ANTON BALÁŽ: Prehovor, Ezechiel. Príbeh Jána Lajčiaka
Návrh obálky a typografie Miroslav Cipár
Literárne informačné centrum, Bratislava 2012

Biografický román nemá v našej národnej spisbe mimoriadne bohatú tradíciu, avšak nemožno tvrdiť, že by nebola vôbec nijaká. Spomenúť možno napríklad diela Martina Kukučína Lukáš Blahosej Krasoň a Bohumil Valizlosť Zábor (tie, pravda, berieme ako životopisné romány s istou rezervou) či prózy Ľuda Zúbka V službách Mateja HrebenduDoktor Jesenius a Jar Adely Ostrolúckej.

Špecifikum tohto románového subžánru spočíva v tom, že ak má ísť o dielo biografické, autor nevyhnutne musí poznať veľké penzum faktov a musí s nimi pracovať, musí rešpektovať známe poznatky o živote danej osobnosti (nemôže, nemal by ich prekrúcať či deformovať); na druhej strane, ak má ísť o román, je nevyhnutné, aby pri písaní uplatnil aj svoju predstavivosť, fantáziu, aby využíval fikciu. Napríklad v spôsobe, akým preniká do vedomia, do myšlienkového sveta protagonistu (danej osobnosti) a ostatných postáv. Ak by narábal iba s faktami, s overenými skutočnosťami, nevytvoril by románový tvar, ale biografickú monografiu. Životopisný román sa ocitá na rozhraní umeleckej prózy a literatúry faktu, ale musí v ňom prevážiť to umelecké. Tvorca pri jeho písaní vlastne hľadá vyváženosť, rovnováhu alebo – azda lepšie povedané – vhodný pomer medzi faktami a fikciou. Tým všetkým chcem povedať i to, že ide o mimoriadne náročný text, kladúci na spisovateľa veľké požiadavky. Ten sa na ňom skutočne napracuje, najmä vtedy, keď sa neuspokojí s už známym objemom poznatkov o osobnosti, ktorej život sa usiluje priblížiť čitateľovi, ale usiluje sa zistiť aj nové skutočnosti – čo by v zásade malo byť jeho ambíciou. Principiálne však nemá problém s tým, o čom písať, keďže – prirodzene – píše sa o tých osobnostiach, ktorých životy samy osebe sú zaujímavé a ktoré v nich čosi dosiahli, aj keď boli neraz docenené až po smrti. Oveľa väčší problém má s hľadaním – metaforicky povedané – priliehavého habitu na stvárnenie životného príbehu či – povedané striktne jazykom literárnej teórie – vhodnej formy.

Myslím si, že hľadanie vhodnej formy, tvaru, to bol jeden zo základných problémov, ktorý riešil Anton Baláž, keď sa pustil do tvorby románu Prehovor, Ezechiel (s podtitulom Príbeh Jána Lajčiaka), resp. keď začal pomýšľať na jeho napísanie. Dovolím si tvrdiť, že ten prilieha vý habit skutočne našiel a čitateľovi ponúka dielo s nekonvenčným sujetom, kompozične veľmi nápadité. A pri hľadaní vhodnej formy zároveň riešil aj otázku vyváženosti medzi faktami a fikciou.

Prehovor, Ezechiel nie je biografický román toho typu, ktorý v istej chronologickej postupnosti sleduje životné osudy osobnosti takpovediac od narodenia či útleho detstva cez prekonávanie prekážok a neúspechov, dosiahnutie úspechov až po smrť. Životnú dráhu Jána Lajčiaka zachytáva v podstate od okamihu, keď už má vo vrecku doktorát z filozofie, ktorý získal na univerzite v Lipsku, a usiluje sa získať ďalší na ešte prestížnejšej univerzite – na Sorbonne, tentoraz z teológie, čo sa mu aj podarí.

