Július Vanovič – Listy zo starého dvora;
vydalo MilaniuM, Dunajská Lužná, 2012

„Píšme si listy“
(GUILLAUME APOLLINAIRE)

Vážený a milý autor,
ako inak odpovedať na listy, ak nie listom? Vtesnať azda svoj pocit do obmedzenej a ničnehovoriacej mobilnej esemesky? Využiť e-mail, či fax? Nie, nie – list bude rozhodne omnoho lepší. O to viac a o to skôr, že väčšina Vašich listov z dražkovského starého dvora začína oslovením „Vážení neznámi“, a sám ako autor hneď v úvode trochu pochybujete, či si vôbec nájdu svojich adresátov. Uisťujem Vás, že nájdu. A určite prvou triedou. Veď predsa – sú adresné. A ja chcem ich adresnosť skromne potvrdiť.
V duchu Apollinairovho kratučkého verša, ktorý som si zvolil ako motto, začínam teda písať list. Odpustite mi, prosím, pre túto chvíľu, že v ňom o Vás budem hovoriť v tretej osobe.

Pri knihe Júliusa Vanoviča Listy zo starého dvora čitateľovi nevdojak napadne žánrovo vymedziť dielo ako román v listoch. Samozrejme, toto tvrdenie možno bez okolkov prijať, hoci sám autor si, možno trochu priskromne, myslí opak. „Dávno existujú aj romány v listoch, takú ambíciu však táto osobná knižka nevlastní.“ (str. 7)

Omnoho viac by jej, aj s prihliadnutím na želanie autora, teda pristal podtitul „autoportrét“. Prečo nie? Ide o knihu osobnú, z autorových doposiaľ vydaných kníh azda tú najosobnejšiu; trochu bilancujúcu, trochu seba-spovedajúcu, trochu komentujúcu, ostro hodnotiacu seba i okolie. To sú všetko atribúty, ktoré by dobrý autoportrét rozhodne nemal opomenúť. Ak by však predsa len bolo nutné zaradiť knihu Listy zo starého dvora do ktoréhosi žánrového chlievika, nech je to teda zbierka listov-esejí, popretkávaná útržkami denníkových zápiskov, rozhovormi či odpoveďami na časopisecké anketové otázky. Z tohto výpočtu však opäť vychádza víťazne slovko autoportrét – zostaňme teda radšej pri ňom a už ho viac neopúšťajme.

Vanovičove eseje čitateľa zahrejú. Nie však voňavým podlizovaním sa, skôr istou dávkou drsnosti a neprifarbenosti, svojou otvorenosťou. Autor bez hanby hovorí o svojich sympatiách i antipatiách k bežným každodenným dejom i postavám, vďaka svojej zrelosti a skúsenosti pokojne odkladá brnenie strachu kamsi na stranu a bojuje holými rukami. „Odkrývaš karty? počujem z diaľky. Nech! Je mi celkom jedno, čo si kto o mojich pocitoch myslí.“ (str. 56)

Listy zo starého dvora však, okrem svojej úprimnosti, zahrejú aj čistotou štýlu i jazyka, a zároveň neutíchajúcou túžbou po čistote mravnej. Autor, samozrejme, vyhľadáva „špinu a špinavosti“, hovorí o nich, nemilosrdne ich hodnotí a odsudzuje. Napokon sa však ukáže, že akákoľvek špina bola vytiahnutá na stránky knižky len pre to, aby princípom kontrastného zobrazenia o to viac vynikli čisté a nepoškvrnené plochy, ktorých je všade navôkol čoraz menej. Július Vanovič rozhodne odsudzuje všetko odsúdeniahodné slovami ostrými ako nabrúsená kosa (nie kosák!). A tak je to správne.

