MARTIN KVETKO: SPOMIENKY

K STÉMU VÝROČIU NARODENIA VÝZNAMNÉHO SLOVENSKÉHO POLITIKA
(9. 9. 1912 Muránska Dlhá Lúka – 5. 6. 1995 Bratislava)

Po osobnom ponovembrovom zoznámení s dr. Martinom Kvetkom som si uvedomoval, že by bolo dobré, keby mi Martin Kvetko nadiktoval svoje spomienky, lebo som vedel, že na písanie čas nemal. Stále považoval iné veci za dôležitejšie. Začali sme spolu pracovať na spomienkach, ale už bolo neskoro. Jeho zdravotný stav sa zhoršil, bol hospitalizovaný, ešte som ho navštívil v Podunajských Biskupiciach, tam sme však preberali iné veci a dohovárali sa, že budeme na spomienkach pokračovať po jeho prepustení z nemocnice. Ale už k tomu nedošlo. Ponúkam čitateľovi to, čo sa mi podarilo vtedy zachytiť. Je to autentický magnetofónový záznam, ktorý obsahuje charakteristické črty Kvetkovho verbálneho prejavu; treba ho chápať ako dokument, ktorý som ďalej neupravoval.

Rodná obec Muránska Dlhá Lúka v revúckom okrese je taká typická roľnícka dedinka a ako všade na vidieku, príliš veľa ľudí v nej zaťažilo pôdu, takže životnú úroveň mala slabšiu. Ja som stratil otca v prvej svetovej vojne, v Poľsku, padol pri Radimove, takže sa na neho nepamätám. Boli sme dvaja chlapci, starší brat Ondrej a ja – matka sa musela o nás sama postarať. Chodievala pracovať do susedných domov, kde právala a vykonávala aj iné práce. Vo februári 1920 zomrela na španielsku chrípku. Bolo šťastím pre môjho brata a mňa, že si nás vzal otcov brat, ktorý nemal deti a vychovával nás. Dostávali sme sto päťdesiat korún za otca, od ministerstva obrany. To bol základ, z ktorého som potom mohol ísť študovať. Brat nechcel ani počuť, že by išiel študovať. On bol viac menej zameraný na poľnohospodárstvo a keď sa náš rodičovský a strýcov majetok dal dohromady, bolo to také stredné hospodárstvo, ktoré mu dávalo možnosť obživy. Do gymnázia som urobil skúšku v Revúcej a zaujímavé je, že ma na prijímacej skúške skúšal pán profesor Klačko, ktorý bol potom tajomníkom Matice slovenskej a v roku 1946 prezidiálnym šéfom na Povereníctve školstva. Neviem, odkiaľ som dostal podnet, ale hneď som sa orientoval na Slovenskú národnú stranu. Tej som v podstate zostal verný. Už ako stredoškolák som začal písať do Národných novín články a priatelil som sa s redaktorom Alexom Pakanom. V roku 1935, keď boli posledné voľby do obcí, zúčastnil som sa politického zápasu.

Na gymnáziu v Revúcej som vyštudoval prvé štyri triedy. Zaujímavé je, bol som telesne útly, dokonca na príkaz lekára som ostal mesiac mimo školy, ale inak som prosperoval dobre, až na prvý polrok prvého ročníka gymnázia som nikdy nemal trojku. Typické, že to bolo zo slovenčiny. To vysvetľujem tým, že evanjelická škola v rodnej obci, kde som chodil, mala dobrého učiteľa, pokiaľ sa týka vecných predmetov a počtov, ale slovenčinár bol tiež slabý, tak som samozrejme pri písomnej práci na tému, ktorú nám dali, urobil zrejme niekoľko chýb, tak, že som sa musel osobne na tej skúške osvedčiť. Potom to už išlo dobre. Profesori mi boli veľmi naklonení a ja som bol veľmi spokojný. Okrem Klačka, ktorý nejaký čas pôsobil na revúckom gymnáziu, to boli profesori českí a ja si spomínam veľmi milo, že boli veľmi zhovievaví a trpezliví. Vo štvrtej triede gymnázia prišiel preložený profesor Švamberk z Levoče a ten nás oboznámil, ako je to na gymnáziu v Levoči, že je tam menza, lacné byty a tak sme sa potom štyria vybrali do gymnázia v Levoči. Samozrejme, nebolo vtedy veľa prostriedkov, muselo sa ísť z Levoče na