Naznačil som, že biografické romány niekedy stvárňujú osudy talentovaných ľudí, ktorí sa nedočkali uznania či pochopenia počas života. Práve „v reálnom čase“ nedocenené osobnosti však môžu byť tým najvhodnejším materiálom na tento subžáner, lebo v ich bytí je obsiahnutý i tragický rozmer. To je aj prípad Jána Lajčiaka, evanjelického kňaza, ktorému sa napriek dvom doktorátom nepodarilo rozvinúť svoje bádateľské schopnosti, realizovať vedecké ambície v oblasti semitských jazykov, hoci mal na to všetky osobné predpoklady. Stroskotali jeho úsilia uplatniť sa na niektorej z európskych univerzít, po márnych snahách nájsť si jeho vzdelaniu a záujmom zodpovedajúci pracovný post skončil „zašitý“ na fare vo Vyšnej Boci. Pravda, i tu sa popri povinnostiach kňaza, pestovaní včiel a osvetových aktivitách stále usiloval o tvorivú činnosť. Dostatok pochopenia však nenašiel – ani doma, na Slovensku. Jeho „prvolezecké“ preklady žalmov (prekladal priamo z hebrejčiny) do vtedy modernej slovenčiny, ktoré sa mu podarilo vydať v roku 1904, sa stretli až s neprimerane odmietavou kritikou. Svoju parížsku dizertačnú prácu o prorokovi Ezechielovi preložil do slovenčiny, ale jej publikovanie na pokračovanie v Cirkevných listoch po krátkom čase zastavili. Jeho článok Naše literárne úlohy síce v roku 1908 v Slovenských pohľadoch Jozef Škultéty uverejnil, ale zároveň k nemu k pripojil vlastné záporné stanovisko. Od iného kritika zaň dokonca utŕžil posmešné označenie „tancujúci teológ“. Jeho kľúčové dielo Slovensko a kultúra, ktoré ho radí aj k zakladateľom našej sociológie, vyšlo až keď už tri roky nebol na tomto svete. Články venované otázkam cirkvi už vôbec nemali šancu na publikovanie. V tom čase aj evanjelická cirkev a evanjelické kruhy (vnímané často v kontexte našich kultúrnych dejín, a oprávnene, ako progresívne), boli podstatne konzervatívnejšie ako inde v Európe a nemali veľa pochopenia pre Lajčiakov liberalizmus ani pre jeho kritickosť voči neduhom Slovákov i predstaviteľom národného života.

Jedným zo špecifík Balážovho stvárnenia je, že hlavná postava je stále akoby trocha v úzadí, do dejového diania sa priamo dostáva pomerne zriedka. Čitateľ sa o okolnostiach jeho života dozvedá predovšetkým cez autorské rozprávanie o iných postavách a cez ich zorný uhol. Jednou z takýchto nefiktívnych postáv je Milan Rastislav Štefánik, s ktorým sa Ján Lajčiak priatelil a v častom styku s ním bol predovšetkým počas pobytu v Paríži. Tretia kapitola románu má názov Z parížskych (aj nedochovaných) zápiskov Dr. Milana Štefánika. Ide o autorskú fikciu, o akúsi rekonštrukciu ich života vo francúzskej metropole (ale aj Štefánikových výprav na Mont Blanc), avšak tvorca vychádza z informácií v zachovanej a zdokumentovanej korešpondencii medzi neskorším generálom a rodinou Daniela Benku, slovenského kožušníka, ktorý úspešne podnikal v Paríži a podporoval ako Štefánika, tak i Lajčiaka. Čitateľ má možnosť dozvedieť sa o Štefánikovi menej známe skutočnosti. Osobne som napríklad nevedel, že bol aj vášnivým strelcom a v začiatkoch svojho francúzskeho pobytu si „privyrábal“ účasťou na streleckých pretekoch.

V diele sa objavujú mená viacerých ďalších slovenských vzdelancov, avšak najdôležitejšiu rolu zohráva Štefan Krčméry, ktorý u svojej matky v Nitre roku 1941, teda dvadsaťtri rokov po Lajčiakovej smrti, písal o ňom esej, ktorá sa zachovala, avšak dosiaľ zostala nepublikovaná. Autor čitateľovi približuje aj krátky úsek zo života tohto literáta, poznačený už tragickým pocitom, vyplývajúcim z uvedomovania si vlastnej psychickej choroby, keď už sám sebe prisúdil pseudonymom Ján Jesom. Ide vlastne akoby o obraz jeho mysle, ktorého súčasťou je aj uvažovanie o „slovenskom vedomcovi“, ako Krčméry označil Jána Lajčiaka. Balážov autorský text je zručne popretkávaný dlhšími citáciami z uvedenej eseje. Rozvíjaniu tohto „krčméryovského“ motívu sú venované až štyri kapitoly knihy, umne rozložené pomedzi ostatné.

