľa toho, v akom sme stave bolesti, strachu, úzkosti. Naším ľudským určením je to, že sa vždy nachádzame v istom stave, v istej situácii alebo, povedané slovami nemeckého filozofa Martina Heideggera, nachádzame sa v istom naladení. To, že sme naladení utrpením, určuje spôsob nášho bytia vo svete.

Stav utrpenia alebo naladenosť v utrpení plnou intenzitou na nás dolieha vždy v pocite bolesti, viny, strachu, zúfalstva, osamelosti, blízkosti smrti, keď si uvedomujeme svoju dočasnosť. V nich je ohrozenie i potvrdenie našej existencie. Vyhladované dieťa sa zúfalo dožaduje jedla. Pacient s nevyliečiteľnou diagnózou rakoviny sa v strachu dožaduje smrti. Ťažkou záťažou stresovaný manažér hľadá samotu. Naopak, iný je stav, keď nepociťujeme utrpenie. Sme pohltení verejným životom, v ktorom vládne pôžitkárstvo, slasť, radosť, rozkoš a bezstarostnosť, žijeme v zabudnutí na seba, v zabudnutí na svoju dočasnosť a zodpovednosť za zmysel svojho života. Pohltení pracovnými povinnosťami, nákupmi v supermarketoch, atmosférou diskotéky, opojení alkoholom, oslavujúc narodeniny, vtiahnutí do deja futbalového zápasu a všade tam, kde absentuje trápenie, popierame svoju existenciu. Ľudské bytie sa nám ukazuje ako úplne pohltené v anonymite každodennosti a bezstarostnosti verejného života. Dánsky filozof Soren Kierkegaard sa domnieva, že keď sa vyhýbame utrpeniu, žijeme život iných ľudí, život verejnosti. Zabúdame na svoj privátny život a strácame sa v efemérnom svete pôžitkov.

V zabúdaní na svoj privátny život sa dostavuje prázdnota a nuda, v ktorej si kladieme pre ňu charakteristické otázky, ako napríklad: Čo s načatým nedeľným popoludním? Ako vyplniť čas na dovolenke? Kde dať deti, keď príde návšteva? Ak nás z nedeľného popoludnia vyruší bolesť postihnutých pri požiari, na dovolenke strach z návratu pri strate dokladov alebo návšteva sa zmení na zúfalé hľadanie zatúlaného dieťaťa, vtedy sa dostavuje úzkosť a z nej plynúce utrpenie. V tomto stave sa utvára predpoklad na sebavyjadrenie človeka, na slobodné rozhodnutie, aký dáme svojmu životu zmysel, aký k nemu zaujmeme postoj. Budeme pomáhať pri hasení požiaru, alebo sa ľahostajne pozerať na jeho výčiny, budeme si užívať dovolenku, alebo sa zodpovedne venovať hľadaniu dokladov, budeme pohltení zábavou s návštevou, alebo budeme hľadať stratené dieťa. V Kierkegaardovom chápaní sa utrpenie predstavuje ako nevyhnutná podmienka voľby životného postoja, ktorý má charakter morálnej zodpovednosti.

Vychádzajúc z toho, že utrpenie určuje istú podobu našej existencie, môžeme si stanoviť otázku: Ako nám utrpenie umožňuje poznávať a poznať skutočnosť? Táto otázka nás núti odpovedať aj na ďalšie otázky: Ako sa zmocňujeme utrpenia v našej skúsenosti? Ako utrpenie reflektujeme v abstraktných pojmoch, súdoch a logike vedy? Ako sa nám predstavuje po mentálnej stránke v pocitoch, vciťovaním sa do utrpenia seba i iných? Akú úlohu tu hrá intuícia, introspekcia, hlboký emocionálny zážitok? Ako utrpenie vnímame v bezprostredných motívoch nášho konania? Čo spôsobuje utrpenie v našom vedomí? Akým obsahom sa napĺňa naše vedomie pod vplyvom utrpenia? Ako utrpenie ovplyvňuje naše svedomie? Tak napríklad v logike abstraktných úvah vedy sa nám môže utrpenie predstaviť ako súhrn štatistických údajov bez emocionálneho zainteresovania. Na druhej strane v mentálnej rovine, v ktorej absentujú racionálne úvahy, sa nám zasa môže utrpenie javiť v iracionálnej podobe beznádeje. Zážitok z utrpenia nám odkrýva aj tie stránky ľudského života, ktoré sú našej racionalite skryté a ku ktorým sa dostávame skôr intuíciou, introspekciou, než skúsenosťou či myšlienkovými operáciami logiky nášho uvažovania.

