(†17. 2. 2013)

„Film“ života doc. ThDr. Jána Greša – obsahovo veľmi bohatý – sa začal sa odvíjať 25. júna 1933, v deň (403.) výročia prednesenia Augsburského vyznania. Ján sa narodil pod Tatrami – vo Vavrišove, okres Liptovský Mikuláš, ako druhorodené zo štyroch detí rodičov Jána Greša a Márie rodenej Paštrnákovej. V rodinnej pamäti žije spomienka na sľub, ktorý urobila jeho mama po tom, čo krátko po narodení zomrela prvorodená dcéra Marienka. Povedala, že ak sa im narodí ďalšie dieťa, budú ho viesť k povolaniu kňaza. Sme vďační, že tento sľub bol naplnený.

Ján bol pokrstený a konfirmovaný v evanjelickom kostole vo Vavrišove, fílii cirkevného zboru v Liptovskom Petre. Počas štúdia na Gymnáziu Michala Miloslava Hodžu v Liptovskom Mikuláši profesor u neho rozpoznal mimoriadne nadanie na matematiku a fyziku. Odporúčal mu ďalej sa venovať štúdiu prírodných vied.

Aj vďaka stopám duchovného formovania, ktoré v jeho živote zanechali jeho rodičia a starí rodičia, a najmä liptovsko-peterský brat farár Martin Abrhám, sa Ján zapísal na štúdium evanjelickej teológie. V rokoch 1952 – 1956 študoval na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave a Modre.

V roku 1956 bol v Novom Meste nad Váhom ordinovaný za kňaza evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Kaplánsku službu začal u seniora Mikuláša Adamčíka v Poprade.

V rokoch 1956 – 1958 absolvoval základnú vojenskú službu v Bratislave.

Od novembra 1958 do júna 1959 pokračoval v kaplánskej službe v Poprade a vo Vysokých Tatrách.

V roku 1960 bol vo Vysokých Tatrách menovaný za námestného farára.

Cirkevníci v Tatrách spomínajú ako Jána Greša vídali vždy s knihou v ruke. Čítal aj keď sa prechádzal v zákutiach tatranskej prírody. Knihy naozaj miloval. Chodil do antikvariátov, kníhkupectiev, pre seba i pre iných tam vždy vedel nájsť hodnotné veci. Veriaci v Tatrách si tiež pamätajú ako si pripravoval v prírode kázne. Ak to dovoľovalo počasie, zobral si lístočky s myšlienkami, ktoré si cez týždeň napísal a potom ich spájal do myšlienkových celkov.

Ján Grešo považoval prírodu za učebnicu o Bohu. Ako mladík každú nedeľu chodil na túru na Baranec – v Západných Tatrách, pravda, po hlavných a nešporných službách Božích. Ak dnes nejeden človek obchádza kostol, lebo príroda mu je vraj chrámom; Ján Grešo vedel rozlišovať priority – nezamenil Boha, spoločenstvo s Ním, za Jeho stvorenie.

V roku 1960 vstúpil do stavu manželského s Editou rodenou Kirschnerovou. Pán Boh im v ňom požehnal dcéru Editu. Nesmierne sa tešil z toho ako môže sledovať a sprevádzať rast – predovšetkým ten intelektuálny – pri nej a neskôr aj pri svojich troch vnúčatách.

V cirkevnom zbore vo Vysokých Tatrách pôsobil s jednoročným prerušením – keď bol v roku 1970 preložený do Sásy – až do roku 1986. Vtedy ho pozval a zvolil si za svojho zborového farára cirkevný zbor v Bratislave. Tu pôsobil až do svojho odchodu na večnosť.

Rodina Jána Greša často spomína, ako študent a aj ako začínajúci farár pravidelne rád chodil pomáhať rodičom s kosením. Kosenie vôbec bolo jeho koníčkom ešte veľmi dlho. Jeho pôsobenie – to, čo vštepoval poslucháčom vo svojich kázňach, biblických výkladoch, pedagogickej a odbornej teologickej práci, ale aj v rozhovoroch a príkladom života, bolo požehnanou duchovnou žatvou.

Jeho služba bratislavského farára sa symbolicky skončila v tú nedeľu, v ktorú bratislavský cirkevný zbor prestal existovať vo svojej dovtedajšej organizačnej podobe a začala sa písať nová kapitola jeho dejín v podobe troch právne nástupníckych samostatných cirkevných zborov.