V románe vystupujú aj ďalšie dôležité postavy, ktorých prostredníctvom sa približuje Lajčiakova osobnosť. Jednou z nich je tajomný Sprievodca, vyslaný „Zásvetným ofíciom“, ktoré sa zaujíma o „vedomcove“ aktivity i texty – je to akoby provokatér, Lajčiakov Mefisto. Ďalej sú to detektív uhorskej vlády a udavač Zoran Duliškievič; maďarský demokraticky zmýšľajúci sociológ a politik Oszkár Jászi, ktorý videl možnosť záchrany Uhorska v emancipácii všetkých národností v ňom žijúcich a zaujímal sa o Lajčiakove názory, preto ho v Boci aj navštívil; kurátor cirkevného zboru Zachar Zajden. V menších „roliach“ tu môžeme nájsť ďalších vtedajších slovenských intelektuálov: Vavra Šrobára, Milana Hodžu, úspešných bankárov Vladimíra a Petra Makovických (otca a brata Dušana Makovického)…

Štvrtú kapitolu rozsiahleho diela tvoria listy Jána Lajčiaka slečne Ľudmile Hroboňovej z Vavrišova v Liptove, o ktorej priazeň sa (napokon neúspešne, pretože dala prednosť inému mužovi) uchádzal. Z tejto intímnej korešpondencie sa v skutočnosti zachoval len zlomok, na základe ktorého autor naštylizoval fiktívne listy, vyvolávajúce dojem autentickosti.

Ako som sa dosiaľ v recenzii pokúsil ukázať, osud Jána Lajčiaka je v románe stvárnený rôznymi prozaickými postupmi a prostriedkami: autorské rozprávanie, bohaté, prirodzene znejúce dialógy, vnútorné monológy, epištolárna forma, denníkové zápisky, citácie z (nefiktívnej) eseje… Autorovi sa podarilo vytvoriť románovú koláž, ktorej časti do seba presne zapadajú, preto ako celok pôsobia presvedčivo a esteticky účinne.

Zaujímavou súčasťou knihy je rozsiahla Dokumentárna príloha, bez ktorej by, prirodzene, tento román mohol existovať, no najmä nezasvätenému čitateľovi pomáha zorientovať sa a dokresľuje osobnosť a dielo Jána Lajčiaka. Anton Baláž v nej vysvetľuje aj to, ako sa dostal k jednotlivým prameňom, na základe akých skutočností sa jeho predstava o jednotlivých postavách zrodila, ktoré zistenia ju pomohli tvarovať. Dozvedáme sa z nej tiež, že v Ústrednom archíve Evajelickej cirkvi a. v. na Slovensku objavil zabudnutú časť Lajčiakovho archívu – tri škatule s jeho korešpondenciou a rukopismi, a to v budove priamo oproti svojmu bratislavskému bytu. (Keby toto zakomponoval do románu, vyznelo by to ako gýč, hodný literatúry typu početných plagiátov Da Vinciho kódu.)

Je povinnosťou recenzenta upozorniť, že na jednom mieste sa autor dopustil vecného omylu. Na s. 140 sa o hlavnom hrdinovi píše: „Musí čímsi iným zamestnať svoju myseľ. Siahne po Maríne, začne v nej listovať, ale nepristaví sa pri žiadnej znelke.“ Sládkovičova slávna lyrická skladba však nie je napísaná formou sonetov (zneliek), ale desaťveršových strof.

Na záver sa žiada zdôrazniť, že Prehovor, Ezechiel je kvalitne vystavaná próza s precíznou štylistikou, v jej pútavej, náročnej kompozícii sa odráža autorova bohatá literárna skúsenosť. Nejde o typ populárneho biografického románu, ale dielo určené do rúk intelektuálne založeného percipienta. Nepochybne dokáže zaujať toho zasväteného, ktorý si ho vyhľadá, lebo meno Jána Lajčiaka mu nie je neznáme, ale aj toho záujemcu o slovenskú prózu, ktorý sa k nemu dostane na základe náhodného výberu z bohatej ponuky kníh. Román má predpoklady na to, aby podnietil vlnu záujmu súčasných vzdelancov či odborných kruhov o túto jedinečnú osobnosť našej kultúry zo začiatku 20. storočia.