Vrútky a stadiaľ do Plešivca a Muránskej doliny, ale trvalo to príliš dlho, a tak sme často chodievali aj v noci aj v zime z Dobšinej priamo na Spišskú Novú Ves týmito vrchmi a dolinami. V Levoči bolo tiež príjemné prostredie. Byt sme mali skromný, bývali sme traja v jednej izbe. Tam som sa prihlásil a chodil cvičiť do Sokola. Raz som si zlomil ruku, tak som zostal odpočívať doma. Vtedy všetci moji kolegovia miesto školy chodili za mnou, spolu sme debatovali a tak trávili čas. V Levoči som maturoval. Teraz bola otázka, čo ďalej a kam. Prvá myšlienka bola, že aj s niektorými kolegami pôjdem za notára. Ale to bolo len chvíľkové. Potom sa vo vývesových skrinkách na gymnáziu ukázali ponuky, kde je možné študovať. Boli vypísané štyri štipendiá na veterinársku školu do Brna po päťtisíc korún, alebo východoslovenské technické štipendiá, ktorých bolo asi päťdesiat. Ja som uvažoval, že by bolo lepšie, keby som išiel na biologickú fakultu, a tak som išiel do Brna na zverolekársku školu. Tam sa mi tiež pomerne dobre vodilo. Býval som jeden čas v juhoslovanskej koleji, ktorá bola tesne nad vysokou školou veterinárskou, a to bola akási pobočka Kounicových kolejí v Brne. V Brne okrem štúdia som sa veľmi venoval spolkom. Jednak slovenský akademický spolok Kriváň, ktorý mal možnosť vyvíjať činnosť na technike. Vtedy na technike boli dvaja profesori Slováci: profesor Juraj Hronec, ktorý bol neskôr v Bratislave aj v mestskom zastupiteľstve a profesor Miloš Ursíny. To bol už starší pán a čoskoro odišiel na odpočinok. Títo nás podporili. Ináč v Brne sme mali tri spolky mimo Kriváňa, ktorý bol nezávislý, národný, katolíci mali Tatran a evanjelici Zochov kruh. Takže tej činnosti bolo veľa. Ale ja som nielen v slovenských spolkoch, ale aj vo fakultnom spolku veterinárnych medikov pracoval. Bol som dokonca jeden čas starostom a čo je tiež pozoruhodné, som sa stal predsedom slovenského študentstva v Brne. Organizácia vysokoškolského študentstva za prvej republiky vyzerala tak, že sme mali Československý svaz študentstva v Prahe a v Brne, Zväz slovenských študentov v Bratislave a Zväz Podkarpatských študentov v Užhorode. A každý rok iná oblasť kandidovala alebo dezignovala starostu, predsedu ústredného zväzu, ktorý býval v Strakovej akadémii v Prahe, tam kde je dnes predsedníctvo vlády. Valné zhromaždenie, kde som sa stal predsedom Československého ústredného zväzu študentov, sa konalo vo Zvolene a na Sliači. Vtedy už bol prezidentom Edvard Beneš. Predošlý výbor Ústredného zväzu požiadal prezidenta Beneša, aby ho mohol prísť pozdraviť. Na druhý deň po mojej voľbe bolo oznámené, že má prísť k nemu predsedníctvo Ústredného zväzu študentstva. Cestoval som v noci, ešte som telefonoval do Brna, aby mi priniesli na stanicu k vlaku spoločenské šaty, išiel som priamo do Prahy a ráno o desiatej sme už boli na Hrade. Tam som oslovil prezidenta, potom nás pozval posedieť si a tam sme diskutovali o veciach. Predtým ešte, keď som bol predsedom Československého zväzu študentov v Brne, prišiel prezident Beneš na návštevu Brna a tam som ho vítal s predsedom Zemského výboru Dr. Černým a rektorom univerzity Prof. Krejčím. Zaujímavé, že keď sme sa stretli po vojne v Košiciach, keď prišiel naspäť, podávali sme si ruky ako známi. Aj on ma poznal, keď som ho niekoľkokrát vítal. Je zaujímavé, že túto moju spolkovú činnosť veľmi priaznivo posudzovali vo veterinárskych kruhoch, keď som prišiel do Brna už ako predseda. Profesor Hrůza a rektor a ďalší ma