Pred dvetisíc rokmi celý svet prežíval napätie. Množstvo znakov ukazovalo dokonávanie jednej epochy dejín. Vyžili sa určité civilizačné, kultúrne, sociálne formy. Dejiny a dejiny náboženstva učia nás o ich rozklade. Rímska ríša bola síce na vrchole svojho vývoja, ale práve tento vrchol už ukazoval vnútorné rozkladné znaky. Ríša bola ohromným konglomerátom ľudí najrozmanitejších farieb, rečí, názorov. Staré nacionálne a vojenské ctnosti samých Rimanov od nedávnych ešte občianskych vojen začínali sa silne rozvracať pod vplyvmi orientálnymi. Bola to ohromná, nádherná budova, ale na stenách už od základov videl si tam pukliny. Po stránke mravnonáboženskej poskytovala táto budova smutný pohľad. Súčasní spisovatelia ukazujú o verejnom živote vtedajšom odpudzujúci obraz. Ešte i taký cynický básnik ako Ovidius pozastavil sa nad výhonkami doby, a čo je charakteristický vrchol: vystríhal mladé dievčatá od návštevy kostolov. To samo je už mnohovravné. Dovolené bolo všetko, orgie diali sa často v bohoslužobnom rámci. V nekonečnom rade božstiev mal miesto i bôžik krádeže. Žena upadla na hetéru alebo na otrokyňu, manželstvo stalo sa nenávideným bremenom, osud dieťaťa závisel od ľubovôle otca-pána, o duchovný vývin mládeže nestaral sa nik. (Viď Dejiny kresťanskej cirkvi: Bangha, I. zv., str. 24.) Obchodovanie s otrokmi a gladiátorské hry v cirkusoch zabili cit k dôstojnosti človeka. Vo vyšších, vzdelanejších vrstvách nebolo vyššieho životného ideálu, uspokojivého výkladu života, iba pustý nihilizmus, beznádejnosť, zúfalstvo a apatia.

Pavel apoštol neskoršie týmito tvrdými slovami bičoval ten rímsky svet, zhnitý i v mramorových palácoch a zlatistých chrámoch: „Ich nerozumné srdce sa zatemnilo. Vydávali sa za múdrych a stali sa bláznami, zameniac slávu nesmrteľného Boha za podobnosť obrazu smrteľného človeka, vtákov, štvornožcov a zemeplazov. Preto ich Boh so žiadosťami ich srdca vydal nečistote, aby si medzi sebou prznili telá. Vydal ich Boh prevrátenému zmýšľaniu, aby páchali, čo sa nesluší; naplnení všetkou neprávosťou…, plní závisti, vraždy, sváru, ľsti, zlomyseľnosti. Utrhači, nenávistníci Boha, pyšní, spupní, chvastaví… neposlušní rodičom, vierolomní, neláskaví, nemilosrdní.“ (Rim. 1, od 21.)

Aký to ponurý obraz. Aký pravdivý. Nebodne človeka svedomie, keď si pomyslí trochu aj na dnešok?

Ale ani život národov mimo rímskej ríše v podstate sa nelíšil od tohto obrazu. Všade hrubé mnohobožstvo, popletené mytológie, a vedľa nich všade mravný a sociálny chaos: otroctvo, krutosť, ľudské obete, nemilosrdný útlak a vykorisťovanie slabších. Všade tá istá bezútešnosť. Všade tie isté hriechy.

Jedine v izraelskom národe nachádzame vyššie ponímanie života a vyššie náboženské predstavy o Bohu. Sväté Písma, najmä knihy prorocké a žalmy, dosahujú vrcholky náboženskej čistoty a vrúcnosti. Úcta k zákonu Božiemu žila v srdciach úzkostlivo. Ale i v židovstve boli ťažké tiene. Preto tá úzkostlivá snaha o zachovanie národnej a náboženskej tradície viedla ich k meravému formalizmu, čo je hrob životnej opravdivosti a vrúcnosti. Zbožnosť najmä farizejská stala sa vonkajšou, bezdušnou, ba pokryteckou, ich náboženstvo samochválou, ako to výrazne ukázal Pán Ježiš vo svojom podobenstve o farizejovi a publikánovi. Iba v srdciach tichých a utiahnutých prostých ľudí žila živá viera a túžba po Mesiášovi, ktorý podľa zasľúbenia prorockého mal prísť a o ktorom verili, že „On zaiste vyslobodí svoj ľud z hriechov“. (Mat. 1, 21.)

A v tomto období hriechu, sĺz, kvasu a očakávania ozval sa hlas posledného proroka židovského, tesného predchodcu Pána Ježiša Krista, Jána Krstiteľa, hlas ponurý a výstražný, hlas žeravo vyzývajúci, bodavý až ku dnu svedomia: „Pokánie čiňte…“ Nebolo to vysoké učenie gréckych filozofických škôl, nebolo to farizejské pripomínanie zákona, bolo to prosté, ale hromové napomenutie: „Pokánie čiňte…“ Nevychádzalo z palácov, nie z katedier, ale z púšte, samoty a chudoby. Nevolala ho postava na tróne, odetá tunikou s purpurovými okrajmi, ale drsný primitívny človek, odetý pastiersky a tak sa aj stravujúci. Ale tento hlas musel byť silný, keď zasiahol celé židovské spoločenstvo hore i dolu, lebo prichádzali k nemu z celej krajiny. Opierajúc sa o prorocké zasľúbenia a majúc zvláštne vnuknutie Božie, zvestoval Ján priblíženie sa kráľovstva nebeského, príchod Mesiáša. A prichádzali k nemu a „vyznávali svoje hriechy, dávali sa mu krstiť v rieke Jordáne“.

