Obsiahly súbor spoločenskej i umeleckej publicistiky Fiodora Michajloviča Dostojevského s názvom Petrohradská kronikaLiterárne sny otvárajú Fejtóny. Za nimi nasledujú časti O kultúre a literatúre a Polemiky a pamflety. Našu pozornosť zaujali fejtóny – štyri z nich tvoria Petrohradskú kroniku uverejnenú v časovom rozpätí 27. apríl až 15. jún 1847. Ďalej sú tam Petrohradské sny veršom a prózou z roku 1861, Prípad otca Nila (1873), Drobné obrázky (1874) a napokon fejtón Tritón.

Zaujali aj preto, čo vo svojej Poznámke ku stati N. N. Strachova Spomienky na Apollona Alexandroviča Grigorjeva uverejnenej v časopise bratov Dostojevských Epocha v septembri 1864 napísal Fiodor Michajlovič. Podľa svojho vyjadrenia chce uviesť na pravú mieru chyby, ktoré nachádza v literárnej kritike básnika Grigorjeva, keď tento hovorí o ňom a o jeho už mŕtvom bratovi Michajlovi. Píše, že Grigorjevove slová: „Nemali sme dopustiť, aby výnimočný talent F. Dostojevského bol štvaný ako poštový kôň – mali sme ho rozmaznávať, strážiť a ochrániť pred dráhou fejtonistu, ktorá ho definitívne literárne i fyzicky zničí,“ že tieto slová nemôžu byť v nijakom prípade považované za výčitku adresovanú jeho bratovi a spoluvydavateľovi časopisu Doba. Ten ho mal rád a z jeho úspechov sa tešil viac ako on sám. Podľa Dostojevského Grigorjev zrejme naráža na román Ponížení a urazení, ktorý vtedy v Dobe vychádzal.

Fiodor Michajlovič nazýva tento svoj román fejtonistickým a hovorí, že za to si môže „len on sám“. Tvrdí, že takýmto spôsobom napísal doteraz všetko okrem novely Biedni ľudia a niekoľkých kapitol z Mŕtveho domu. Často sa stávalo, že začiatok kapitoly jeho románu alebo poviedky bol už v tlačiarni alebo v sadzbe a ich koniec ešte „viazol v mojej hlave, ale stoj čo stoj musel byť dopísaný do druhého dňa… Opakujem: za tú fejtónovitosť si môžem sám, môj šľachetný a veľkorysý brat ma nikdy ani v najmenšom prácou nepreťažoval.“

Fejtóny v Petrohradskej kronike písal mladý Dostojevský nie veľmi dlho pred procesom s Petrašovcami, v ktorom sám bol najprv odsúdený na smrť a potom „omilostený“ desaťročným väzením a nútenou vojenskou službou. Vyjadrujú vnútornú potrebu autora vyslovovať sa nielen k literárnym a estetickým otázkam, ale hlavne k spoločenskej, morálnej, duchovnej i politickej klíme času, v ktorom žil. Mesto na Neve, jeho príroda, počasie a hlavne ľudia – to i nejedno z literárnej sféry pochádzajúce tvorí Dostojevského radorečné, ale nielen besedné rozprávanie. Prebleskujú v ňom i polemické tóny a prvky satirické. Občas sa stavia do úlohy amatéra, ktorý sa nemôže rovnať fejtónovým rutinérom, ale to neznamená, že by jeho lexiku i štylistiku neniesli aj prvky literárneho talentu, útočné otázky, posmešnosť i výsmech premiešané s rozšafnosťou, nadchýnaním sa i rozhorčovaním. Vie fejtón sproblematizovať a rúcať jeho ustrnuté maniery.

S chuťou fabuluje. Jeho fejtóny sa oproti našim dnešným nedajú obmedzovať priestorom. Sú v nich prvky, z ktorých by mohli vyrásť poviedky i umelecké rozprávania. Pritom nezabúda na konzumentov, ktorí ho budú čítať, na klebetnú obyčajnosť a veci, ktoré priniesol deň i nekaždodennosť. Je bystrý pozorovateľ a originálny hodnotiteľ. A zrazu, v poslednom fejtóne z pätnásteho júna, zaútočí. Na čo?

