I.
Budem sa tu zaoberať tromi veľkými silami, ktoré tvoria a budujú kultúrny život: náboženstvom, vedou a umením – umením tu myslím predovšetkým poéziu ako oblasť, v ktorej sa snúbi duch s najjemnejšou látkou.

O náboženstve musím hovoriť najskôr, a už tu narážam na ťažkosti: náboženstvo je pre mňa predovšetkým a výlučne vášnivý vnútorný život, zvýšený vnútorný život, príboj lásky a tvorby, ktorý vynáša ľudskú dušu vyššie než morská vlna loď na svojom chrbte. Podľa mňa nejestvuje náboženstvo bez vnútorných zážitkov a skúseností: ak niekde, tak práve tu sú ony látkou tvorby. Nie je však náboženská skúsenosť ako najvnútornejšie vlastníctvo duše niečo nekomunikovateľné? Nevyžíva sa celkom v čine alebo v postoji duše, ktorý uniká pred slovom, pretože runa, znamenie, typ, písmeno sú už dejinné? A ďalej: máme my, moderní ľudia, dostatok silných náboženských skúseností? Nehráme sa iba s náboženskými náladami? Alebo: vykročili sme z nich a dostali sme sa už k skutočným zážitkom a skutočnej náboženskej tvorbe?

Moja úvaha chce konkrétne odpovedať aj na tieto otázky; jej cieľ a úloha je okrem iného aj v tom. Zatiaľ na jej začiatku len podotýkam, že si uvedomujem, ako moja téma, ak jej chceš byť hoden, neústupčivo od teba žiada, aby si tvoril zo zdrojov osobných a najosobnejších, hoci niekedy aj spod masky objektivity a histórie. Spod masky objektivity a histórie: chcem vedome využiť toto dobrodenie, neoceniteľné práve pri téme takej krehkej ako je táto moja, ktorá volá priamo po svedkoch, mierach, medzníkoch a hraniciach na mape a ktorá túži zaznamenať niektoré z ťažení a výbojov duše nazývaných náboženskou tvorbou.

Za takého svedka, ktorého sa v dnešných záveroch často dovolávam, za živú mieru prítomnosti, ako živý pratyp určitých útvarov a konštelácií náboženského charakteru, som vybral veľkého náboženského génia Blaisa Pascala.

Pascal stojí na prahu modernej náboženskej filozofie, zároveň je typ i osobnosť, poriadok i bolesť, klasik i dôverník našich duší; niekto, kto pre najosobnejšie zážitky a bolesti našiel najzákonitejšiu formu. V Pascalovi sú zastarané časti, kde sa ti prihovára stará teologická racionalistická dialektika so všetkými svojimi predpokladmi i dôsledkami slepej i trpnej poslušnosti veriaceho, no sú v ňom aj časti rýdzo moderné v najkrajšom zmysle slova, v ktorých je prítomná duchovná sloboda i náboženská tvorba v nej. Pascal sa tiež ako prvý rozišiel s racionalizmom a na rozdiel od Descarta pochopil, že pre život, a prinajmenšom pre najživší a najvrúcnejší život, t. j. pre život náboženský, nestačí hrubý geometrický rozum: tu je potrebný jemnejší zmysel, subtílnejší nástroj, srdce so svojimi dôvodmi, ktoré rozum nikdy nepochopí. Z kritiky náboženského cítenia, ktoré preniklo až k dvojklanným koreňom ľudskej veľkosti i ľudskej biedy, vyniesol Boha ako postulát tragickej životnej celosti: kto hľadá pokoj, nepotrebuje Boha, stačí mu racionalistická filozofia; ale kto je zapálený vášňou pravdy, odpoveď nájde iba v Bohu. U takého človeka náboženstvo prestáva byť abstraktnou špekuláciou, ktorá iba nepriamo súvisí so životom, a stáva sa životnou otázkou, otázkou o životnej sile a ľudskej šľachetnosti a jej heroizme. Ako prvý naznačil, že nie je možné rozriešiť náboženskú otázku ináč než tvorivým úsilím celej ľudskej bytosti. Od Pascala v tomto zmysle vedie už priama cesta k Rousseauovi, Kantovi, Kierkegaardovi, až k najnovším filozofom, až k Bergsonovi a k pragmatikom: tí všetci už po Pascalových stopách prenášajú ťažisko problému z povrchnej racionálnej dialektiky do najvnútornejšieho stredu ľudskej bytosti: do citu, vôle, charakteru; do osobnej skúsenosti a osobnostného rastu…

II.
Vo vede človek skúma svet a život neosobným spôsobom. Zjednodušuje prírodu: podáva jasný, súvislý, jednotný a prehľadný obraz čohosi, čo je nesmierne tajomné, zložité, rôznorodé, rozptýlené a náhodné; ako rozumné a zrozumiteľné predpokladá niečo, čo rozumným a zrozumiteľným nie je; prírodné a životné fakty spracúva určitým objektívnym spôsobom, ktorému ide o to, aby na javoch čo najviac potlačil jedinečnosť a získal z nich čo najviac všeobecného, čo najviac zákonov; a najvyššou túžbou vedy by bolo vytvoriť z nich jediný najvšeobecnejší zákon, ktorý by objal všetko dianie a pojal v jedinej formule celú jeho mnohotvárnosť a rôznorodosť. Veda privádza veci k sebe, zjednodušuje, zjednocuje – jej posledný princíp je úspornosť, hospodárnosť, ekonomickosť. Je charakteristické, že sú filozofi kultúry, ktorí hodnotu vedy vidia v tom, že človeku zhromažďuje skúsenosti.