apostrofovali, pozdravovali, to bolo málokedy, aby veterinárny medik, však je to predsa len malá vysoká škola, že by mala takéhoto významného funkcionára. Do Prahy som chodil aj potom, keď som bol predsedom Ústredného zväzu, bol som už po štúdiu, bol som asistentom na Ústave zootechniky a výživy domácich zvierat, kde som sa mal pôvodne v úmysle aj habilitovať. Aspoň profesor Kučera, u ktorého som pôvodne bol, to takto pripravoval. Nechcel som prijať predsednícku funkciu, keď už som bol asistentom. Jedno ráno som prišiel v pondelok do úradu, profesor ma zavolal a hovorí: „Ty ma opustíš, Ty pôjdeš do Prahy robiť predsedu Ústredného zväzu študentstva“, a ja mu hovorím, odkiaľ to viete, to ja ešte neviem a tak ďalej a on mi hovorí: „Prosím Ťa, vezmi funkciu, ja Ťa uvoľním a budeš môcť chodiť, ale neopúšťaj ma!“ Tak som skutočne ostal tam a vždy som vo štvrtok večer nasadal na rýchlik a išiel som do Prahy úradovať na piatok, sobotu a nedeľu. V pondelok som bol už naspäť v úrade. Zaujímavé, v Prahe som býval u kolegov v súkromí, ktorí boli známi funkcionári: Kavan napríklad, syn toho Kavana, vlastne otec, vtedy bol národný socialista, tento Kavan bol členom ústredného výboru. U nich som dakedy býval, alebo s doktorom Vlkom, to bol známy komunista, už v Brne sme sa dobre poznali, ale v Brne vzhľadom na to, že bol známy ako komunista nemal nádej dostať miesto, tak sa presťahoval do Prahy, stal sa tam sociálnym demokratom a dostal zamestnanie. U neho som tiež niekoľkokrát nocoval. Tak som sa nejako priživoval, aby som tú funkciu mohol robiť. Ústredný zväz nemal prostriedky, aby mi platil byt. Toto je to študentské obdobie, ale je zaujímavé, ako som skončil svoju funkciu v brnianskom zväze. Vtedy sme pripravovali manifestáciu za republiku a zachovanie vysokých škôl. Tá sa nakoniec nevydarila, lebo sme chceli mať za slávnostného rečníka toho, ktorý ako minister mal za protektorátnej vlády na starosti mládež a potom sám spáchal samovraždu, Emanuela Moravca. Keď to odriekol a tak ďalej, a už sme nemali možnosť niekoho narýchlo zohnať, vzdal som sa a skončil svoju študentskú funkcionársku prácu.

Na škole som pôsobil veľmi dobre a čo chcem podotknúť, viedol som praktiká z výživy domácich zvierat a zootechniky. Vždy som hovoril po slovensky, čo nebolo obvyklé u druhých. Zastával som názor, že je to vysoká škola československá a slovenčina tam má také právo ako čeština, tak som tam úradoval po slovensky. Za tú dobu, čo som tam bol tri roky asistentom, som pomohol k doktorátu asi dvadsiatim zverolekárom zo Slovenska. Rozdelili sme im témy, obvykle to bol stav živočíšnej produkcie v ich okrese: bolo treba plemenársky popísať údaje o úžitkovosti a vzraste dobytka. Zvyčajne si museli tieto údaje sami získať, museli chodiť po dedinách, ale už to uspôsobenie do práce som musel urobiť ja. Boli zo Žiliny, Prešova, Košíc a ďalších miest. Takto som im pomohol k doktorátom. Tak som sa stal ako zootechnik vážená veličina zo Slovenska, uznávaný napriek tomu, že v zemedelskej rade boli zootechnici, napríklad tiež menom Ďuriš, inžinier Ďuriš, s ktorým som mal aj určité nezhody, ale viac menej ma uznávali ako experta na zootechniku, takže keď sa veterinár mal stať definitívnym úradníkom, musel zložiť skúšku. Skladala sa z predmetov potravinárskych, chovateľských a zo zákonov o plemenitbe, a ja som sám túto skúšku nemal, ale veterinárne vedenie ministerstva hospodárstva Slovenského štátu ma menovalo profesorom, teda skúšobným komisárom tejto skúšky. Takže