JAROSLAVA ROGUĽOVÁ: Slovenská národná strana 1918 – 1938
Kalligram Bratislava 2012

„Predovšetkým by sa malo zabrániť zneužívaniu histórie, národných dejín, ideológie politických strán a ich predstaviteľov. Zvlášť to platí v prípadoch, ak sa z historickej témy stane politikum, teda jeden z nástrojov na ovplyvňovanie verejnej mienky. Je negatívnym javom, ak sa národné dejiny a zaužívané obrazy slovenskej histórie neopodstatnene stanú látkou, z ktorej zdôvodnenia čerpajú nacionálne extrémistické postoje, a otvára sa tak priestor na šírenie pokriveného obrazu slovenských dejín.“

Tieto záverečné slová z autorkinej knihy viac ako čokoľvek iné vystihujú o čo autorke v tejto práci ide. Pozornému čitateľovi je ponúknutý na spracovávanú látku objektívny pohľad. Bez príkras, fabulácií a nadŕžania akejkoľvek osobnosti, ktorú autorka opisuje a hodnotí. Určite sa nie vždy podarí napísať historickú prácu práve takýmto spôsobom. Je o to cennejšie, že autorka si vybrala tému, ktorá je priam „stvorená“, aby bola podaná spôsobom, ktorý by sa stal nástrojom na ovplyvňovanie verejnej mienky a nahrával by niektorému politickému prúdu, ktorý sa honosí národným, alebo naopak internacionálnym, v našich zemepisných šírkach najmä európsko-únijným rúchom.

V tejto práci máme na viac ako tristo stranách zhrnuté pôsobenie Slovenskej národnej strany (ďalej SNS) v rokoch Československej republiky a taktiež aj niekoľko týždňov jej pôsobenia v Česko-Slovenskej republike po vyhlásení autonómie Slovenska, až do času, keď došlo k jej nedobrovoľnému zlúčeniu s HSĽS.

Množstvo zozbieraného historického materiálu svedčí o systematickej o dôkladnej práci, ktorú autorka venovala tejto téme. Vďaka jej práci pred našimi očami defilujú postupne jednotliví činitelia SNS, ktorí postupne formovali činnosť tejto strany, jej politicko-ideologické východiska a jej celkové zasadenie v straníckopolitickom systéme Československej republiky. Autorka veľmi podrobne, v niektorých fázach až detailne, popisuje všetky vývinové fázy, ktorými SNS počas tohto obdobia prešla. Nevyhýba sa ani témam, ktoré mnohí sympatizanti, či už SNS, alebo niektorých osobnosti pôsobiacich v tejto strane obchádzajú. Vecne a bez emócií hovorí o spolupráci SNS s Národnou obcou fašistickou, či politickým klubom Vlajka, ktorý v dobách druhej svetovej vojny prešiel otvorene na stranu nemeckého nacizmu a vyznačoval sa vulgárnym antisemitizmom a kolaboráciou s okupačnou protektorátnou správou. Správne poznamenáva, že vtedajšej SNS boli blízke ideologické formulácie, ktoré fašizmus vyslovoval o úlohe národa. V nástupe nacizmu videla víťazstvo idey národného štátu nad internacionalizmom a nenárodnými smermi vo svetovej politike. Nikdy sa však nestotožnila s diktatúrou, ktoré tieto režimy zaviedli a v dobe ohrozenia republiky sa jednoznačne postavila na jej obhajobu, proti expanzii nemeckého nacizmu.

Spôsob, akým je popísané pôsobenie SNS, nám umožňuje pozrieť sa očami jej čelných predstaviteľov, ako sa v týchto rokoch formovala slovenská politická scéna. Tá zaznamenávala oveľa búrlivejší vývoj ako si vedeli predstaviť predprevratoví vedúci politickí činitelia SNS. Ich snaha udržať jednotnú slovenskú líniu a presadzovať spoločné slovenské požiadavky sa ukázala ako iluzórna. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že diferencovanie slovenskej spoločnosti, ku ktorému dochádzalo už v predprevratovom období, sa naplno prejavilo v nových spoločenských pomerov, v ktorých sa pominuli obavy z existenčného ohrozenia národa. Došlo k rozdeleniu väčšiny slovenských voličských hlasov medzi ľavicové strany, ľudákov a agrárnikov. Pre SNS, ktorá dúfala, že si udrží dominantné postavenie, bola realita krutým vytriezvením. Počas trvania Česko-slovenskej republiky bola SNS marginálnou stranou, ktorá – ak sa chcela presadiť – musela vyhľadávať spojenectvá s inými silnejšími politickými subjektmi. Autorka tieto pokusy popisuje a všíma si postupne spoluprácu SNS so slovenskými agrárnikmi reprezentovanými najmä osobnosťou Milana Hodžu, Československou národnodemokratickou stranou, s rôznymi nacionálnymi hnutiami, už spomínanými fašistami a napokon spoluprácu s HSĽS.