V priebehu svojej farárskej služby sa Ján Grešo neprestával venovať hlbšiemu štúdiu teológie. V roku 1969 bol promovaný za doktora teológie na základe dizertačnej práce na tému Interpretácia juristického myslenia v evanjeliách.

Počas pôsobenia v Tatrách pracoval na preklade vybraných častí monumentálneho Kittlovho Teologického slovníka k Novej zmluve, ktoré koncom 80-tych rokov vyšli tlačou. V tomto období pripravil aj preklad ďalšieho kľúčového teologického diela, Systematickej teológie Paula Tillicha. Ten sa najprv šíril ako samizdat a v roku 2009 ho knižne vydal Tranoscius. Slovenskému a českému čitateľovi tak priblížil dielo tohto geniálneho kresťanského existenciálneho filozofa a teológa. Doc. ThDr. Ján Grešo bol členom medzinárodnej Tillichovej spoločnosti a v neskoršej dobe sa podieľal na obsiahlom projekte prepisu a prípravy vydania stenografických záznamov prednášok Paula Tillicha.

Ešte z čias keď sa pod končiarmi Tatier venoval svojej záľube – koseniu – mu zostala obľuba nosiť košele s krátkym rukávom. Bol to aj určitý symbol. Krátke – do práce vyhrnuté rukávy – usilovnosť patrili k základným charakteristickým znakom Jána Greša. Prejavilo sa to pri prekladateľskej práci biblického textu. Dlhé hodiny práce venoval korekciám jednotlivých vydaní autorizovaného prekladu evanjelickej cirkvi. Predovšetkým však bol jedným z hlavných pilierov prekladateľského tímu ekumenického prekladu Biblie. Neúnavne konal prednášateľskú činnosť na rozličných podujatiach evanjelickej cirkvi, ekumenických stretnutiach aj aktivitách mimo cirkvi.

V bratislavskom cirkevnom zbore popri kazateľskej službe viedol stretnutia štúdia Biblie, na ktorých záujemcom o hlbšie aj akademické poznanie biblického textu približoval jednotlivé spisy Biblie. Pravidelne prispieval vedeckými, odbornými a popularizačnými prácami do rozličných časopisov, predovšetkým na pôde evanjelickej cirkvi, aj mimo nej. Hoci sám sa nevenoval tvorbe vedeckých teologických monografií, jeho teologické myslenie je zachytené vo veľkom počte jeho kázní. Viaceré z nich vyšli aj tlačou v zbierkach Žiť znamená rásť (1996), Útek do slobody (1997), Tvorivá sila nádeje (2009). Počas dlhšej hospitalizácie napísal výklad Modlitby Pánovej – Otče náš, ktorý si v nebesiach: Modlitba Pánova (1996). Verne dlhé roky zostavoval a do tlače pripravoval bulletin obsahujúci mnohé oznamy o podujatiach bratislavského cirkevného zboru.

Od roku 1986 do roku 2009 pôsobil ako docent na Slovenskej evanjelickej bohosloveckej fakulte, neskôr Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Po svojom predchodcovi prof. Karolovi Gábrišovi prevzal v r. 1998 vedenie Katedry Novej zmluvy a viedol ju až do ukončenia svojho pôsobenia na fakulte v roku 2009. Aj potom však veľmi často prichádzal na fakultu ako zastupujúci pedagóg. Niekoľko období zastával funkciu predsedu Akademického senátu fakulty a niekoľko období bol aj prodekanom fakulty. Bol dlhoročným členom vedeckej rady fakulty v Bratislave a tiež členom vedeckej rady Evangelické teologické fakulty University Karlovy v Prahe.

Skoro pochopil prínos výpočtovej techniky pre vedeckú a tvorivú prácu. Prácu na počítači zvládol bez veľkých problémov a vôbec ho nevyužíval len ako písací stroj. (Je známe, že strojopis ovládal na profesionálnej úrovni). Vedel využiť predovšetkým nekonečný informačný potenciál výpočtovej techniky a neskôr najmä internetu. Vôbec, bol expertom na organizovanie svojich poznámok a písomností, či už vo svojej pracovni alebo na fakulte.