Na „petrohradské prízraky“, na snivých a zasnívaných ľudí. Podľa neho ak sú ľudské povahy slabé a zženštilé, darmo túžia po činnosti a prirodzenom živote. Ony postupne prepadávajú tomu, čo sa volá zasnenosť. Menia sa na akési bytosti stredného rodu, snivé. Takýto petrohradský prízrak „je tragédia bez slov, tajomná, ponurá, fantastická, plná nepredstaviteľných hrôz, katastrof, peripetií, zápletiek a rozuzlení.“ Nerobia nič poriadne, sú krajne nevyrovnané, „do chomúta svojej práce sú len zapriahnuté, čo je vlastne horšie, ako keby nerobili nič.“ Dostojevský chrlí vetu za vetou o absurditách života snivých ľudí, ktorí sa napokon „začínajú vyhýbať ľuďom, odvracať sa od verejných záujmov a nepozorovane strácať zmysel pre skutočnosť.“ V závere horlí pre život v prírode s pohybom, zeleňou, slnkom a ženami, ktorý je bezpodmienečne nevyhnutný pre chorý, podivínsky a ponurý Petrohrad, kde rýchle mizne ľudská mladosť, vädnú nádeje a organizmus sa rýchle opotrebúva. V Petrohradských snoch veršom i prózou, ktoré Dostojevský napísal už na slobode roku 1861, si kladie otázku, či fejtón „musí byť iba prehľadom aktuálnych mestských noviniek.“ Hovorí, že jeho už všetky novinky omrzeli a „keby nebol len príležitostným fejtonistom, ale fejtonistom z povolania, na doživotie…, chcel by popisovať petrohradské tajnosti… Tajomstvo, to je moje!“ volá. „Som totiž fantasta, mystik a musím sa priznať, že ani neviem prečo, mi Petrohrad vždy pripadal záhadný.“ A už je z neho rozprávač príhod a príbehov, v ktorých ako fantasta a mystik radí osudy, sny, fantázie a zážitky, literárne spracované útržky i celky, karikatúrne popretkávané poetickými paródiami, básňami sentimentalistov, rozprávaním o neznámom Novom poetovi i vydavateľovi Vlasteneckých zápiskov. Tomu zverili aj vydávanie Encyklopedického slovníka, a on sa pechorí venovať sa aj literárnej kritike, hoci za dlhé roky ani jednu nenapísal…

Aj takéto písanie bolo živlom Fiodora Michajloviča. Po dlhšej pauze roku 1874 uverejnil cestopisné obrázky z parníka i z vlaku, kde ako literárny suverén zhromažďuje portréty, sociologické i psychologické postrehy, vytvára fejtónové charaktery, pričom originálny osobný postoj sa vlieva do pozorovaní ako nevtieravý samobytný fenomén.

Najkoncentrovanejší, kompozične a štylisticky najkvalitnejší je jeho Tritón z roku 1878. V jeden pekný podvečer sa v Petrohrade náhle vynoril na hladine rybníka Tritón, vodník a morský boh v jednej osobe. Dostojevský fabuluje ohlasy a postoje k tejto fiktívnej udalosti u rozličných osobností a spoločenských vrstiev. Fejtón sa končí parádnou pointou. Hoci Tritón bol nemeckého pôvodu, „tých niekoľko necenzurovaných slov predniesol… najčistejšou ruštinou.“ Podľa autora tým vyburcoval spoločnosť k riešeniu vnútorných problémov. A prial si nie jedného, ale viacerých Tritónov, nielen v Neve, ale aj v rieke Moskva, v Kyjeve, v Odese, možno v každej dedine. „Možno by sa ich vyplatilo pestovať umele, nech vyplávajú nad hladinu a prebúdzajú spoločnosť.“

Potiaľto „čisté“ fejtóny Dostojevského. Už sme spomenuli, ako hovoril o fejtónovosti vo svojom písaní, za ktorú môže sám. Ako to vôbec je? Za fejtónmi v nasledujúcom rozsiahlom Cykle statí o ruskej literatúre píše viac o veciach spoločenských, než o otázkach čisto literárnych. Občas sa pustí do vymysleného dialógu s partnerom i s cudzincom. Nie je vedátorsky suchopárny. Zaujme ho prípad nejakého človeka. Napríklad lokaja či priemyselníka. Alebo tiež nejaký časopis, chce sa mu o ňom vypovedať, odhaliť jeho charakter. Dopraje si kompozičnú voľnosť. Využije ničivé lisabonské zemetrasenie z osemnásteho storočia, krátko po ktorom známy portugalský básnik uverejní lyrické verše. (Dostojevský ich nemá, vloží do textu Fetovu lyrickú báseň bez slovies: „Šopot. Robsrakoje dychanie. Treli solovja…“) Ak by ho Portugalčania za neúctu po strašnej tragédii pripravili o hlavu, o pár desiatok rokov by mu podľa neho na námestí postavili pomník. „Ukazuje sa, že v deň lisabonského zemetrasenia sa umenie ničím neprevinilo.“