Ďalším dôvodom k zmenám politických partnerov prispievala aj zmena programových východísk SNS. Po I. svetovej vojne vznikali nové štáty na základe idey národného štátu. Preto v prvých rokoch, keď sa nový štát vymedzoval voči nemeckým a maďarským nárokom, súhlasila SNS z obranárskych dôvodov, s ideou čechoslovakizmu. Aj keď neskôr od tejto myšlienky ustúpila a prešla na pozície autonomizmu, nikdy neprestala byť pročesko-slovenskou stranou. Jej činitelia nepochybovali, že prevrat z roku 1918 bol dôležitým medzníkom v živote slovenského národa a verili, že republika, ktorá demokratizovala verejný a spoločenský život, zabezpečí v tomto demokratickom prostredí Slovákom priaznivé podmienky pre národný rozvoj. Prechod z pozícií „obranárskeho čechoslovakizmu“ k aktívnej snahe o autonómiu Slovenska bol jedným s dôvodov zmien programových východísk pre SNS, prečo hľadala možnosť spolupráce vždy s inými politickými subjektmi.

Autorka venuje vo svojej knihe primeraný priestor každému významnejšiemu predstaviteľovi SNS. Tým nám umožňuje urobiť si celistvý obraz všetkých pnutí, delení a konfliktov, ktoré vo vnútri SNS prebiehali. Práve preto na základe jej popisu možno vcelku verne a objektívne zaradiť jednotlivé osobnosti v rebríčku „dôležitosti“ a pochopiť, aký bol ich skutočný vplyv jednak v SNS, jednak na československej politickej scéne. Aj najvýraznejšia osobnosť, ktorú SNS mala v osobe Martina Rázusa, získala tým „ľudský“ rozmer, so všetkými svojimi dobrými aj zlými odhadmi, hodnoteniami a zápasmi, ktoré viedol či už vo vnútri strany alebo aj navonok. Toto považujem za najsilnejšie posolstvo Jaroslavy Roguľovej, ktorá tak ako som to už napísal na začiatku, nepodľahla „pokušeniu“ opísať nikoho vo „vylepšenom formáte“. V jej prísnom historicko-kritickom hodnotení ani Martin Rázus, ani jeho stranícki súputníci, z toho nevychádzajú vôbec zle. Najmä u Rázusa ľudský piedestál, na ktorý ho autorka posadila, z neho robí človeka, ktorý sa nielen nestratil v aktívnej politike, ale dokázal si v nej zachovať svoje presvedčenie a aristokraciu ducha, ktorá mu nedovolila skĺznuť k účelovému ohováraniu politických oponentov, ktoré bolo aj pre vtedajšiu politickú scénu typické.

Dodnes je pozoruhodne čítať ako zmýšľali ľudia pred osemdesiatimi – deväťdesiatimi rokmi a porovnávať, ako sa za ten čas spoločnosť posunula vo svojom vývoji a zmýšľaní. V prípade SNS je zaujímavé aj to, že strana, ktorú už v čase jej pôsobenia jej súčasníci hodnotili ako konzervatívnu, dokázala prinášať mnohé podnetné myšlienky, ktoré sú aktuálne aj dnes. Je to dôkaz, že mnohé hodnoty, ktoré sa zdali už prekonané, po rokoch sa opäť vracajú na politickú scénu. Azda najdôležitejšími myšlienkami, ktoré patria k odkazu SNS z čias Československej republiky, sú úvahy a články jej čelných predstaviteľov, ktoré hovoria o postavení a úlohe národa. V dnešnej zjednotenej Európe má nacionalizmus a idea národného štátu negatívnu konotáciu. Tento postoj vychádza so skúsenosti, ktorú sme získali v druhej svetovej vojne, keď najmä nemecký nacionalizmus sa stal hrozbou pre celý svet a spôsobil najkrvavejší konflikt v dejinách ľudstva. No táto skúsenosť, akokoľvek otrasná a odsúdeniahodná, by nás nemala viesť k tomu, aby sme sa vzdali otázok, ktoré súvisia s postavením národov a ich úlohou v dnešnom svete. Napokon dôkazom toho je aj zlyhanie komunistickej diktatúry, ktorá sa aktívne a občas aj veľmi brutálne pokúšala ľudí presvedčiť, že proletársky internacionalizmus je dôležitejší ako národné spoločenstvo. Je očividné, že táto otázka je aj dnes aktuálna. Poznať nacionálno-konzervatívne myšlienky SNS z rokov 1918 – 1938 môže preto byť aj pre súčasného človeka v mnohom podnetné. Myslím, že Jaroslava Roguľová nám vo svojej knihe k týmto úvahám poskytla veľmi dobrý materiál. Na jednej strane znejú jej slová ako apel, aby sme národnú ideu nepovyšovali do posvätných výšin, kde nikdy nepatrila, ale na druhej strane je varovaním pre všetkých, ktorí by chceli úlohu národa marginalizovať iba na úroveň  nejakého jazykového spoločenstva, ktoré v globalizovanom svete je už za zenitom a postupne bude strácať na význame.