aj po tejto stránke som mal uznanie ako odborník. No a chystal som sa na Slovenskú vysokú školu poľnohospodársku, no je zaujímavé, že Slovenský štát, ktorý uprednostňoval Slovákov, dal predo mnou prednosť Chomkovičovi, ruskému emigrantovi, hoci sme tam dvaja mali podanú žiadosť, ale ja som sa o to nestaral. Pracoval som po stránke odbornej. Moje odborné články z tohto obdobia sú uverejnené vo Veterinárnom vestníku, ktorý sme vydávali a spomínam si, že niektorí lekári sa čudovali, odkiaľ je to možné, že môžeme v stave to udržať, lebo len profesor Hudec, doktor Nižňanský a ja, len my traja sme v podstate do toho písali články, ale udržali sme úroveň tohto časopisu pomerne dobre. Keď sa vytvoril Slovenský štát, bolo treba ísť tam, kde sa vychovával plemenársky materiál pre chov koní, zverolekárov. V Topoľčiankach bol žrebčínec, to znamená, tam sú aj kobyly aj žrebce, potom žrebčínec v Prešove a v Nitre, kde boli ustajnené a chované žrebce, ktoré prichádzajú na dediny zapúšťať kobyly súkromných roľníkov. Tieto miesta boli za prvej republiky obsadené českými úradníkmi. Slovenská vláda vtedy dala českej vláde päťtisíc českých úradníkov k dispozícii. Takto aj týchto českých zverolekárov až na jedného, Dr. Zbořila v Topoľčiankach, ktorého si ponechali. Bolo treba obsadiť aj Prešov, aj Nitru aj Topoľčianky zverolekármi. Keď sme sa na ministerstvo prišli prihlásiť, tak Dr. Guta, ktorý bol prednostom oddelenia, len skladal ruky, chvála Pánu Bohu, sú traja odvážni ľudia, ktorí chcú do tejto služby ísť. Totiž, keby som tak trochu hodnotil tú činnosť veterinárnej správy, tak veterinárna služba na Slovensku mala dve odvetvia. Súkromnú liečbu, súkromnú prax a verejnú kontrolu potravín, mäsa, zabíjania. V tej časti verejnej, tam to iš-lo v poriadku, ale v súkromnej nebolo to celkom na výške, lebo sa ľudia báli. Veterinár musel ukázať, že naozaj vylieči, že pomôže tomu zvieraťu. A keď máš v Topoľčiankach päťsto koní a z toho každý rok stodvadsať-sto-tridsať žriebät, tak sa musíš pričiniť o to, aby sa z toho vychovalo, aby ti to nepohynulo. A stalo sa skutočne, že v dvadsiatom roku, keď tam prišla chrípková nákaza, z tých stotridsať žriebät skoro polovička zahynula. A toho sa každý zverolekár bál. Keď som mal v Topoľčiankach nemocného koňa, musel som ho vyliečiť, ale nielen to, musel som popísať všetko, a to išlo na ministerstvo, tam ma kontrolovali, či som vykonal všetko, čo bolo treba, keď by bol prípad fatálny. Tak niet divu, že sa veľa ľudí nehrnulo do tejto služby. Nakoniec to obsadili. Do Nitry išiel Nižňanský, brat známeho spisovateľa, do Prešova nejaký doktor Revallo a ja som išiel do Topoľčianok. Tam som v podstate pod vedením toho českého zverolekára-riaditeľa, ktorý bol veľmi schopný a mal ohromnú skúsenosť, vykonal dosť práce. Samozrejme vládni páni prichádzali do Topoľčianok, lebo tam bolo prezidentovo sídlo. Raz tam bol prezident Dr. Tiso, predseda vlády Tuka a minister Medrický. Pamätám sa, čo mi prezradili, že keď prišiel Dr. Tiso, len čo si sadli a začali trochu rozprávať, tak hovorí: „Tu prosím Vás, je nejaký zverolekár,“ ja neviem, čo tým chcel, ale vtedy  prednosta lesnej správ hovoril „áno, je to doktor, Čech, Dr. Zbořil“. Hovorí „Nie. Mladý.“ Tak zase druhý úradník zo štátnej správy hovorí: „Áno, Dr. Kvetko, to je mladý, ale ten sa o nič nezaujíma, ten len vedecky pracuje“. Takto to skončilo. Neviem, čo Dr. Tiso chcel, či podľa článkov sa zaujímal, lebo jeden čas som mal ťažkosti s politickou činnosťou.