Oproti nej stoja náboženstvo a poézia alebo umenie ako osobné a osobnostné výsvetlenia sveta; aj ony túžia pojať a objať svet a život a pochopiť ich, ale z hľadiska jednotlivca: ich cieľom je jednotlivec sám osebe, jednotlivcovi a jednotlivému pripisujú jedinú opravdivú skutočnosť a jedinú opravdivú hodnotu. Chcú byť hodny života v celej jeho šírke, v celom jeho prekypujúcom individuálnom vare a bohatstve. Pre dobrého básnika ani posledná a najnepatrnejšia postava jeho diela nie je menej dôležitá ako osoba významnejšia; aj tá najnepatrnejšia osoba musí mať v dobrej dráme alebo románe niečo rýdzo svoje, čo nie je možné vyvodiť z inej osoby alebo v nej nájsť, niečo, čo hlavná postava nemá. A práve týmto niečím rýdzo svojím si zasluhuje našu pozornosť i básnikovu starostlivosť na svojom mieste tak ako ostatné postavy na svojich miestach. V básnickej tvorbe ma nezaujíma človek ako taký, ale človek celkom jedinečný, len raz sa vyskytujúci vo svojich zvláštnostiach, človek osobnostný, či je to Eugen Onegin, alebo Andrej Bolkonský, či otec Goriot, či Peter Verchovenskij, či pani Arnouxová; zväčša ľudia celkom vymedzení a určití svojimi jedinečnými vášňami, povahami, chcením, rozmarom, cítením, osudom. A v náboženstve sa takisto bojuje o moju alebo tvoju spásu, o spásu celkom určitého indivídua; v hre je celý jedinečný a nenávratný život a rozhoduje sa o ňom pre večnosť. Môžeme si pomyslieť na dramatickejšie a tragickejšie situácie? Bojuješ boj jedinečného dosahu a bojuješ ho vo vlastnej osobe, za seba, a niet nikoho okrem tvojho Boha, kto ti v ňom môže pomôcť; ale ani tvoj Boh to nemôže vykonať bez tvojho pričinenia a bez tvojej spolupráce. Nemáš možnosť sám dosiahnuť spásu, ale máš možnosť zvoliť si zatratenie a kráčať k nemu. Nie je takto chápaný život kresťana čímsi veľmi blízkym básnickému dielu, drámou jedinečnej hrôzy i krásy? I keď cirkev chcela objať a zjednotiť celé ľudstvo, musí napriek tomu všetkých jednotlivcov považovať za ciele samy osebe; je tu stále súhrn jednotlivcov, ktorí môžu byť spasení len vo svojej osobnosti.

Jedinečná krása kresťanstva je pre mňa práve v tom, ako poňalo a vyslovilo nekonečnú cenu každej ľudskej duše a nenahraditeľnosť jej straty; nepoznám básnicky väčšiu a naliehavejšiu ideu ani ideu tragickejšiu.

Náboženstvo a umenie sú zhodné v tom, že zažínajú a udržiavajú vieru v skutočnosť jednotlivca a v jeho nekonečnú hodnotu. Veda dokáže rozobrať mňa celého a rozložiť na všeobecné prvky a zložky; veda mi dá vplynúť do všeobecnosti a poprípade ma dokáže na chvíľu presvedčiť, že na mne a vo mne nič nie je skutočne a doslova moje, individuálne, nedeliteľné a neodovzdateľné; veda mi prípadne dokáže, že čo chcem, dokážu čoskoro po mne alebo zároveň so mnou druhí rovnako ako ja a možno aj lepšie a že môj typ sa bude opakovať po mojej smrti, podobne ako sa vyskytol na inom mieste pred mojím narodením; slovom, že objektívne som jav ako stovky iných. A predsa sa vo mne všetko bráni natrvalo prisvedčiť jej argumentom; a predsa posledným najhlbším vnútorným uvedomením viem, že tu mám celkom jedinečnú úlohu a cieľ, v ktorom ma nikto nemôže nahradiť, nikto zastúpiť; že kdesi čakajú situácie, ktoré môžem rozuzliť iba ja; že jestvujú osudovo jedinečné slová, obťažené zmyslom, ktoré dokážem predniesť alebo vykríknuť iba ja; že sú bytosti, pre ktoré iba ja môžem byť niečím. Viem to a konám podľa toho: nechávam vedu vedou a žijem život vedľa nej a napriek nej. Rešpektujem ju na inom mieste – študujem ju v knihách, experimentujem ju v laboratóriách, aplikujem ju v operačnej sále alebo v továrni, ovládam ňou prírodu, prijímam jej výhody a úžitok z nej – ale vládu nad svojím vnútrom jej upieram. A viem aj viac; viem, že aj najexaktnejší vedec, ak chce vo vede tvoriť, ak chce do nej vnášať kvas, vzruch a život, musí svoju vedu žiť; veda musí byť pre neho viac než iba zamestnaním: osudom, vášňou, láskou. Viem, že musí vtrhnúť celou náhodilosťou a jedinečnosťou svojho ja, celou špecifickosťou a výnimočnosťou svojej osobnosti do jej objektívnych výskumných metód, obrátiť ich k inému cieľu, ich zmysel, ráz, účel poňať inak, novým spôsobom, objektívne; zúžiť alebo rozšíriť jej dosah, nejako ju prestavať, nejako ju pretriediť. Viem, že aj on, pokiaľ koná a tvorí, musí vychádzať z niečoho jedinečného a z počiatku toho, čo je neodovzdateľné, že musí k obrazu umeleckého diela pojať to, čo zajtra vplynie do všeobecnosti objektívnej preukázateľnosti a pokojne a prirodzene sa vtelí a včlení do vedeckého pokroku a rozmnoží ľudské poznanie o nové svetlo.

Preložil MARIAN BALÁZS
(Z knihy F. X. Šalda O umení, kultúre a spoločnosti. Vyd. Serafin 2010)