Tieto a ďalšie otázky späté s poznaním v utrpení podmieňujú aj spôsob, aké predstavy o svete si v utrpení vytvárame, akým obsahom ich napĺňame. Vedomie utrpenia je tak reflexiou nášho bytia vo svete. Zaľúbený človek, ktorému spôsobuje utrpenie neopätovaná láska, vidí svet inak, ako človek trpiaci z dolapenia a odsúdenia za spáchaný trestný čin. Naše naladenie v skutočnosti, konkrétna situácia a kultúrne spoločenstvo, v ktorom sa nachádzame, spôsobujú, aké predstavy o svete si v utrpení vytvárame. Či je to svet hrôzy, ktorý nás robí nešťastnými, alebo svet nádeje, ktorý nás robí šťastnými. V hlave horolezca, trpiaceho extrémnym chladom, neznesiteľnou únavou, bolesťou omŕzajúcich končatín pri výstupe na vysokú horu, sa utvárajú predstavy zrútenia a strach pred pádom do priepasti, čo oslabuje jeho organizmus a uberá mu vôľu k ďalšiemu postupu. Alebo jeho úvahy napĺňajú vedomie predstavou, že už má najťažšiu časť výstupu na horu za sebou, že vrchol hory je na dosah, čo mu dodáva nové sily a odhodlanie dosiahnuť stanovený cieľ. V utrpení sa mu svet predstavuje ako svet pesimistu alebo optimistu. Vstupuje do neho istota skúsenosti, alebo strach a neistota z nepredvídateľných okolností. Premýšľa nad tým, ako byť ostražitý, a zároveň odháňa myšlienky strachu, ktorý mu zväzuje nohy. V utrpení pociťuje úzkosť a svet sa mu predstavuje v malovernosti a beznádeji, čo ho nutká k predčasnému návratu. Avšak v utrpení je aj nádej na úspech. V utrpení sa identifikuje ako nešťastný a zúfalý človek, ktorý v možnosti návratu premárnil doterajšie úsilie a ktorý pociťuje vinu za zbabelosť. Na druhej strane je plný odhodlania, radosti a šťastia z blízkeho naplnenia zmyslu svojho snaženia. Je to utrpenie, ktoré tomuto výstupu dáva alebo nedáva zmysel. V ňom sa stretáva skúsenosť a logika myslenia, ale aj hlboký emocionálny zážitok, do ktorého vstupuje ešte aj pud sebazáchovy. V ňom sú obsiahnuté i motívy limitovaného a slobodného konania človeka. Utrpenie tak má okrem fyziológie, psychológie aj svoju epistemológiu, lebo nás odkazuje na spôsob vnímania a uvažovania, akým sa horolezec zmocňuje výstupu a dáva svojim predstavám konkrétny obsah. Utrpenie odhaľuje inštrumentálie (poznávacie schopnosti) a spôsob ich používania pri riešení bytostných otázok, pred ktorými horolezec nepochybne stojí.