Dostojevský rád polemizuje. Polemické vstupy, výpady a otázky majú v sebe určite aj postupy podobné fejtónovým. Tak sa pustil do liberálnych Vlasteneckých zápiskov. Tie nenachádzajú na Puškinovi nič národného. Okrem iného duplikujú: „Myšlienka, ktorú sme vyslovili pred rokom (teda že na Puškinovi nie je nič národného) nebola výplodom zaťatej žurnalistickej posadnutosti, ktorá kdekoho núti hľadať číre nehoráznosti len preto, aby na seba strhol pozornosť…“

Ani Onegina nepovažujú redaktori kritickej rub – riky časopisu za národný typ. Čo by už mohlo byť národného na portréte povaľača z vyššej spoločnosti? A Dostojevský sa pýta: „Že Onegin nie je národný typ?“ a pokračuje: „Kde a kedy sa prejavil ruský život tej doby tak plne ako v tejto postave? Veď je to typ priam historický. V oslnivých farbách sú v ňom vyjadrené všetky rysy, ktoré sa mohli objaviť iba u Rusa v celkom určitom okamihu jeho života – práve keď sme si uvedomili, že civilizácia je aj naším životom a nie jeho náhodným okrajom, keď začali na ruskú spoločnosť útočiť všetky nejasné, záhadné a vtedy sotva riešiteľné otázky. Oneginov typ sa musel vyhraniť najskôr v našej takzvanej vyššej spoločnosti, ktorá najväčšmi popretŕhala putá s rodnou hrudou a u ktorej vonkajšia civilizácia dosiahla najväčší rozkvet. Onegin je príslušníkom tejto civilizovanej spoločnosti, ale už si ju neváži. Už pochybuje a váha. Je dieťaťom svojej doby, je v ňom stelesnená celá epocha, ktorá po prvýkrát vedome obrátila pohľad na samu seba. Je zdravý, má dosť síl, ktoré volajú po uplatnení. Lenže čo robiť? Do čoho sa pustiť? Rozum mu našepkáva, že je planý človek, jeho dušu drása zlobná irónia, a on si zároveň uvedomuje, že zas nie je úplná nula. Ako by ináč mohol trpieť?“

Dostojevský býva v publicistike kritický a polemický. Vezme si na mušku novovzniknuté noviny Deň. O spore západníkov so slavjanofilmi napíše: „Západníctvo bolo schopné prekročiť hranice svojich možností, kajúcne sa zriecť omylov, napokon ich prekonať a dospieť k realizmu. Zato slavjanofilstvo sa dodnes drží svojho nejasného a zmäteného ideálu, poskladaného v podstate z niekoľkých úspešných štúdií starobylého ruského spôsobu života, z vášnivej, ale do istej miery knižnej a abstraktnej lásky k vlasti, z posvätnej viery v ľud a v jeho pravdu..“ Ironizuje vždy kultivovane a hlavné je preňho hľadanie a dokazovanie pravdy. Človek idúci za pravdou sa pýta, navrhuje, odmieta, chce víťaziť presvedčivosťou argumentov, hĺbkou myslenia, kvalitou a jasnosťou štylistiky.

Keď sa jeho témou stane otázka podstaty, cieľa a funkcie umenia, rozvíja na jednej strane argumenty utilitaristov a na druhej ochrancov slobody a autonómnosti umenia. Je v tomto prípade akoby neosobný, ale jeho sympatie a presvedčenie sú dobre čitateľné.

Mysliteľstvo Fiodora Michajloviča sa realizuje spôsobmi a formami, ktoré sú dôkazom jeho všestrannosti, humánnosti, otvorenosti, služby potrebám spoločnosti a Ruska. Prejavy fejtónovosti v tvorbe, ktorej cieľom nie je výsostné umenie, ale otázky okolo neho a všetkého, čím žije a trpí človek, Dostojevského texty „nemrzačí“. Vyrastajú zo životného a umeleckého osudu literárneho génia. Nie je manieristický, kdeže. Je to svojrázna črta, ktorá patrí k špecifickosti tvorivých prejavov osobnosti, ktorá sa stala cez písanie nesmrteľnou.

