Nech na strome osamelom
vták, ktorému cvendží hlas,
je pre celý vtáčí zraz
smutnej správy hlásateľom.

A ty, škriekajúci kuvik,
posol pekla, čo sa chce
vysmiať vášni hasnúcej,
mlč a smútiť nechaj druhých.

Okrem orla, čo je kráľom
krídel, nech sa nadostač
vzdiali všetka dravá vtač.
Nuž, začnime s rituálom.

Nech ako kňaz v bielom rúchu
labuť zanôti svoj žalm –
jej rekviem vzbudí žiaľ
v každom srdci, v každom sluchu.

Ty, trojveký vták, čo kráče
a požiera vlastný rod,
čierna vrana, teraz choď
a pridaj sa k zboru plačiek.

A už zaznel chorál: nieto
viac lásky a vernosti.
Do plamennej vrúcnosti
Fénix s Hrdličkou už vzlietol.

K láske si len jeden líha,
keď si dvaja postelú.
Rôznych zbaví rozdielu:
kto ich ráta, v počtoch zlyhá.

Pre nich, aj dvoch, diaľka, priestor
značí iba máličko.
Pre Fénixa s Hrdličkou
stačí – zázrak! – jedno miesto.

Z Hrdličkinho zraku páli
láska takým plameňom,
že je Fénix zrazu v ňom.
Navzájom si seba dali.

„Ja“ už rezignuje na „ja“,
nie je „tá“ a nie je „ten“,
jedna bytosť – dvoje mien,
ani jeden, ani dvaja.

Rozum pátra raz tam, raz tu –
vedno je, čo bolo zvlášť,
na celok sa mení časť,
vidíš dvoch, čo zrazu zrastú.

Zvolá Rozum: „Čo dvoch spojí
harmonicky dokopy,
to len Láska pochopí –
no môj rozum nad tým stojí.“

Hlas Lásky však thrénos zložil –
ako chór k tej trúchlohre –
o dvojhviezde lásky, kde
vládne nám ten pár, ak ožil.

Žalospev

Krásu, vernosť – klenoty –
láska skončiť prinúti
v popole, v tom splynutí.

Fénixa nájsť hniezdo-smrť.
Hrdličkinu vernú hruď
vo večne sa rozplynúť.

Nenechajú siroty.
Slabosť, azda si to ty?
Nie! Len dôkaz čistoty.

Vernosť býva zdanlivá,
krása býva klamlivá –
obe urna ukrýva.

Či verní, či krásni – z tých
vašich pŕs nech letí vzdych
k Bohu za dvoch nebohých

 

preklad ĽUBOMÍR FELDEK
(William Shakespeare: The Phoenix and Turtle)