V nedeľu 24. februára 2013 sa dožil 75-tich rokov uznávaný vedec, pôdoznalec, ekológ, enviromentalista, vysokoškolský učiteľ, vážený predstaviteľ slovenských a medzinárodných vedeckých grémií, prof. h. c. prof. Ing. Ondrej Hronec, DrSc., autor mnohých vedeckých publikácií a vysokoškolských učebníc. Je milovníkom rodného Gemera, jeho histórie, udalostí a osobností. Vášnivo skúma a prostredníctvom kníh, rozhlasových pásiem a dokumentárnych filmov verejnosti predstavuje duchovný rozmer slovenského kresťanského života s dôrazom na duchovné hodnoty, ktoré Slovensku priniesol protestantizmus, obzvlášť slovenské evanjelictvo. Patrí k najznámejším predstaviteľom slovenskej evanjelickej inteligencie. Obnovuje jej komunizmom preriedené rady, združuje a spája osamelých, vytrvalo hľadá a nachádza zmysel duchovnej kontinuity starého v novom a nového v starom.

Slovensko, veda, kultúra, duchovnosť, osobitne Spoločnosť pre Tvorbu, mu vďačia za mnohé vklady a dary žičlivého, láskavého a obetavého srdca.
Neviem sa presne rozpamätať, v ktorom roku som ho prvýkrát videl. Ale podľa portrétu, ktorý uverejnil niektorý evanjelický časopis, som ho hneď spoznal: bol vlastne mojím dobrým známym, v istom zmysle druh a brat.

Čítal a počul som o Tebe, vážený pán profesor, ako sa v Gemeri usiluješ vzkriesiť pamiatku dobrých synov jedinečného kraja, v ktorom sa oddávna rodili tvorcovia a predstavitelia slovenskej duchovnosti, vedy a kultúry.

Áno, Jur Hronec, Tvoj prastrýko z Gočova, muž, ktorý založil celý rad moderných slovenských univerzitných, vedeckých a kultúrnych inštitúcií a dokázal sa osobne obetovať v záujme ich dobrého mena, ktorý sa podieľal na ich rozvoji a raste – tento Jur posilňoval i môj vzťah ku Gemeru: práve on bol začas zárukou rastu inštitúcie, v ktorej som pracoval. Matica slovenská ho v roku 1945 prijala ako svojho predsedu a on ako predseda pre vedecké odbory ju do roku 1954, až do jej bezohľadnej likvidácie, zastupoval vo vrcholných grémiách vtedajšej slovenskej vedy a kultúry. A hoci matičná loď v roku 1948 narazila na podlé ostne politickej moci režimu, ktorý postupne zaplavoval a umŕtvoval jednotlivé poschodia postupne tonúceho matičného plavidla, Jur Hronec nezutekal, na kapitánskom mostíku ako lodivod vydržal do posledného dňa. Tým si získal môj obdiv: meno Hronec sa mi stalo váženým, považoval som za dobré vzdať mu úctu kedykoľvek bola na to príležitosť.

Postupne som sa dozvedal o Jur Hroncovi a ďalších Gemercoch čoraz viac. A to aj z Tvojich kníh, vážený pán profesor Ondrej, ktoré som mal česť preštudovať, ale i z Tvojich filmov, neskôr prednášok a vzájomných rozhovorov, napokon podujatí, v ktorých si mi bol žičlivým bratom. Cítil som Tvoju pevnú ruku pri ich organizácii. Mimoriadne na šafárikovských IV. Duchovných hodnotách pre dnešok, ktoré sa zišli v roku 2001 Rožňave. Boli to nezabudnuteľné tri dni s nezabudnuteľnými zážitkami. Gymnázium P. J. Šafárika sa aj Tvojou zásluhou rozospievalo krásnou slovenskou piesňou, prizdobilo pamätnou tabuľou a rožňavský evanjelický kostol rozslzil kazateľa Jána Bohdana Hroboňa, keď na chóre tamojšieho, komunizmom desaťročia vyprázdňovaného kostola uvidel mládež. Bol dojatý. Nebesá mu v tej chvíli darovali kázeň, v ktorej Hospodin slovom Božím pomáhal rebelom poraziť surovú sestru, šéfku psychiatrie zo svetoznámeho románu Ken Keseyho Prelet nad kukučkiným hniezdom: tú, ktorá na celom svete zosobňuje komunistickú „vládu jednej strany“. A k tomu všetkému, čo sme počuli v kázni, sa pridal Pavol Jozef Šafárik. Zazdalo sa mi, že je osobne prítomný. Vážny, zamyslený, do budúcnosti zahľadený – ctihodný dávny vedec rozprával majestátne opretý o rodný gemerský kraj – jeho reč podávala mohutnú správu o historickom pražskom slovanskom zjazde, o zrode Slovanov – o dejinách slovanskej reči a literatúry všetkých nárečí, slovanských starožitnostiach a slovanskom národopise.