Ďalšou zaujímavou témou tejto práce je poukaz na konfesionálnu otázku, ktorá hrala v politickom živote medzivojnového obdobia ešte stále dôležitú úlohu. V Československej republike a zvlášť na Slovensku si žiadna politická strana nedovolila otvorene vystupovať proti cirkvám. Lebo vysoká religiozita obyvateľov Slovenska prispievala k vysokým volebným ziskom tým stranám, ktoré touto „kartou“ hrali. V slovenskom kontexte išlo najmä o HSĽS a jej úzke previazanie na katolícku cirkev. Aj keď SNS mala vo svojom strede aj katolíkov a snažila sa vystupovať ako nadkonfesionálna strana, účasť viacerých prominentných evanjelikov a evanjelických kňazov v jej radoch jej dávala punc „luteránskej strany“, a to napriek tomu, že sa k obhajobe evanjelických záujmov hlásili aj agrárnici.

V skutočnosti evanjelická cirkev nemala a nemá tradíciu na rozvíjanie politickej činnosti. V jej teológii neexistuje nič, čo by mohlo mať paralelu s politickým katolicizmom. Je tomu tak preto, lebo v učení Martina Luthera sú striktne oddelené „dve ríše“ – a to svetská a duchovná – a každá z nich má v Lutherovej teológii presne stanovené úlohy. Preto musel Martin Rázus, ktorého aktivity sa dostávali s touto teologickou tradíciou do rozporu, hľadať zdôvodnenia prečo je nielen možné, ale aj žiaduce, aby evanjelické kňazstvo malo právo na výkon verejných funkcii.

V podstate pre SNS a cirkevných predstaviteľov pôsobiacich v jej radoch náboženstvo a rešpektovanie kresťanských tradícií bolo dôležitou súčasťou ich agendy. Nestotožňovali sa s postojom štátnej moci, ktorá sa v Československej republike snažila presadzovať laicizáciu verejného a spoločenského života, pokúsila sa o odluku cirkví od štátu a obmedzovala vplyv cirkví v oblasti školstva. Boli presvedčení, že tieto hodnoty a túto agendu je potrebné hájiť aj verejnou politickou angažovanosťou. Preto činnosť SNS najmä po vytvorení autonomistického bloku s HSĽS, vyvolávala vo verejnosti zdanie, že SNS ide o formovanie evanjelickej paralely „k politickému katolicizmu.“

Myslím, že tieto Rázusove myšlienky by si zaslúžili aj v dnešnej dobe pozornosť zo strany evanjelickej cirkvi. A to najmä preto, lebo na jednej strane zaznievajú hlasy, ktoré striktne odsudzujú akékoľvek verejné angažovanie duchovných, ale na druhej strane, častokrát práve z tých istých kruhov, ktoré majú tento „jednoznačný postoj“ k politickej angažovanosti duchovných a cirkví, je počuť hlasy plné „pochopenia“ a obhajoby činnosti tých cirkevných predstaviteľov, ktorí sa politicky angažovali v prospech komunistického režimu, a tiež taktne mlčia aj o ich dnešnej politickej angažovanosti na komunálnej úrovni.

Snaha autorky obsiahnuť a poukázať na všetky stránky činnosti, zmýšľania a konania SNS v danom období, ponúka tak obsiahly materiál, ktorý občas prácu zneprehľadňuje a čitateľ sa v tomto „mori faktov“ môže ľahko stratiť. V práci sa síce dozvieme koľkých predsedov mala SNS počas Československej republiky, ale nedozvieme sa v akom poradí a v ktorých rokoch boli títo vo svojej funkcií. Možno by k prehľadnejšiemu a ucelenejšiemu obrazu pomohlo, keby autorka celý nahromadený materiál dala do prehľadnej chronologickej tabuľky. Avšak táto výhrada v žiadnom prípade nič neuberá na konštatovaní, že autorke sa podarilo napísať prácu, ktorá sa môže stať pre všetkých, ktorí sa budú zapodievať činnosťou SNS, alebo politickou, spoločenskou či verejnou atmosférou na Slovensku v medzivojnovom období, dobrou príručkou a vodidlom v práci.