Keď píše, ako Apollon Alexandrovič Grigorjev odmietol spájať výraz publicista so svojím menom (on je predsa kritik!), vyslovil takúto myšlienku: „Každý kritik musí byť tiež publicista, k jeho prednostiam totiž patrí mať nielen pevné presvedčenie, ale vedieť ho tiež uvádzať do života. Práve toto umenie je najvlastnejšou podstatou každého publicistu. Grigorjev však pre niektoré typy našich niekdajších publicistov označenie publicista neznášal až do takej miery, že dokonca odmietol pochopiť, čo sa od neho vlastne chce. Ktovie, či sa vo svojej hamletovskej podozrievavosti nedomnieval, že ide o vierolomné odpadlíctvo.“

Táto myšlienka má dva póly: na jednom je Grigorjevovo odmietavé stanovisko k výrazu publicista, na druhom jeho mienka o nelichotivej úrovni nie – ktorých pisateľov označovaných za publicistov. Tú podporujú aj ďalšie Dostojevského slová o jeho opravdivosti, čestnosti a zodpovednosti za vlastné názory.

Úsmev na tvári vyvoláva Dostojevského „posledná odpoveď Súčasníkovi“, kde hovorí, že ako spolupracovník časopisu Epocha uzavrel v ňom v septembri roku 1874 svoju polemiku so Ščedrinom a Antonovičom tromi stránkami textu. A jeho protivníci ešte pokračovali v polemike na štyridsiatich ôsmich stranách… V „poslednej odpovedi“ okrem iného napísal: „Hromada strán nezmyselných nadávok v porovnaní s tromi stránkami svojím spôsobom úplne korektnej poznámky znamená po prvé, že to stručnejšie napísať nedokážete (a to je už samo o sebe veľmi smutné!) a po druhé, že vám chýbajú dôkazy, pretože Rus začína nezmyselne nadávať až vtedy, keď sa mu minú argumenty. Spomeňte si na porekadlo: Zúriš Jupiter, lebo nemáš pravdu. Keď však nezúri Jupiter, ale vy, to je už úplná fraška. Čo si môže dovoliť Jupiter, to vám rozhodne dovolené nie je.“

Posledným príspevkom publicistického súboru je Želanie, vytlačené ako vyhlásenie redakcie Občan č. 1 za rok 1873. Obsahuje program rubriky prehľadu domácich udalostí po prevzatí redakcie časopisu F. M. Dostojevským. Vyberáme z neho: „V našej periodickej tlači sa dávno, veľmi dávno roztvára jedna neobyčajne závažná medzera, čo sa nepriaznivo odráža aj v našom spoločenskom živote.
Až príliš dobre si uvedomujeme všetko, čo je u nás špatné, až pridobre sa vieme vysmievať kdejakému verejnému činiteľovi. Vieme byť prísnymi sudcami i žalobcami každého, kto je nám nie po chuti. Hádam už všetky mestá našej rozľahlej vlasti sa vystriedali na stránkach škandalóznej kroniky našich novín. Vlastne len takouto cestou sa s nimi dostávame do užšieho styku. Naproti tomu vieme, bohužiaľ, len veľmi málo o tom, čo je u nás v Rusku dobré a chýba nám akékoľvek porozumenie a povzbudivé slovo pre každého poctivého človeka práce.
Koľkokrát prechádzame popri týchto poctivých radových vojakoch našej spoločnosti bez povšimnutia, koľko životov, ktoré zdobia občianske cnosti a užitočná činnosť pre blaho spoločnosti nenávratne pohltí hrob bez jediného slova uznania od spoločnosti.
A nepriniesol by spoločnosti stokrát väčší úžitok vzor príkladného a pekného života, ako líčenie škandálov a zvráteností, v ktorých sa tak vyžívame a ktoré plnia naše noviny, lebo sa ponáhľajú vyhovieť nášmu vkusu?“

Nezdá sa vám, že tento úryvok z fejtónového želania F. M. Dostojevského napísaného pred vyše sto tridsiatimi rokmi vyvoláva dojem, akoby bol napísaný u nás a vlastne na celom svete na začiatku tretieho tisícročia? A keby len dojem, je to pravda, ktorá, žiaľ, prežila a skoro doslovne trvá napriek tomu, že pribudli záplavy vymožeností, objavov, predsavzatí a zbožných želaní…