V utrpení sa zakladá prvotná skúsenosť sveta, ktorá umožňuje človeku tomuto svetu porozumieť. V tejto skúsenosti sa vytvárajú predpoklady účasti človeka na riešení rôznych životných situácií. Utrpenie vyvoláva aktivity človeka, prebúdza fantáziu, podnecuje vôľu. Na druhej strane však aj obmedzuje alebo bráni aktivitám, bráni vôli presadiť sa, podriaďuje človeka osudovosti a núti ho prispôsobiť sa okolnostiam. Vedie k slobode sebaurčenia alebo k strate identity. Utrpenie v sebe viaže významovosť podstatných ľudských určení. Bytie človeka v utrpení je najčastejšie bytie tragické. Osud sa v ňom často naplňuje aj proti vôli, odhodlaniu, odvahe a sile človeka. Utrpenie má svoju heroickú stránku, o ktorej často hovoril predstaviteľ filozofie voluntarizmu Friedrich Nietzsche. Podľa neho človek je tým väčší, odvážnejší a chytrejší, čím je väčším skúškam a utrpeniu vystavovaný. Jedinečnosť a veľkosť človeka, ako ho obdivoval Nietzsche, spočíva v utrpení niesť tragický osud dôstojne, v stotožnení sa s ním žiť a nerezignovať i napriek poznaniu vlastnej nemohúcnosti. Na rozdiel od v stáde žijúceho zvieraťa, človek je bytosť vybavená vôľou, ktorá inštinktívne vie niesť statočne svoj údel. Ale v anonymite davu stráca svoju vôľu, stráca sám seba, stáva sa slabým, a preto k prežitiu potrebuje sa čo najviac zomknúť s inými. Nietzsche sa domnieval, že kde chýba vôľa k životu, utrpenie stráca na význame a stáva sa nezmyselným.

V skúsenosti utrpenia si človek začína uvedomovať oveľa intenzívnejšie nielen svoju existenciu, ale aj to, v akom svete žije a ako sa k tomuto svetu vzťahuje. Svet utrpenia je dramatický svet, svet akcie, kde v každom úkaze bolesti, úzkosti, zúfalstva, samoty, absurdity, smrti vidíme stretnutie zápasiacich síl, pudov, emócií a mysle. Je to svet výraznej premeny. V ňom sa drahokamy náhrdelníka na ubolenom krku trpiacej ženy menia na ťažké a neznesiteľné bremeno, luxusné auto podnikateľa na rakvu pre pozostalých, láska mladíka na pomstychtivú beštiu. Predmetný svet stráca svoju každodennú tvár. Veci, ktoré nás obklopujú vo svojej každodennosti a všednosti, odrazu menia svoju fyziognómiu, zafarbujú sa zvláštnym nádychom strachu, bezmocnosti a beznádeje, ale predstavujú sa nám aj v podobe vášne, nádeje, odhodlania a iných ľudských mohutností. V utrpení však aj hodnotíme skutočnosť. Dávame jej istý zmysel, alebo sa nám javí ako absurdná a nezmyselná. V tomto hodnotení si kladieme otázku: Stálo, alebo nestálo za to trpieť, malo zmysel, alebo bolo nezmyselné trpieť vo svojom snažení? Človek túžiaci po láske trpí dovtedy, pokiaľ si milovaná bytosť nevšimne jeho náklonnosť a ich vzťah sa zmení v lásku. Väzeň odsúdený za lúpež odpykávaním si trestu trpí v nádeji, že o niekoľko rokov si užije svoj lup. Baníci v zúfalstve a utrpení kopú šachtu zo závalu vo viere, že si zachránia život. Pokiaľ môže človek nájsť a naplniť vo svojom živote zmysel, je schopný vyrovnať sa s utrpením. Dokonca v mnohých prípadoch je pripravený obetovať aj svoj život. Možno to dokumentovať na rodičovskej láske, keď rodič darovaním vlastného orgánu svojmu dieťaťu sa odhodlá znášať utrpenie aj za cenu rizika smrti. Avšak, pokiaľ človek nemôže nájsť zmysel v utrpení, má sklon vziať si život uprostred všetkého blahobytu, ktorý ho obklopuje. Zmysel utrpenia spočíva v tom, že človeka robí zdatnejším čeliť svojmu osudu i osudu iných. Naopak, nezmyselnosť utrpenia má deštrukčný vplyv na človeka.

