JÁN LITVÁK: Oranžová tráva
F. R. & G., 2012, 137 s.

Meno slovenského básnika, prozaika a prekladateľa Jána Litváka nie je u nás neznámym pojmom. Spája sa predovšetkým so skupinou mladých básnikov, tzv. barbarskou generáciou, ktorá sa v zostave R. Bielik, J. Litvák, A. Turan, K. Zbruž prihlásila o slovo v deväťdesiatych rokoch spoločnou zbierkou s názvom Barbar(u)ská ruleta. Najvýraznejší, hoci nie vždy pozitívny ohlas zaznamenal autor so zbierkou básní Kráľ kalichov (1998) a cestopisno-reportážnym Gandžasanom (1999) inšpirovaným pobytom v Indii. V nasledujúcom storočí vydáva v rýchlom slede za sebou viacero kníh (Vtáctvo nebeské, Živorodka. Lovkyňa ľudí, Pijem vodu z Dunaja, Bratislavské upanišády, Básne prané v studenej vode). Pomerne rozsiahly výpočet diel sa končí nateraz poslednou Litvákovou knihou, nazvanou Oranžová tráva (2012) z knižnej edície časopisu Fragment.

Krátke prózy, básne, listy/maily či aforizmy – približne takto vyzerá žánrové rozpätie zbierky Oranžová tráva. U Litváka však nejde o žiadne nóvum alebo experiment – žánrová rôznorodosť bola príznačná aj pre jeho predchádzajúcu tvorbu. Prvú časť Oranžovej trávytvorí rovnomenná kapitolka s podtitulom Dobová snímka písomná. Predpokladu akejsi dokumentárnosti, vecnosti či historickému záznamu, plynúcemu z tohto slovného spojenia zodpovedá aj charakter textov – stručných, za sebou radených obrazov z každodenného života. Našťastie pre recipienta sa však autor neuchyľuje k slovnému exhibicionizmu ako vo svojej prvotine Samoreč (1992) a tak je text v rámci (Litvákových) možností pomerne komunikatívny. Autor, fascinovaný rôznorodosťou jazyka, hneď na prvých stranách nadšene poučí čitateľa informáciou o tom, že „lietadlo sa povie po chorvátsky zrakoplov”, „po švédsky sa povie zdravotná sestra sjuksköterska“, „v Taittiríjópanišáde sa miesto tam dole nazýva puččha”, „Ivan Laučík vravel, že v sanskrite sa dobytok volá pašu“. Cudzie slová, drobná nehoda na starej fiatke, (staro)nový chrup Jane Fondovej, reklamy developerov, strhnutý cestovný poriadok alebo krém na celulitídu – to všetko slúži Litvákovi ako téma, ktorú zaznamená a vzápätí dotvorí vlastnou úvahou, špekuláciou („možno…“), alebo ironickou slovnou hrou („Jar v Rajke. Raj v Jarke.“). Postrehy sú to občas trefné, občas vtipné a občas i neveľmi nápadité. Iný recenzent v inom periodiku nazval autorov humor v tejto zbierke láskavým, hoci (môj) konečný dojem z niektorých „úsmevne“ ladených epizód ostáva skôr rozpačitý. Za všetky uvediem príklad: „Tomáš sa telefonicky objednával u zubára (sestrička si spravila sexuálne voľno, dohodli sa teda bez nej). Tomáš už chcel skončiť, na jazyku mal obligátne dovi, ale doktor ho zmiatol a povedal dopočutia, a Tomáš namiesto dovi povedal dopi“.

Dobovú snímku písomnú možno vnímať v kontexte Litvákovej tvorby ako systematické poukazovanie na neautentické žitie života, ktoré sa v našich zemepisných šírkach zredukovalo na kolobeh zarábania peňazí a snívanie o najbližšej dovolenke. V podobnom duchu sa v zbierke ozýva aj Litvák – básnik. Názov Moje najnižšie (Nízke, veľmi nízke a ešte nižšie básne) akoby bol vopred ospravedlnením (alebo odôvodnením?) tematickej všehochuti, ale aj kolísavej kvality zaradených básní. Viac či menej nápadité slovné hračky strieda intímna lyrika vnútornej sebareflexie (báseň Je mi mizerne), prípadne opätovná tematizácia komerčnosti a mamonu (O mudrcoch a osloch, Peniaze menia zem). Najmä v posledných menovaných zaznieva hlas Litváka ako ho poznáme z prechádzajúcich diel, v ktorých neraz kritizoval západnú kultúru ako opozitum k ním preferovanému životnému štýlu a filozofii východných krajín. Autor si však tentoraz odpustil mávanie varovne vystretým prstom nad hlavou úbohého, konzumom kváreného „západniarskeho“ čitateľa a na prejavy dnešnej (ne)kultúrnosti poukazuje iba ironickým konštatovaním (básne z druhej časti knihy s názvom Iné veci (Ešte nižšie básne)). Pri niektorých básňach a prózach však vyvstáva otázka, či je nutné zaznamenať naozaj všetko, bez ohľadu na výpovednú hodnotu, ako je tomu napr. v básni inšpirovanej pudingovými miskami, inde zas v podrobnom opise dilemy pri vyberaní oleja na vyprážanie, alebo rozhovoru s telefonickou operátorkou núkajúcou volania za polovicu…

Myšlienka neubližovania, úcty a lásky k všetkým živým tvorom rezonuje najmä v básnických celkoch Zlato a veci a Nádej a beznádej, ktoré pokladám za vrchol zbierky. Lyrický subjekt sa prestáva kriticky vymedzovať voči tomu, čo je „dobré“ (život v súlade s prírodou), a čo „zlé“ (civilizácia, globalizácia). Z veršov znie pokora, úcta k zemi a tiché meditatívne plynutie. Podobné pocity vyvoláva i báseň Hlavná vodná reč, zaradená do Poznámok z leta. Ide o momenty, kedy sa Litvák prejavuje ako básnik schopný sprostredkovať onen prvok magickej harmónie a spätosti s prírodou. Táto poloha sa v Nádeji a beznádeji preklápa do trýznivej reflexie vlastného vnútra, vecí zažitých, odkazujúcich na minulosť, ale i vecí v prítomnosti zažívaných: „Nerozumel som ani slovu v cudzom svete,/ no bol som tam viac doma ako tu vo svojom byte. / V cudzine akosi vždy lepšie rozumiem / všetkému, čo je dôležité“ (báseň Nádej).

Oranžová tráva je v Litvákovej tvorbe posunom – od kvetnatého, nič nehovoriaceho verbalizmu prvých diel sa postupne čoraz viac prikláňa k vecnejšiemu, miestami iróniou okorenenému prejavu. Otázka znie: je to posun dozadu alebo dopredu?