Milý profesor Ondrej, pamätám na vtedajšiu Tvoju blaženú tvár, keď si nás všetkých z Rožňavy priviedol do Gočova, kde sme uvideli nielen Tvoju rodnú obec, ale aj Tvoj rodný kostol, postáli sme pri hrobe váženého Jur Hronca.

Niečo podobné sa odohralo v roku 2005 v Kobeliarove. Opäť Šafárik, tentoraz v azda najmenšom slovenskom evanjelickom kostolíku: povedľa – na prestavanej fare – v rodnom Šafárikovom dome, kde sa sotva zmestila elita Univerzity P. J. Šafárika. Veľký Slovan opäť prehovoril, tentoraz sa prihováral slovenskou piesňou, kežmarskou básňou, priekopníckou definíciou originálnej slovenčiny ako slovenčiny stredoslovenskej: predoslal tým jazyk našich čias. To všetko na tých istých miestach, kde sa sťa „iskra“ zrodilo odhodlanie založiť budúce slávne veľkorevúcke slovenské evanjelické patronátne gymnázium – prvé medzi slovenskými. Bol to krásny jarný – pôstny čas gemerský. Vlnili sa jasnozelené trávy a kobeliarovskí domáci viery, robotujúci v sobotnom dni v záhradách, počúvali slovo o Šafárikovi prenášané obecným rozhlasom. Bolo to čosi neobvyklé, a preto nezabudnuteľné. A Ty, milý Ondrej, bol si pritom: podporil si zrod i echo podujatia váhou svojej osobnosti.

Právom, veď si bol, tak ako si aj dnes predstaviteľom tohto kraja. Možno povedať, že dôverne poznáš každú hrudu zeme, každú brázdu, role a polia, zeleň i úrody rodného chotára. Miluješ ho od mladosti. Viedli Ťa k tomu v rodine, na službách Božích, privádzali krajania. Naučil si sa milovať rastliny i živočíchy, ryby, vtáctvo i zver, stal sa šľachtiteľom a ochrancom prírody, ovzdušia i zeme, vodných zdrojov, lúk, lesov. Už v detstve si sa naučil, že to všetko, čo na mohutnej prírodnej scéne účinkuje, je darom Božím – Hospodinovým posolstvom človeku. A je vlastne, dodal by si dnes, prejavom biblického požehnania: Pán Boh požehnáva a ochraňuje nás!

Iste aj preto si stal poľnohospodárskym odborníkom, enviromentalistom, ekológom, ochrancom planéty, ovzdušia i zeme, rastliniek či nemých stvorení. Nečudo, že niekedy, keď sa usmeješ, isto sa tak stáva na Tvojich univerzitných prednáškach, vynoria sa tóny piesne – koledy Viliama Grusku, ktorá dikciou Tvojho učeného slova vyprosuje: Pane, rybám čistú vodu daj, vtáctvo a zver zachovaj!

Áno, to všetko je Tvoj svet. A v ňom gemerská krajina, ktorú obživuješ duchovnými hodnotami evanjelictva, dávaš mu nový zmysel a vytyčuješ nové cesty. Nečudo, že si Ťa zvolili za seniorátneho dozorcu Gemerského seniorátu ECAV a nečudo, že Ťa mnohí rešpektovali a v dobrom Ti pomáhali, keď si utvoril a viedol Spolok evanjelikov severného Gemera. A hoci Ti pritom pomáhali významní predstavitelia inteligencie, vzácni duchovní predstavitelia Gemerského seniorátu ECAV, senior Jerguš Olejár s tými, ktorí našli odvahu a statočne pôsobia v Gemeri, predsa jadro Tvojho spolku vytvárali – dávajú mu zmysel jednoduchí ľudia. Popri učiteľoch – tých najmä, roľníci i remeselníci, stárež i mládež, dobrovoľní hasiči i vidiecki hudobníci. Videl som ich a v dobrom pamätám, ako na XI. Duchovných hodnotách pre dnešok, dobšinskovských, ktoré sa konali v Rožňave a v Sirku, pri odhalení peknej pamätnej tabule, pri bielom stole i v autobuse – bez spevníka v ruke, spamäti, ako za starodávna, vyznávačsky spievali: Otče náš, jenž jsi v nebesích, Posvětiž se jméno Tvé… A Ty si vďačne spieval s nimi. Dával si a dávaš najavo: Hospodin je Tvojou silou i dúfaním. Potešením.