Nie vždy a nie rovnakou intenzitou pociťujeme utrpenie ako súčasť našej existencie. Najvýraznejšie je to v situáciách, v ktorých si bytostne uvedomujeme spôsob nášho pobytu vo svete, zmysel a konečnosť náš ho života. Ide o „hraničné situácie“, ako ich nazýva nemecký existencialistický filozof Karl Jaspers. Charakterizuje ich ako situácie, v ktorých si uvedomujeme, že musíme umrieť, musíme trpieť, musíme bojovať, sme vydaní náhode alebo obviňovaniu. Tieto hraničné situácie tvoria fundament nášho bytia. V nich utrpenie spôsobuje zmenu nášho pohľadu na skutočnosť, na náš život vo svete. Alebo si ich zastierame a vyhýbame sa im. Hraničné situácie znamenajú, že sa ich snažíme uchopiť v utrpení a zúfalstve ako v opätovnom sebapoznaní. Zároveň vo vedomej premene svojho bytia sa v nich stávame sami sebou. Hraničné situácie nám otvárajú niečo skryté a nevysloviteľné, ukrývajúce sa pod povrchom všedného, bežného, každodenného života. Utrpenie, ako choroba, bolesť, úzkosť, pocit viny, strach pred smrťou, zúfalstvo a beznádej, nám s naliehavosťou pripomína, kto sme. V každodennom zhone bežného života sa týmto existenciálnym stavom snažíme vyhýbať, potláčame ich alebo zavierame pred nimi oči. Zabúdame na utrpenie nielen ako na súčasť nášho života, ale aj na to, že nám pripomína dočasnosť nášho pobytu vo svete. Pripomína nám, že sme vydaní na milosť a nemilosť náhode, ale aj osudu, že musíme zomrieť. Utrpenie pripomínajúce nám fakt smrteľnosti nás robí pripravených čeliť nástrahám života.

Spolu s Jaspersom aj ďalší existencialisti nás upozorňujú, že človek sa nemá vyhýbať utrpeniu, pretože je súčasťou nášho života. Jeho zmysel a pozitívna hodnota spočíva v tom, že nám odkrýva tie stránky života, ktoré si vo všednosti, každodennosti a zhone neuvedomujeme. Často vychádza zo samotnej pudovej stránky sebazáchovy človeka, ktorú vedomie nie vždy dokáže rozkrývať. A keď ho aj odkryjeme, najmä v prítomnosti smrti svojich blízkych, úzkosti zo zomierania, strachu zo zomierania, nie vždy musí mať svoju logiku vysvetlenia, pretože je sprevádzané absurditou a má svoju tajomnú stránku.

V utrpení si oveľa častejšie kladieme otázku: Má vôbec zmysel žiť, keď tak strašne trpíme? A ak si aj túto otázku kladieme najmä fyziologicky vnímaným utrpením, spravidla si ju vysvetlíme prostredníctvom pudu sebazáchovy. Potom ale nasleduje ďalšia otázka: Dá sa v utrpení zmysluplne žiť? Okrem iných aj uvedený Nietzsche upozorňoval na to, že práve utrpenie dáva životu zmysel. Ba dokonca sa domnieval, že v utrpení sa človek môže stať inou, silnejšou a výnimočnejšou bytosťou. Preto nabádal kráčať v ústrety utrpeniu, lebo v ňom indivíduum nachádza možnosti heroického sebaprekonania. Heroické je v človeku to, keď dokáže kráčať v ústrety svojmu najväčšiemu utrpeniu. Nietzsche pripisuje utrpeniu mimoriadne veľký význam, lebo je zdrojom vitality človeka. Podľa neho utrpenie sa dotýka bezprostredných životných, pudom podmienených ľudských aktivít. Utrpenie je tým, čo človeka vytrháva z prírodnej určenosti a smeruje k prehodnoteniu a vytvoreniu takých hodnôt života, pred ktorými ľudská bytosť nebude hanbou pre opicu. Keď porovnávame Nietzscheho a Kierkegaardov postoj k utrpeniu, tak u oboch tvorí podstatný aspekt ľudského života. Avšak Kierkegaardovo utrpenie smeruje k paradoxnej viere, viere v zúfalstve, osamotenosti, úzkosti a neistote. Je to paradoxne prežívané bytie ako neustále vyrovnávanie sa s Bohom v zápase seba samého medzi zodpovedným a nezodpovedným postojom k životu. Utrpenie je predpokladom možnosti slobodnej voľby medzi ľahkovážnym a mravne zodpovedným životom na ceste k Bohu. Na druhej strane pre Nietzscheho je utrpenie zdrojom vitality a sily človeka, je predpokladom k jeho sebaprekonaniu. Je presvedčený, že v utrpení sa rodí jeho výnimočnosť. V utrpení sa rodí nový človek.