Ale prišli nielen úprimné a žíznivé duše, prišli nielen túžobne očakávajúci príchod Spasiteľa, prišli však aj zvedavci z oných vrstiev, ktoré sa pokladali za výhradných majiteľov a strážcov zákona, za jediných národných a náboženských predstaviteľov, za miláčkov a vyvolencov Božích. Tých tam neviedla kajúcnosť, úprimné pokánie, túžba po novom a lepšom živote, radostná snaha pripraviť sa na príchod Spasiteľov, ale: alebo určitá tradícia, keďže podobné krstenia vodou diali sa aj predtým, alebo zvedavosť či kontrola, alebo zase ukazovanie sa v celej svojej dôstojnosti a význame. A tu dostanú od Jána Krstiteľa zaslúženú, tvrdú lekciu. Už to jeho oslovenie je zdrvujúce: „Vreteničie plemä…“, mrštné, jedovaté, skrývajúce sa za kamením svojej vlastnej tvrdošijnosti a pokrytectva. Vmietne im do tvárí, že neujdú hnevu Božiemu, že márne dúfajú v svoje výsostné postavenia, v svoje tradície. Nech si nemyslia, že len od nich závisí osud ich náboženstva. Boh si môže z kamenia stvoriť oddaných synov. Sekera hnevu Božieho je už priložená k ich stromu. Jeho krst ku pokániu bude ešte doplnený. Ten, ktorý príde, krstiť bude Duchom svätým a ohňom. A prečistí svet, a pleva pálená bude „ohňom neuhasiteľným“.

Jánove slová iste so zatajeným dychom počúvali mnohí tí roztúžení veriaci, ktorí ta prišli s oddanou a pokornou mysľou. Boli im potešením a upevnením. Ako ich počúvalo ono pokolenie vreteničie, nevieme, niet o tom poznámky v evanjeliách na tomto mieste. Z iného miesta, v evanjeliu Jána, vieme o tom, že sa dohadovali s Jánom o tom, akým právom krstí. I v tom sa teda prejavil ich meravý formalizmus, bolo im dôležitejšie diskutovať o forme a spôsobe, než o podstate, o jadre, o pravom sebapoznávajúcom a sebaodhaľujúcom pokání, o pokorení sa pred Bohom a o pripravovaní sa na príchod Mesiášov. Nezmenili sa pod slovami Jánovými, nie pri príchode Ježišovom, nie pod dojmom jeho učenia, účinkovania, bolo treba onej sekery, aby zaťala až ku koreňu, vyvrátila ich spurné hniezdo, plevu spálila ohňom časným a súdila raz ohňom večným, neuhasiteľným. Za necelých štyridsať rokov zatým zničený bol Jeruzalem, v prach a popol ľahlo pyšné mesto a krajina, a z hrdej farizejskej triedy stali sa opovrhovaní pútnici po celom svete. Nepoznali čas navštívenia svojho.

Výzva Jána Krstiteľa k jeho dobe a k jeho národu preniká veky a znie až k nám, i dnes. Príchodom Ježišovým nijako nestratila na význame, ba naopak, ešte viac je zosilnená. Veď zopakoval ju aj sám Pán Ježiš Kristus. I On volal tými istými slovami: „Pokánie čiňte, lebo sa priblížilo kráľovstvo nebeské.“ (Mat. 4. 17.) Pokánie nie je niečo k času viazaného, ale je to ustavičné pokorovanie sa kresťana pred Bohom, ustavičné vyznávanie svojej malomocnosti, ustavičné volanie o pomoc, ustavičná snaha zlepšovacia. Nuž a či toto pokánie naša doba, všetky národy dneška, my sami jednotlive i spolu nepotrebujeme? Či naša dnešná civilizácia nemá svoje strašné rakoviny, veľmi často podobné onej z helenistickej doby? Či i dnes nevidíme tisíc a tisíc ukážok všetkých oných nectností, ktoré pranieroval vtedy Pavel apoštol? Či i dnes nevidíme hrubý polyteizmus, i keď sa bôžikovia dneška volajú azda inými menami ako ich nazvala grécko-rímska mytológia? Nezáleží na tom, že sa dnes nevolajú Merkurom a Venušou, podstata zostáva. Zlato a krv, ako hovorí básnik, i dnes sú modlami. Či nemá do tohto dnešného ľudstva odznieť nové volanie: „Pokánie čiňte“?

Áno, pokánie čiňte zo svojich hriechov proti všetkým Božím prikázaniam, pokánie čiňte zo svojej namyslenosti, pýchy, tvrdosti a samospravodlivosti, pokánie čiňte z otročenia tela i ducha, pokánie zo ziskuchtivosti a krutosti. Nech je výstrahou prípad rozohnatých farizejov, výstrahou popol Jeruzalema, výstrahou rozklad rímskej ríše. Nech je výstrahou sekera priložená ku koreňu stromu dnešnej civilizácie.

Nie, neoháňajme sa nedotknuteľnosťou svojej kresťanskej tradície, otcami-reformátormi. Pamätajme na slovo: „A nemyslite si, že môžete povedať: Veď máme otca Abraháma, lebo hovorím vám, že Boh aj z týchto kameňov môže vzbudiť dietky Abrahámove.“ Boh prenesie živú vieru do sŕdc iných, keď pokolenie vreteničie ňou pohŕda.

Kiež by sme počuli a poslúchli tento hlas i my, ako i celý svet.

(Z knihy Kam Ho položili? Meditácie o kresťanstve a dnešku.
Tranoscius v Liptovskom Sv. Mikuláši 1943)