DANIEL VESELÝ: Výber z kázní (Zostavila Zuzana Váľovská)
Vydal: Evanjelický a.v. cirkevný zbor Švábovce: september 2005

Na poslednom stretnutí farárov nášho seniorátu nám naša nová konseniorka ponúkla na predaj tenkú brožúrku, ktorá obsahuje výber dvadsiatich piatich kázní dnes už nebohého evanjelického farára Daniela Veselého, ktorý v rokoch 1967 – 1991 pôsobil ako kňaz vo Švábovciach. Od roku 1991 bol spirituálom v teologickom domove a neskôr, až do smrti, docentom na katedre cirkevných dejín EBF UK. Tieto jeho kázne vydal CZ Švábovce ešte v roku 2005. Urobili tak jeho cirkevníci, ktorí sa stretávali na službách Božích pod jeho kazateľňou, a urobili tak preto, aby si zachovali spomienku na kazateľa, ktorého radi počúvali. Pravdepodobne z tohto dôvodu sa tento „Výber z kázní“ doteraz nedostal do širšieho povedomia evanjelickej verejnosti.

Mal som možnosť v poslednom období držať v rukách zbierku kázní od farára a biskupa Samuela Zocha, ktorá obsahuje jeden ročník jeho kázní z rokov 1910 – 1920 a takisto mám k dispozícií okolo 400 kázní pôsobivého rétora, evanjelického farára Júliusa Cibulku, pravdepodobne z rokov 1935 – 1970. „Výber z kázní“ Daniela Veselého je z rokov 1974 – 1978. Je veľmi zaujímavé porovnať týchto troch vynikajúcich evanjelických kazateľov, ktorí pôsobili v rôznych obdobiach dvadsiateho storočia. Celé toto storočie bolo plné zvratov a zmien, ktoré nezmazateľné formovali konanie a myslenie našich kazateľov a nútilo ich reflektovať konkrétne dejinné situácie, v ktorých žil. No na druhej strane môžeme v ich kázňach vidieť aj jednoznačnú neprerušenú kazateľskú líniu evanjelických farárov, ktorých formovali dve veci: Ich jednoznačné konfesionálne vyhranenie a láska k zverenému „stádu Božieho ľudu“, ktorému hlásali Slovo Božie.

Je ťažké od stola posúdiť, ktoré obdobie z týchto troch bolo najťažšie, ale isté je, že doba „husákovskej normalizácie“, z ktorej pochádza „Výber z kázní“ od D. Veselého, bola „biafrou ducha“. Dobou prázdnoty, stagnácie a nehybnosti, akých bolo iba veľmi málo v našich dejinách.

Dnes vieme, že aj osobne to pre Daniela Veselého bola mimoriadne ťažká doba, lebo ŠtB-áci naňho ako bývalého väzňa vôbec nezabudli. Práve v tejto dobe ho v roku 1973 pod hrozbou opätovného návratu do väzenia a zamedzenia prístupu k štúdiu jeho štyroch dcér, donútili podpísať záväzok k spolupráci. Muselo to byť nesmierne ťažké. Pre človeka slobodného a nezávislého ducha akým nepochybne bol Daniel Veselý, bolo potupné a ponižujúce pristúpiť na tieto podmienky. Z eštebáckych záznamov však vyplýva, že po pár rokoch sa ŠtB-áci tejto spolupráce vzdali, lebo pochopili, že nikdy nebudú mať istotu, či informácie, ktoré im dodáva Daniel Veselý, sú pravdivé a či vôbec majú nejakú hodnotu. Bolo pre nich oveľa výhodnejšie spolupracovať s ľuďmi, ktorí tak urobili z kariérnych dôvodov a ktorí, ako vyplýva zo správ, ktoré podávali, nemali prakticky nijaké škrupule udávať svojich veriacich a priateľov.

Práve jeho kázne sú presvedčivým dôkazom, že nemal v úmysle prispôsobiť sa atmosfére, ktorá vládla v Česko-Slovensku po okupácii vojskami Varšavského paktu. Aj keď niet v jeho kázňach narážky na dobové dianie, vo svojich kázňach nekompromisne a najmä vedome hájil konfesionálne luteránske stanovisko, ktoré bolo alfou a omegou jeho životného postoja. V jednej svojej kázni toto svoje stanovisko vyjadril nasledujúcim vyznaním: Viera vždy, aj keď je v srdci skrytá, má aj viditeľne široký spoločenský dosah a zmysel. Pravé náboženstvo – to nie je iba mystika, útek do seba samého, vyžívanie sa v predstavách dokonalosti. Náboženstvo je prejav života v milosrdenstve a obetavosti.