Vychoval a zanechal hlbokú pečať na niekoľkých generáciách evanjelických farárov na Slovensku a svojím prístupom viacerých z nich nadchol k hlbšiemu štúdiu teológie. Štandardne a univerzálne študentov i študentky oslovoval „zlatko“. Otcovský a priateľský prístup boli preň príznačné. Nemenej hĺbka poznania a pracovitosť na jednej strane – a nesmierna skromnosť na strane druhej. Všetko to sa odrazilo vo všeobecnom rešpekte a úcte, ktorá sa automaticky nedá získať ani dosiahnutím vysokej akademickej hodnosti či cirkevnej funkcie. On úctu a rešpekt mal, lebo sme na ňom videli, že nehľadá svoje, ale to čo je Ježišovo Kristovo. Na evanjelickom farárovi Grešovi sme mali názorný príklad, čo znamenajú slová: Kristus musí rásť a ja sa umenšovať.

Jeho pozemská púť sa skončila nečakane. Mal už urobenú prípravu na biblickú hodinu, keď v sobotu 26. januára popoludní, cestou z nákupu, nešťastne spadol v električke. Úraz sa spočiatku nezdal byť vážny. Žiadne vonkajšie stopy a skutočnosť, že sa s pomocou bez veľkých problémov postavil na vlastné nohy, ho povzbudili k tomu, aby zo zastávky ešte zašiel domov na Legionársku. Zakrátko sa však ohlásili prvé vážnejšie príznaky. Rýchla lekárska pomoc ho ešte v to popoludnie previezla na pohotovosť. Po vyšetreniach lekári konštatovali poranenie krčných stavcov a nariadili hospitalizáciu na jednotke intenzívnej starostlivosti. Vnútorné krvácanie v oblasti miechy a neskorší opuch mozgu si po troch dňoch liečby vyžiadali uvedenie do umelého spánku. Po troch týždňoch zápasu so zranením jeho srdce vypovedalo službu na poludnie (o 12.10 hod.) 17. februára 2013 – v nedeľu – v deň Pánovho vzkriesenia – v deň, v ktorom roky slúžieval ako kazateľ Pánovej cirkvi. Hoci pozostalých a širokú rodinu evanjelickej cirkvi na Slovensku aj mimo nej skon doc. ThDr. Jána Greša zarmútil, on sa – veríme – dočkal toho, čo slovami apoštola Pavla v rozprávaní s mnohými opisoval ako svoje „dychtivé očakávanie“ – večnosti („apokaradokia“/R 8, 19/).

V jednej zo svojich kázní (20. 2. 2011) Ján Grešo povedal: „Nemáme k dispozícii konkrétne predstavy o budúcom živote, ale z Biblie predsa len vieme, že to bude stále spoločenstvo s najčistejšou bytosťou, s Pánom Ježišom Kristom. … Bude to život, v ktorom už nebude utrpenie a bolesť. Bude to život charakterizovaný blahoslavenstvami, ktoré sú uvedené na začiatku Kázne na vrchu. … Život, v ktorom sa uskutoční všetko to pekné, čo povedal Pán Ježiš a apoštolovia o obsahu kráľovstva Božieho. … Máme už síce aj v tomto pozemskom živote rozličné veci, o ktorých môžeme povedať, že majú pre nás zmysel. Ale zmysel nášho života ako celku môžeme dosiahnuť len tak, že nám bude darovaný nový život vo večnosti. Jeho obsah spomíname preto, aby sme si uvedomili, aké dôležité a rozhodujúce je, aby sme veniec života dosiahli.

To je odkaz Jána Greša pre nás.

Nie o každom človeku sa dá povedať toľko, ako o doc. ThDr. Jánovi Grešovi. On si na sebe nezakladal, vedel, že to rozhodujúce je, ak o nás zaznie: „Moje oči videli Tvoje spasenie“ (Lukáš 2, 30).

Rozlúčka s doc. ThDr. Jánom Grešom sa uskutočnila vo Veľkom evanjelickom kostole v Bratislave. Príbuzní, akademická obec, evanjelická cirkev aj ekumenická verejnosť v ňom strácajú vzácnu osobnosť, vysoko erudovaného a tvorivého človeka, príkladného nielen v pracovnom nasadení, ale aj v charaktere.

Urna s telesnými pozostatkami Jána Greša bude uložená pod Tatrami, v rodnom Vavrišove.

Meno Ján znamená: Hospodin je milostivý. Keď sa ohliadame za životom a službou váženého teológa a cteného pána farára doc. ThDr. Jána Greša, konáme tak s veľkou vďakou naproti Hospodinovi za milosť – nezaslúženú priazeň, ktorú nám Pán Boh v diele, charaktere a príklade života Jána Greša dal, v Bratislave i všade, kde doc. Grešo pôsobil.