Nietzsche poukázal na tú stránku ľudského utrpenia, ktorá nás núti mobilizovať svoje sily na to, ako zmeniť daný stav. Pacient po ťažkom úraze nôh prijíma bolestné rehabilitačné cvičenia spôsobujúce utrpenie v nádeji, že sa vylieči a bude chodiť. Utrpenie ako premena z chorého na zdravého nie je nič iné, ako prekonanie seba samého. Vrcholový športovec prijíma zvyšujúce, až trýznivé dávky tréningovej záťaže, ktoré spôsobujú utrpenie, tiež s cieľom sa prekonať, pretože chce, aby sa stal víťazom. Študent trpiaci nespavosťou a úzkosťou, ktorá mu spôsobuje utrpenie, sa naďalej pripravuje na štátnu skúšku, lebo už nechce byť študentom, ale architektom, právnikom, lekárom, učiteľom či hercom. Aj v tomto prípade ide o zmenu daného stavu, o sebapremenu. Na uvedených príkladoch možno ilustrovať, že nechcieť trpieť, resp. vyhýbať sa utrpeniu, znamená zotrvať v pôvodnom stave. Pacient bude naďalej chorým, športovec priemerným, študent bez odbornej spôsobilosti. Prijať utrpenie za súčasť vlastnej existencie znamená nielen nádej, ale aj predpoklad na sebaprekonanie.

Nové videnie utrpenia nám poskytol aj zakladateľ psychoanalýzy Sigmud Freud. Keď sa zaoberal otázkami štruktúry ľudskej psychiky a hľadal príčiny stavu úzkosti, dospel k názoru, že nie rozum, ale pudová, nevedomá zložka ľudskej psychiky podmieňuje stavy, v ktorých sa zakladá prvotná ľudská skúsenosť. Poukazuje na nové možnosti hľadania ľudskej identity prostredníctvom nevedomej motivácie (tabu), ktorá je podmienená nepoznanými štruktúrami ľudskej psychiky. Základom tabu je zakázané konanie, ku ktorému nás núti silný nevedomý sklon. Na tomto základe sa rozvíja i jeho predstava o utrpení. Freud dokázal, že väčšia časť našej mysle je pred vedomím ukrytá, resp. osobnosť sa skladá nielen zo zjavného vedomia, ale i z nevedomia, ktoré je dôležitým faktorom túžob a chcení človeka. Tieto túžby sú zatlačené do úzadia, sú potlačované v jej prirodzenej pudovej zložke. Konflikt medzi želaním a zákazom, túžbou po niečom a zároveň potrebou odriekať sa toho, vyvoláva napätie, strach, úzkosť; spôsobuje utrpenie. Freud veril, že potlačovanie prirodzených pudov človeka všeobecne platnými konvenciami, putami a vytesňovaním, ktoré neprirodzene ľuďom nasadila „moderná civilizovaná“ spoločnosť, má za následok vznik fóbií, depresií a psychóz. Veril, že utrpenie spôsobuje konflikt medzi vonkajšími okolnosťami a inštinktívnou, pudovou, nevedomou sférou ľudskej psychiky. Samo o sebe nie je ani dobré, ale ani zlé. Záleží len na konkrétnom prostredí, okolnostiach a udalostiach, ale aj na vzťahoch medzi ľuďmi v konkrétnom kultúrnom spoločenstve, akým obsahom sa vedomie utrpenia napĺňa.