Každou ďalšou esejou nám predstavuje svoj vlastný ideál fungovania sveta, svoju vysnívanú predstavu. V dnešnom masovom ponímaní je to svet možno už trochu utopický – je totiž založený na prirodzenosti, úprimnosti a čistote, je blízky prírode, je s ňou doslova spätý. Masové opovrhovanie je však autorovi a rovnako aj mne ako čitateľovi srdečne ukradnuté. Július Vanovič ešte dokáže vnímať elementárne zložky prírody ako čosi zázračné. Oheň, voda, zem – darcovia života – nie sú preňho samozrejmosťou. V jeho rozprávaní o riečkach Jordán a Cedron v blízkosti rodných Dražkoviec doslova cítiť úctu pred každou jednou molekulou H2O. „Pošlime vodným živlom detstva spomienky: bublajúcim studničkám aj zasneným jarkom! Pime z prameňov a mädokýšov vodu zázračnú, obracajme dúšky v ústach na podnebí – vychutnajme chuť, akú veruže inde nenájdeme.“ (str. 41 – 42)

Hneď v úvode oboznámime sa s autorovým rozhodnutím navrátiť sa na rodnú postať. Už len ten čin hovorí sám za seba. Vôľa rásť na koreňoch predkov, žiť a čerpať prostredníctvom nich živiny potrebné pre svoj vlastný život, postaviť most medzi kolískou a starobou, ktoré sa nachádzajú v jednej izbe, je obdivuhodná. Nie nadarmo korene rastú v zemi – nedajú sa len tak ľahko zahlušiť a skántriť, zostávajú, aj keď už zo stromu zostal len oschnutý peň. Vytrvalo čakajú na svojho objaviteľa ukryté v zemi. Korene rodinné i tie širšie a rozvetvenejšie, korene celého národa.

História nášho územia, našej krajiny, vystupuje vo Vanovičovej knižke ako osobná skúsenosť, hoci hneď aj neprežitá priamo na vlastnej koži. Môže za to zvolená „autoportrétna“ optika vychádzajúca z autorovej otvorenosti a úprimnosti, vďaka ktorej prežívame aj osídľovanie Turca či Slovenské národné povstanie ako práve prebiehajúcu súčasnosť. Vanovič nič nemaľuje vo farbách ružových a purpurových. Práve takéto vnímanie histórie nám chýba už pri vyučovaní dejepisu na základných či stredných školách. História je príbeh, z ktorého sa hodno poučiť. Suché fakty a čísla a letopočty sú len akousi ukážkou z filmu – človek ich nemôže brať veľmi vážne a už vôbec sa mu nedokážu dostať priamo pod kožu. Keď však prostredníctvom slov pocítime krv, ktorá vsiakla do rodnej pôdy, aj história, aj korene sa nám nevdojak akosi skonkrétnia, zosobnejú.

„Vážení neznámi“, prihovára sa autor adresátovi v úvodoch mnohých svojich listov. A čitateľ sa odrazu poteší, že na tomto svete nie je sám, že sú ešte i iní ľudia, ktorí si lámu hlavu skutočnými problémami zložitej každodennosti. Nevdojak si zamení nominatív plurálu za singulár, chce sa mu odpovedať na každý list zvlášť.

Kniha Listy zo starého dvora je presnou anamnézou chorého pacienta, podaná so serióznou vážnosťou skúseného lekára. Tým pacientom je, v tomto prípade, kultúra živoriaca v prachu krízy, pacientom je ľudskosť a slušnosť.

Každému je azda jasné, že všetky tie krízy vyplývajú z nedostatku vzájomnej komunikácie. Jednoducho – nebavíme sa jeden s druhým a vo svojich ulitách postupne slabneme. Nečudo, že nás potom ovláda arogantná tuposť šialencov pachtiacich sa za ziskom a hromadiacich svoje imanie – bezohľadne a bezostyšne. Keby v tej svojej honbe za peniazmi boli aspoň skvelými odborníkmi na numizmatiku. Ale kdeže! Vyžívajú sa len v panských huncútstvach. Obyčajný človek rovnako ako aj strhané kone na zamrznutej hladine nášho najznámejšieho tatranského plesa si môžu k poháru výnimočného sektu pričuchnúť len z diaľky.