Dnes si už neuvedomujeme, aké náročné bolo povedať vlastným cirkevníkom, aby nerezignovali na verejne dianie, aby sa podľa možnosti zaujímali o spoločenský život a pomáhali ho v rámci svojich možnosti zveľaďovať. Samozrejme nešlo tu o tzv. „socialistickú angažovanosť“, ktorú mohutne propagovali vtedajšie úradné masmédiá a v ktorých vykresľovali robotníkov z tovární či dojičky z roľníckych družstiev ako obetavých budovateľov novej socialistickej spoločnosti. Išlo o angažovanosť konanú nenápadne a v tichosti. Angažovanosť v „maličkostiach,“ ktoré si však vyžadovali mať silného ducha. Lebo povedať niekomu, „nekradnem lebo som evanjelik,“ „nepodvádzam svoju ženu, lebo je to proti Božím prikázaniam,“ alebo „pomôžem ti, lebo si môj blížny a môj Pán to odo mňa očakáva.“ Také niečo nedokázal urobiť hocikto. Takáto angažovanosť bola tŕňom v oku vtedajších mocipánov. Tí mali skúsenosť, že veriaci ľudia často výrazne ovplyvňovali činnosť základných organizácií, rôznych záujmových krúžkov a združení, a dokázali to práve svojím kresťanským prístupom k životu. Takýchto ľudí ŠtB-áci sledovali a viedli si o nich podrobne záznamy. Avšak ani samotná evanjelická cirkev a jej vedenie nechcelo, aby sa jej členovia aktívne zapájali do spoločenského života. Jednak sa báli hrozby sekularizácie a na druhej strane sa báli kritiky zo strany štátnych úradov, ktoré ich mohli pripraviť o ich výnosné cirkevné obročia. Preto aj keď sa to v tej dobe javilo ináč, v podstate aj vedeniu evanjelickej cirkvi aj štátnym úradom vyhovovalo, keď sa veriaci ľudia, ktorí chceli byť spoločenskí aktívni, organizovali v rôznych krúžkoch, v ktorých pestovali osobnú zbožnosť a hlásali pasívny vzťah k verejnému životu. Činnosť týchto krúžkov síce niekedy unikala bdelému oku ŠtB a občas dráždila vedúcich predstaviteľov cirkvi, ale vďaka ich celkovému duchovnému zameraniu ani jednej strane v konečnom dôsledku ich činnosť neprekážala.

Daniel Veselý aj iní farári z jeho generácie si toto nebezpečenstvo straty záujmu veriacich ľudí niesť zodpovednosť za duchovný, spoločenský, kultúrny a sociálny rozvoj slovenského národa a evanjelickej cirkvi uvedomovali, preto vo svojich kázňach kriesili „ducha angažovanosti za veci verejné“, ktorý bol tak typický pre evanjelickú cirkev v minulosti.

Ak má čitateľ „Výberu z kázní“ tieto dobové reálie na zreteli, potom sa mu kázne Daniela Veselého „prihovoria“ v celej ich hĺbke. Objaví v nich slová starostlivého duchovného pastiera, ktorý napriek tlaku, ktorému bol v súkromnom živote vystavený, nezradil svoju úlohu kazateľa Slova Božieho. Zvestoval svojim cirkevníkom „čisté Slovo Božie“. Ako bol on sám presvedčený až do „špiku svojich kostí“, v jedinej správnej podobe. V podobe, ako ho svetu v 16. storočí predstavila „luteránska reformácia.“

Možno konštatovať, že ľudia ako Daniel Veselý, ale aj Michal Hudák, Pavel Proksa, Daniel Kolény a ešte niekoľko ďalších príslušníkov ich generácie, patria nateraz k posledným dôsledným hlásateľom prísnej luteránskej ortodoxie a konfesionálnej vyhranenosti. Akoby smer, ktorý tu bol v každej generácii od nástupu reformácie v 16. storočí a ktorý reprezentovali v jednotlivých generáciách také vynikajúce osobnosti evanjelickej cirkvi, ako Eliáš Láni, Joachim Kalinka, Daniel Krman, Daniel Sinapius-Horčička, Jozef Miloslav Hurban, Jur Janoška, Július Cibulka (aby som spomenul len niektorých), po odchode Daniela Veselého už nemal v mladších generáciách kto reprezentovať. Smer, ktorý sa síce vyznačoval jednoznačnou konfesionálnou vyhranenosťou a nekompromisným postojom k iným duchovným prúdom, ale ku ktorému sa hlásili aj vysoko vzdelaní a erudovaní odborníci, ktorí na druhej strane mali dosť široké srdce a dostatočný rozhľad, aby vedeli, že právo na život tu majú aj „iné“ Božie deti. Toto smerovanie ich priviedlo k tomu, že neochvejne verili, že inoveriacim ako aj svetu najlepšie pomôžu, keď budú spoznávať a milovať pravdu, ktorú z Božej milosti mohli spoznať naši reformátori v Písme Svätom.

Práve pre svoju konfesionálnu vyhranenosť nebol a ani dnes nie je Daniel Veselý vždy pozitívne prijímaný, a to dokonca ani vo vlastnej cirkvi. Nie každému konvenuje jeho viera. Avšak v každom prípade jeho životné osudy, teologická erudovanosť a detailná znalosť domácich cirkevných dejín môžu poctivého kresťana–evanjelika priviesť k tomu, aby sa aspoň prostredníctvom tohto „Výberu z kázní“ oboznámil so skutočným svetom luteránskej ortodoxie. Keď pre nič iné, tak preto, že toto poznanie mu umožní pochopiť myslenie ľudí, ktorí sa k luteránskej ortodoxii hlásili a ktorí zásadným spôsobom ovplyvnili život evanjelickej cirkvi a slovenského národa. Veď práve táto viera im pomohla, aby bez ohľadu na prekážky, ktoré sa im stavali do cesty, alebo dokonca napriek týmto prekážkam, vykonali tak veľa pre svoju cirkev a národ.

Preto aj keď od vydania „Výberu z kázní“ doc. ThDr. Daniela Veselého už uplynulo sedem rokov, môžem vrelo odporúčať každému, aby si kúpil túto tenkú knižku a začítal sa do kázní, ktoré aj po štyridsiatich rokoch môžu obohatiť každého, kto po nich siahne.