Vedomie utrpenia je niečo, čo má vždy konkrétny obsah. Obsahy vedomia utrpenia nie sú ahistorické, ale kontingentné, sú skôr akousi spleťou náhodných výtvorov vonkajších okolností a vnútorných inštinktov. Sú u každého a v každej situácii iné a aj každý jednotlivec, ktorého vedomie sa napĺňa konkrétnymi obsahmi utrpenia, reaguje inak. Utrpenie teda nie je ničím abstraktným, ale vždy je len záležitosťou konkrétnych ľudí, ktorí trpia za daných okolností a v konkrétnom čase, nech už si jeho zmysel a hodnotu vysvetľujeme akýmkoľvek spôsobom (vedeckou reflexiou, či životnou skúsenosťou). V tejto súvislosti si môžeme položiť otázky: Do akej miery sa môžeme utrpením zaoberať v abstraktných úvahách z hľadiska jeho logického vysvetlenia? Čo sa dozvieme o utrpení prostredníctvom rôznych vedných odborov z hľadiska objektivity predmetného skúmania? Má toto objektívne poznanie utrpenia zmysel, keď sme v ňom subjektívne každý sám? Ak pripustíme, že utrpenie má aj svoju objektívnu stránku, potom v ňom nachádzame aj isté spoločné znaky, ktoré sú vlastné a komunikovateľné pre isté kultúrne spoločenstvo. Na základe toho môžeme o utrpení hovoriť aj ako o sociálnom fenoméne. Z hľadiska vedy sa na jeho poznaní môžu podieľať rôzne vedné odbory; od fyziologických až po sociologické. Taktiež sa môže skúmať z individuálnej pozície jednotlivca alebo ako kolektívny fenomén.

Utrpenie má teda svoj individuálny i sociálny aspekt pohľadu. Ak sme uviedli, že utrpenie sa vzťahuje k bolesti, úzkosti, zúfalstvu, pocitu viny každého z nás, potom ako možno tento vzťah chápať z pohľadu istého kultúrneho spoločenstva? Jaspers sa v čase, keď písal o problematike viny po skončení 2. svetovej vojny v práci Otázka viny zamýšľal nad utrpením, ktoré Nemecku táto vojna spôsobila. Nemecký národ pociťoval hrôzu a vinu za spôsobené vojnové zverstvá. Bol zúfalý, keď sa dozvedal o praktikách v koncentračných táboroch. Pociťoval zdesenie a hnus z vykonaných činov. Pociťoval bolesť z hrôzostrašných následkov vojny. Utrpenie bolo bytostným určením nemeckého národa v povojnovej dobe. Ľudia politicky trpeli za to, že si zvolili totalitnú formu vlády choromyseľného diktátora a bezmocne sa prizerali na jeho politické a vojnové zverstvá. Mnohí z nich zaslúžene trpeli v dôsledku odsúdenia za ťažké zločiny a neprávosti, ktorých sa za vojny dopúšťali. Trpeli za trestné činy, spáchané z rasových, ideologických alebo iných pohnútok. Politicky a právne trpeli za zavinenie hrôz vojny. Jaspers upozornil aj na druhú stránku pocitu viny, spôsobujúcu utrpenie človeka ako príslušníka nemeckého národa, ktorá pramení z jeho morálneho obvinenia za činy, ktoré svetové kultúrne spoločenstvo odsúdilo. Zároveň upozornil na to, že človek má aj svoje svedomie. Trpí preto, lebo svoje konanie za vojny pred vlastným svedomím nemôže ospravedlniť. Navyše, ak je veriacim kresťanom, pred Bohom nenájde úkrytu. Utrpenie za spáchanú vinu si ho vždy nájde.