A kríza kultúry, kultúrnosti? Motív vinúci sa celou knižkou ako refrén, stále smutnejší a ubíjajúcejší. Bludné kruhy povrchnosti a jej radostného a hromadného konzumovania, to je gordický uzol, ktorý nemožno len tak ľahko preťať a už vôbec nie rozviazať. Filmovú, knižnú i televíznu produkciu ovplyvňuje čosi tak abstraktné ako sú „trhové mechanizmy“, z vnímateľa kultúry sa pod vplyvom reklamnej totality stáva konzument. Sám autor túži zahodiť mobilný telefón a ja sa k nemu so všetkou vážnosťou pridávam. Sme otrokmi týchto nepatrných zákerných elektronických zariadení, utopické science-fiction filmy o svete riadenom inteligentnými robotmi nie sú už až tak veľmi vzdialené. A bolo by treba zahodiť aj televízor. Alebo ho aspoň vypnúť. Vypuklá (hoci dnes už poväčšine plochá) televízna obrazovka, toto moderné ohnisko, okolo ktorého sa odohrávajú rodinné i osamelé ľudské životy, sú problémom z najvypuklejších. A uvedomuje si to aj autor. „Po televíznych správach blúdiš trochu po iných kanáloch: všade prázdnota alebo lacná zábava, ktoré ťa až desia; desia preto, že vidíš, ako ľuďom stačia, ako ľudia s takouto televíziou „vnútorne“ vystačia. Ako sa smejú, zabávajú na tej ničote – aj splývajú s ňou. Technika sa rozrástla, kultúra, ňou šírená, zredla, splytčela, schudla.“ (str. 85)

S každým ďalším listom sa nám nevtieravo, priam až pointilisticky, skladá po bodoch do súvislej plochy aj životný príbeh samotného autora, jeho „životný román“. Dozvieme sa (tí, ktorí to ešte nevedeli), že osud to bol neľahký ba až krutý. V časoch totality, už od Vanovičovej mladosti (vyhodenie z gymnaziálnych štúdií z „triednych dôvodov“), to boli skutočné donkichotské boje o holé prežitie a zachovanie si ľudskej tváre. Vďaka autorovmu prenikavému pohľadu však môžeme vidieť, že doba sa ani po novembri 1989 až tak veľmi nezmenila. Akoby bolo celkom jedno, kto je práve pri moci. Sú to len rôzne farby tej istej tuposti, ktorá sa nazýva opojenie mocou. Národy vedú vpred pudmi zaslepení vodcovia, netriezvi z pocitu všemocnosti, ktorý sa im dostal po zasadnutí do kresla pripomínajúceho kráľovský trón. A obyčajný človek – ten sa nachádza len kdesi na konci tejto potravinovej pyramídy a nikto si ho ani nevšimne.

Knižka Listy zo starého dvora však je aj osobným bilancovaním zrelého človeka. Rozmýšľajúci jednotlivec v istom veku postupne stráca pocit mladíckej nesmrteľnosti, a tak si aj autor uvedomuje, že náš čas na zemskom povrchu je časovo presne ohraničený. Uvedomenie si vlastnej smrteľnosti však človeka môže iba obohatiť. „Pocit, blížiaci sa k osudovému, k akejsi ešte neprežívanej finalite a neúprosnosti až nezaslúženej – že všetko sa čoskoro skončí a zostáva veľmi málo času. Každý deň je vzácny a darovaný, ak nie každá hodina!“ (str. 85)

Nemožno otvorene hovoriť o sebe, pokiaľ nemáme istú dávku vnútornej slobody. Istá dávka – hoci najlepšia je dávka priam konská. A keď už otvorene hovoríme o sebe, môžeme rovnako otvorene hovoriť aj o svojom okolí, o ľuďoch, dejoch, činoch, ktoré sa o nás denno-denne obtierajú v stisku v hromadnej doprave, v tlači, správach i v tichu samoty. Aj preto je vnútorná sloboda hlavnou témou knižky Listy zo starého dvora – všetko podmieňuje a všetko sprevádza. „Opovrhovanie je prejavom slobody, zvrchovanosti a suverenity duše; mravnej prevahy a nadradenosti nad ľudskou podlosťou a nízkosťou.“ (str. 91) Vnútorná sloboda, skrátka, umožňuje to najdôležitejšie – prežiť. O nič iné azda ani nejde. O prežitie. Nie vyprázdnené, nie tupé, nie obmedzené. O prežitie plné a do dôsledkov.
Vážený a milý autor, končím svoj prvý list s vierou, že nezostane posledným. List umožňuje mnohé: povedať svojimi slovami to, čo by bežne človek nepovedal – len zbežne pozdraviť a informovať o tom, čo je nové, ale aj vyznať sa z lásky či nenávisti, zmeniť tak chod dejín – keď už nie svetových, tak určite aspoň osobných. Píšme si teda listy. Monsieur Apollinaire vedel, o čom hovorí…

So srdečným pozdravom
JÁN PÚČEK