Ja som aj vtedy veľmi často písal do Národných novín články a v jednom čísle Národných novín bol taký epigram na Šaňa Macha, pod nápisom „Chamtivec“, a keď si čítal prvé písmená týchto riadkov tak to vychádzalo Šaňo Mach. V tom a v predchádzajúcom čísle som mal články – úvodníky ako bude vyzerať Nová Európa, kde som polemizoval s nemeckými a talianskymi novinami, ktoré hovorili, že sever Európy patrí Nemcom, juh Talianom a Slovania musia ísť do Ázie, čiže preč z Európy. Keď toto vyšlo v novinách, tak sa zobrali cenzori a išli do Martina, do redakcie. Tam vzali Fedora Jesenského do Ilavy a išli do Topoľčianok za mnou. Predviedli ma na žandársku stanicu a hovorili „no prosím vás, čo viete, čo je nového v Národných novinách“, reku ja neviem nič. Vtedy si to otvorili a tam to bol ten epigram na Šaňa Macha. Hovorili: „To ste nepísali Vy?“ Bola to značka nejakej učiteľky z Mikuláša. Ja reku nikdy nepíšem nič pod pseudonymom, ja píšem všetko pod vlastným menom. Tak potom išli do bytu, tam si niečo zobrali, ale mňa nechali. Pritom sme mali šťastie, lebo predtým v máji sme mali poradu u doktora Pauliny-Tótha, býval na treťom poschodí v Tatra-banke v Bratislave. Mali sme tam poradu Šenšel, ja a už neviem, kto tam bol, Mika a dohovorilo sa, že ja mám ísť do zahraničia, aby niekto z národniarov bol v zahraničí. Ja som sa pripravoval a dal som pas Mišovi Zibrínovi, aby mi obstaral vízum cez Maďarsko. Hodinu po tom, čo cenzori opustili môj byt, prišiel Zibrín. Keby bol prišiel skôr, nájdu nás tam aj s pasom aj so všetkým, a boli by sme mali ťažkosti. Ale prešlo to do výstrahy, nestalo sa nič zvláštneho. Druhý-krát som mal vážnejšie upozornenie, lebo som prišiel z Topoľčianok do Bratislavy a keď som vykonal veci, išiel som do Luxoru na obed. Keď som tam došiel, bol tam radca Dr. Quotidian, ktorý pochádzal zo Skalice. Bol na Najvyššom súde v Brne, tam som ho poznal. Keď ma zazrel, zalomil rukami a hovorí: „No pán doktor a vy takto voľne chodíte?“ „No, čo reku sa stalo?“ „Nemecké vyslanectvo podalo protest na ministerstvo vnútra proti písaniu Národných novín, vypočítalo tam stopäťdesiat článkov, ktoré nemali byť uverejnené, a z nich je najmenej štyridsať percent vašich, tak to bude zle.“ „ No reku budeme vidieť, čo bude.“ Ale nestalo sa nič, len minister Mach si potom rozkázal, že posledná cenzúra definitívneho vydania Národných novín musí prísť k nemu, do Bratislavy. Tak sme potom mali problém, že redakciu sme mali v Martine, noviny sa tlačili v Žiline a cenzúru sme predkladali v Bratislave.

Skutočne neviem ako to bolo, že som sa hneď tak na Národné noviny uprel. Napísal som článok a dostal ho do rúk Alexander Pakan. Ten ho dal uverejniť ako úvodník a od tej doby som potom stále písal články, ktoré sa uvádzali ako úvodník. K vlastným Národným novinám som sa dostal po žilinskej autonómii v roku 1938, keď nastala slovenská vláda, a vytvorili sme konzorcium na vydávanie Národných novín. Jano Paulíny, senior Šenšel, nejaký Kadan, ktorý sa potom pridal k Nemcom zo Žiliny, a ja a neviem, kto ešte. Ja som z Topoľčianok, okrem toho, že som písal články, chodieval na porady s Dr. Vančom, advokátom z Martina, ktorý bol jeden čas ministrom pravosúdia na Slovensku. Za krátku dobu, tam som sa veľmi uplatňoval a mal som dosť pozoruhodný vplyv. Šenšel, Vančo a ja sme v podstate až do poslednej minúty držali spolu. Keď sa potom Národné noviny trochu rozšírili, lebo dakedy vychádzali v tisíc výtlačkoch, ale potom vychádzali na päť-šesť tisíc. Na začiatku Slovenského štátu nám dali cenzora a nariadili, že sa musia uverejňovať Tukove reči.