Jaspers nám odkrýva rôzne aspekty utrpenia podmienené vinou. Okrem toho, že sa od neho dozvedáme mnoho nového o utrpení, chceme vedieť, ako na nás bezprostredne vplýva. Kladieme si otázku: Ako utrpenie ovplyvňuje naše cnosti, vlastnosti a postoje? Sokrates požadoval, aby človek poznával seba samého, aby dosiahol cnostný život. Cnosti, ktorými sa život človeka napĺňa, sa rodia v poznaní. Je to údiv, pokora pred nepoznaným. Okrem iných cností je to aj úsilie poznávať nepoznané. V chorobe, ktorá nám spôsobuje utrpenie, sa usilujeme poznať všetko to, čo nám ju pomáha prekonať. Utrpenie v strachu nás núti k úsiliu poznať jeho príčiny, vedomie smrti vyvoláva v nás úsilie poznávať hlbší zmysel života. V utrpení hlbšie a citlivejšie poznávame svoj život, odhaľujeme samých seba, dôslednejšie hodnotíme naše skutky a zodpovednejšie konáme. V ňom sa život človeka nielen predstavuje v plnej nahote, ale aj rozmanitosti svojich skrytých prejavov. Odhaľuje, kto je skutočný priateľ a kto priateľstvo len predstiera, kto s inými cíti a kto súcit len predstiera, kto sa delí o bolesť a kto od nej uteká. Utrpenie nám ukazuje mieru a hodnotu života, v ktorom si uvedomujeme veľkosť nášho nešťastia, ale aj šťastia, nenávisti, ale aj lásky, zúfalstva, ale aj viery, bezvýchodiskovosti, ale aj nádeje.

Utrpenie v nás vytvára aj schopnosť racionálnej, mentálnej i fyziologickej adaptability a prežitia, schopnosť pretvárať podmienky na šťastný život. Aj keď sme fyziologicky a mentálne zajedno so živou prírodou, pretože utrpenie pociťujú aj iné živé bytosti, jeho uvedomovanie je výlučne ľudská „výsada“. Preto aj hovoríme o ľudskom utrpení inak, ako o utrpení zvierat. V ľudskom utrpení hovoríme o rôznych hodnotách, možnostiach, cieľoch, postojoch a zodpovednosti. Hovoríme o pochopení a tolerancii, ako prijať utrpenie ľudí a nereagovať naň agresívne. V utrpení sa môžeme zmeniť na niekoho iného, prijať nové veci. Učíme sa vedieť trpieť a prijať utrpenie iných, súcitiť a komunikovať v utrpení.

V utrpení je človek vždy zasadený do určitého prostredia, kultúry, spoločnosti používajúcej špecifický jazyk, nesúci v sebe špecifické významy, na základe ktorých si vytvára svoje vlastné kritériá a princípy jeho hodnotenia. Dnešná doba je presýtená informáciami o utrpení. Vo vyspelých krajinách len málo ľudí má bezprostrednú existenciálnu skúsenosť hladu a pociťujú ho len prostredníctvom sprostredkovaných informácií rôznych štatistických údajov a médií. Inak hlad pociťujú tí, ktorí ho zažívajú ako základnú životnú skúsenosť. Aj keď v súcite vyspelé krajiny poskytujú hladujúcim pomoc prostredníctvom rôznych organizácií, nie vždy „sýty hladnému uverí“. Aj preto neexistuje rovnaký pohľad na utrpenie a nič na tom nezmení ani jeho najšľachetnejšie ideologické chápanie.

Čo nám teda prezrádza utrpenie o človeku? Vieme, že má svoje poznané i tajomné stránky. Človek sa s ním vyrovnáva rôznym spôsobom. Často v ňom podľahne bezvýchodiskovosti a beznádeji, ale aj falošným ilúziám a na základe toho podľahne aj rôznym podobám sebadeštrukcie. Na druhej strane v ňom hľadá nádej na sebaprekonanie. Hľadá odpoveď na to, čo spôsobuje utrpenie a aké má miesto v jeho živote. Každodenná skúsenosť nás presviedča, že utrpenie je nielen súčasťou existencie človeka, ale v ňom získava aj nový pohľad na svet, nové schopnosti a cnosti, čím pretvára sám seba, následne poznamenáva svet okolo seba a môže ho tak robiť ľudskejším. Preto nemožno brať utrpenie len a len ako životnú príťaž, ale v istom zmysle aj ako dar od života.