Dokiaľ Tvoji rodní spievajú a spievať budú, vážený Ondrej, evanjelictvo v Gemeri prežije všetky búrky, ktoré sa v chmárach – chmúrnych predpovediach valia na tento kraj. No Ty sa predpovedí ani chmár neobávaš. Činorodo pracuješ, prednášaš, zhromažďuješ svoj kraj jedinečný pri piesni, organizuješ jeho pamäť, pamätné chodníky i domy, vrátane domu Jura Hronca, pozývaš do Gočova matematické elity i študentov bratislavského gymnázia Jura Hronca, vštepuješ to všetko do vedomia gemerskej mládeže, k prameňom duchovných hodnôt privádzaš duchovných tak, ako si priviedol manželov – farárovcov Gdovinovcov, ktorí pôsobia v Dobšinej a vo Vlachove, zaspievať Staroslovanský Otčenáš k Šafárikovmu hrobu na Olšanské cintoríny v Prahe.

Ajhľa, Tvoje pražské stopy, milý Ondrej. – Zdalo by sa na pohľad, že Tvoje kroky sú najmä gemerské. Napríklad tie tomášikovské, ktoré ťa doviedli i s Tvojím filmom do Gemerských Teplíc a Chyžného, kde si pomáhal sláviť – v mesiaci Tvojich 75. narodenín – 200. rokov narodenia veľkého buditeľa Sama Tomášika Tvojím pekným filmom. Ale nie je to celkom tak: možno Ťa vidieť i v Bratislave napríklad na plenárnom zhromaždení slovenskej elity v univerzitnej aule, ktorá slávila veľké jubileum Aurela Stodolu filmom z Tvojej dielne. Podobne v Liptovskom Mikuláši, kde si viedol stodolovské XII. Duchovné hodnoty pre dnešok: jedinečne si tam ako podpredseda Spoločnosti pre Tvorbu zastúpil v tom čase vážne nemocného predsedu profesora Beloslava Riečana, Tvojho vrstovníka.

Prichádzaš na mnohé miesta Slovenska rád. Vážené sú povzbudenia, uistenia, uznania, nech ich vyslovíš kdekoľvek tak spontánne, ako sme Ťa počuli viackrát prehovoriť v Biblickej škole v Martine.

Vďaka Ti za toto Tvoje misijné srdce, svedomie i presvedčenie: Kornel Ivan Halát, prvý slovenský evanjelický misionár, sa nie náhodou narodil v Tvojom rodnom Gočove.

Si už, milý pán profesor Ondrej, rokmi a víchrami ošľahaný a si – podobne ako profesor Beloslav Riečan – tak trochu „starým pánom“. – Tak nazývali Jura Hronca všetci, ktorí ho rešpektovali a ktorí o ňom, tak ako Ty s Beloslavom Riečanom, písali knihy.

Aj preto práve Vy dvaja – naďalej predsa len mladíci, sviežeho ducha osobnosti, ste právom považovaní za tvorcov Duchovných hodnôt pre dnešok, ktoré sprevádzali kresťanské Slovensko v uplynulých pätnástich rokoch. Bez Vás, vážení bratia, bez časopisu Tvorba, by Duchovných hodnôt pre dnešok nebolo.

S týmto vďačným jubilejným kvetom, vážený brat Ondrej, putujeme do Košíc, kde je Tvoj domov. Podávam Ti ho vďačne a rád, tak rád a vďačne, ako ho kladiem k tomuto skromnému gemerskému lístku na stránky Tvorby.

Kedyže inokedy, ak nie teraz, keď jubiluješ, vážený pán profesor Ondrej Hronec, máme povinnosť zvolať: Mnogaja i blagaja ljeta! A vyjadriť vďaku za Tvoje kresťanstvo, verné evanjelictvo, oddané milovanie Hospodina! A poďakovať Ti za Tvoj rýdzi, kultivovaný patriotizmus, gočovský, gemerský i slovenský.

V mene Tvojich druhov, s úctou
MILOŠ KOVAČKA