Každý deň sa nám vrátilo zopár novín s poznámkou: „To si môžeme prečítať aj v Slováku!“ My sme to museli uverejniť. Noviny sa nám strácali. Ale práve vtedy to bolo, keď do Ilavy pozatvárali vedúcich činiteľov ostatných politických strán, a medzi nimi aj Pauliny–Tótha. Keď sa nám to vracalo, toľko tých novín, tak som rozhodol, musím dačo s tým robiť. Tak som išiel do jeho kancelárie, vzal som si jeho tlačivá a išiel som do Ilavy. Požiadal som ho, aby mi to podpísal, že si tam nadiktujem, že ma splnomocňuje, aby som urobil s Národnými novinami, čo je treba. Tak som sa vrátil a Národné noviny som oddisponoval z Bratislavy do Turčianskeho Sv. Martina. Tam ich prevzal Dr. Fedor Jesenský ako šéfredaktor a jeho otec ako administrátor. Oni sa o tie noviny starali a my s Vančom sme boli ako hlavnými dozorcami toho konzorcia. Vtedy sa noviny začali ujímať. Pondelkového čísla sme mali dvadsaťtisíc. Pondelkové číslo bolo aj so športom, a to veľmi lákalo. Nakoniec sme mali za Slovenského štátu zisk asi milión dvestotisíc korún. Keď potom prišla v roku 1945 zmena, tieto peniaze som dal do pokladne Demokratickej strany, lebo tá mala nárok podľa dohody politických strán vymeniť jedna ku jednej nové koruny. Tak sme mali milión dvestotisíc a ja som požiadal pána doktora Pavla Fábryho, aby išiel do Švajčiarska a kúpil nové stroje. Dal som mu milión dvestotisíc a povedal, že keby bolo treba viac, nech to doplatí, že sa potom dohodneme. On skutočne kúpil stroje, ktoré sú v martinskej Neografii. Tam sme ich dali, tam sme ich umiestnili a mali sme s kolegom Fraštackým dohodu, že tam vybudujeme stranícke tlačové podniky. To bol základ. Možno, že aj dnes, hoci je tomu štyridsať rokov, sa používajú. Chcem sa tam raz pozrieť a spýtať, čo sa stalo s týmito strojmi. Dnes to dostala Matica slovenská, pridelili im to za korunu.

Do Národných novín sme vtedy prijali Vrbackého, bol to redaktor, ktorý prišiel z Juhoslávie, a Gaba Rapoša. Robili pod vedením Jesenského, ktorý bol neobyčajne schopný a bystrý novinár. Úvodníky sme písali my. Okrem pondelka vychádzali všetkých päť dní. Na začiatku, keď som ich tam preniesol, vychádzali trikrát týždenne. Potom som ich premenil na denník. Dobre sa osvedčili, boli veľmi zaujímavé. Stretol som sa s Jaroslavom Šolcom za Povstania na Magurke. Hovoril mi, „Martin, vaše články v Národných novinách sme čítali medzi riadkami“. Vždy sme vedeli nahradiť. Ale nad nás ešte lepšie boli Slovenské noviny, ktoré vychádzali v Budapešti. Tam sa ešte voľnejšie písalo, ale v Národných novinách sa predsa len objavili veci, ktoré nikde inde neboli. Je zaujímavé, že niektoré správy nám posielal aj doktor Kružliak. Pracoval vtedy na úrade propagandy. Posielal nám aj to, čo nešlo do ostatných novín. Ako som spomínal, ten epigram na Macha, keď robili prehliadku u mňa, našli niektoré spisy a listy od Kružliaka, tak ho hneď vyhodili z úradu propagandy za to, že nám dodával správy, ktoré inde neboli. Z toho pohľadu boli predsa len Národné noviny iné. Neviem, či sa presne pamätám, ale v roku 1938–1939 začal vychádzať Slovenský hlas. Milan Hodža dal peniaze, Rudinský bol šéfredaktorom v Prahe, vtedy pracoval Vlado Jesenský v Žiline ako redaktor. Milan Hodža mal vtedy na mysli, že sme sa dostali do veľmi vážnej situácie, prichádzala vojna a že je treba dať všetky sily nejako dohromady. Preklenúť tie ostré priehrady medzi politickými stranami, hlavne ľudákov dostať dohromady. Preto založil Slovenský hlas. Tam sa sústredili univerzitní profesori, odborníci, ktorí písali do Slovenského hlasu. Ten nám jeden čas veľmi konkuroval, ale Slovenský hlas zanikol a my sme rozvinuli Národné noviny, ktoré sa uplatnili až do konca. Od roku 1945 som sa o ne vlastne staral ja, aby vychádzali, ale dali sme ich už v Banskej Bystrici ako noviny Demokratickej strane. Ale Demokratická strana mala vtedy Čas, vo Zvolene Demokrata a Demokratické listy v Košiciach, tak Národné noviny neležali strane tak blízko na srdci, ja som sa s Rudkom Fraštackým o ne staral, keď bolo treba, som obstaral peniaze.

Zavolal som Paľa Fábryho, ktorý bol riaditeľom martinského pivovaru a predsedom Spolku slovenských pivovarníkov. Potreboval vždy odo mňa sladovnícky jačmeň, tak som mu dodával, a on potom vždy dal niečo na Národné noviny, aby sme ich udržali.

Zo Slovenskej národnej strany som sa veľmi zblížil s Janom Paulinym. Videl, že mám úprimnú starosť o Národnú stranu, z tých akademikov som bol jediný vyhranený národniar, tí ostatní, aj keď bol Spolok národniarskych akademikov, nikto výrazne nepracoval. Ja som bol na zjazde v Banskej Bystrici, ktorý sa konal rok po Rázusovej smrti. Jano Pauliny bol zvolený za predsedu, Vlado Černák, ktorý bol do tej doby tajomníkom ústredného výboru, teda funkcia čestná, bol zvolený za podpredsedu a mňa zvolili za tajomníka ústredného výboru. V podstate sme boli dvaja čo sme sa o to starali. Jano Pauliny a ja. Vančo bol nejaký čas ministrom, bol poslancom, ale býval v Martine. Chodieval na výkonné výbory, ale tak blízko k Národným novinám nemal. Až potom, keď Jano Pauliny odišiel do zahraničia a zvolilo sa to konzorcium, tak potom Vančo, senior Šenšel a ja sme sa starali o Národné noviny. Samozrejme aj Jesenskovci, ale oni boli za to platení. Oni samozrejme pracovali nielen ako zamestnanci, ale ako skutoční účastníci národno-demokratického prúdu okolo Národných novín.

Strana slovenskej národnej jednoty sa vytvorila vlastne z ľudákov, ktorí prijali po autonómii agrárnikov a donútili aj národných socialistov, živnostníkov, lidákov a samozrejme aj nás, že sa s nimi spojili. Národnú stranu zastavili, ale my sme nešli, odporovali sme, keď je tu autonómia, za ktorú sme bojovali, prečo by sme sa mali teraz vzdať svojej existencie? Takže ani 20. novembra 1938, keď vyhlásili takzvaný „Deň zbratrenia“, to bola nedeľa, ja sám, aj Gabo Rapoš a ešte niektorí išli sne na stredné Slovensko, kde sme mali svoje organizácie, vysvetľovať, že fungujeme ďalej. Nás potom zastavili, tým mysleli, že už je koniec, ale Vlado Černák nejako vyjednal s nimi, že nám dovolili ešte raz začiatkom decembra stretnúť sa v Žiline s tým, že sa máme rozhodnúť, že sa s nimi zlučujeme. Na tom výkonnom výbore sa rokovalo o tom, ale Šenšel a ja sme boli proti tomu aj tam. Ja som potom vyhlásil, „dobre, tak ako sa odhlasuje, tak sa podrobím“. Na to bola podmienka, že musia do predsedníctva strany prijať dvoch našich ľudí a do výkonného výboru tiež nejakých zástupcov. Pamätám sa, že potom do januárového čísla diktoval Vlado Černák článok. Uverejnil tam list, ktorý sme poslali, že sa spojujeme, ale títo a títo ľudia musia tam odísť. Ale oni na to nereagovali, tak sa to neakceptovalo. Takže z národniarov potom jediný Vlado Černák mal určité snahy, vzali ho na ministerstvo školstva, poverilo ho vedením odboru pre osvetu a nižšie školy, inak sme nemali s nimi žiadne styky.

POLITICKÁ ČINNOSŤ K POVSTANIU
Bolo niekoľko frakcií, ktoré organizovali odbojovú činnosť. Ja som bol napojený na Veleckého, ktorý bol neskôr, po roku 1948 popravený. Prišiel za mnou, aby som napísal úvahu o situácii do Londýna. Neviem ako ju prijali, lebo ja som nebol toho názoru, ako mnohí iní. Niektorí ako Flóra posielali Memorandum, kde odkazovali čechoslovakizmus. Ja som naopak varoval, aby si uvedomili, že tu je síce politická diktatúra, ale národne politicky sa žije a Slováci sa cítia ako národ a chcú mať postavenie v republike upravené. Taký článok som potom nadiktoval a dal Veleckému. Neviem, aký to malo koniec. Inak som bol v styku s Lettrichom. Niekoľkokrát som s ním rokoval v Bratislave a aj do Topoľčianok za mnou prišiel. V Bratislave preto, lebo som od Miša Zibrína prevzal auto. Bola to šesťsedadlová tatrovka, šesťvalcová. Zibrín bol veľmi tvrdý človek. Tak ju tak zruinoval. Ja som auto potreboval na prax, a on odchádzal do zahraničia. Zibrín bol agrárnik, ale ako agrárnika ho nemali radi. Bol totiž advokátom v Brezne, a na tých horehroncov, chudobných roľníkov bol ako ras. Súdy, exekúcie, takže ho tam nemali radi. Neviem, ako som k tomu prišiel, ale hneď na začiatku Slovenského štátu som mal niekoľko pozoruhodných článkov v Národných novinách. Tak si toho všimli. Jeho z trestu preložili z Brezna do Topoľčian. Prišiel za mnou, že sa musím u neho zastaviť. Tak som sa zastavil v Brezne a stretávali sme sa s niektorými veľmi slušnými ľuďmi, takže som sa takýmto spôsobom dostal s ním do styku. Ale nebol som nikdy veľmi s ním nadšený! Potom aj v zahraničí nám vykonal a pridal sa k Ďurčanskému.

S Lettrichom som sa síce osobne poznal až za Slovenského štátu, ale mali sme všeličo, a spolu ostrú politickú polemiku. On v Slovenskom denníku a ja v Národných novinách. Ale to potom všetko akosi zapadlo. Keď sa mi pokazilo auto, išiel som ho dať opraviť do Bratislavy a pritom som išiel za Lettrichom. Vymenili sme si názory na ľudákov, hovoril som, aby sme viac pozornosti venovali Tisovi, lebo Tiso čo sám rozmýšľa, to aj uskutoční, ale Sidor je predsa len viac odvislý od katolíckych vplyvov, takže nemá takú samozrejmosť. Potom prišiel za mnou Lettrich do Topoľčianok v auguste 1944, štrnásť dní pred povstaním. Tak sme tiež hovorili o tom, ako ďalej, ale nešli sme konkrétne, aby sa niečo nedostalo von. Keď som prišiel do Banskej Bystrice, hneď som sa ujal práce v Klube. My sme hneď nezaložili stranu v Banskej Bystrici, ale Klub, v ktorom sa zišli bývalí agrárnici, národniari, živnostníci, národní socialisti, lidovci, napr. Filo bol lidovec. Hneď keď vypuklo Povstanie, rozhodlo sa, že Národná rada sa bude rozširovať na dvadsať a dvadsať. Dvadsať z ľavice, dvadsať z pravice. Tak sme sa zišli v Klube, ktorý kedysi mala ľudová strana v Banskej Bystrici. Predsedal Šrobár, Lettrich, Ursíny, Pauliny a začali sa písať mená kandidátov z našej strany. Kým diktovali agrárnikov, tak to išlo, ale potom, keď sa navrhli tí, ktorí patrili predtým do lidovej strany, Filo a iní, ozval sa veľký povyk. Vedľa mňa sedel Samo Belluš a Gabo Rapoš – a hovorím „toto plénum tú kandidátku nedá dohromady. Ja navrhnem, aby sa zvolila komisia, ktorá to pôjde pripraviť a vy musíte navrhnúť, aby v tej komisii som bol ja.“ Tak sa to stalo. Mali sme potom povinnosť Ursíny, Lettrich a ja zostaviť kandidátku. Zobrali sme sa von a tam diktovali. Tam sme už potom presadili Zaťka aj tých ostatných. Tak sme sa dostali do tej dvadsiatky do Národnej rady. Poverili sme sa do funkcií a ja som išiel na Povereníctvo hospodárstva a zásobovania. Mal som na starosti zásobovanie živočíšnymi produktmi – mäso, mlieko, maslo a syr. To bolo dosť ťažké, lebo to bol horský kraj, tam niet statkov, takže som mal veľmi ťažkú prácu. Samo Belluš bol na Povereníctve vnútra. My sme v Banskej Bystrici nechceli zakladať ani stranu, ani buňky, lebo tí roľníci, tí museli zostať doma. Zistilo by sa, že bol v ilegálnom národnom výbore, a tak ho budú trestať. Ani to nebolo treba. Ale na mojej práci veľmi záležalo, aby som mal styk s tými roľníkmi. Musím povedať, že sa mi veľmi darilo. Keď som išiel do Modrého Kameňa, zvolali tam z okresu roľníkov. Prosím, toto musíte dodať, tak sa to splnilo. Vo Zvolenskej Slatine ešte desať dní pred Povstaním sme sa rozhodli, že musíme do hôr vyhnať ovce a dobytok, aby partizáni tam mali, tak jednu nedeľu som pomáhal vo Zvolenskej Slatine zvážať dobytok. Tí roľníci prišli, a bez protestov. A kto by chcel správne oceniť účasť, tak musí dať aj tým roľníkom plnú satisfakciu, ako sa v tej dobe dobre zachovali.