Neviem presne, aký to bol deň šesťdesiatehodruhého roku minulého storočia, ale pamätám si dobre, čo sa vtedy stalo…

Prišli k nám na martinskú faru neznámi páni a chodili po celej fare, celom farskom byte a stále niečo hľadali. Nechápal som vtedy, o čo vlastne ide. Rodičia, ktorí už určite tušili, že sa nad našou rodinou sťahujú čierne mraky, v snahe ušetriť dušičku dvanásťročného chlapca od akejkoľvek traumy, ani len slovkom predo mnou nespomenuli, že o nášho otca sa zaujíma ŠTB. Cvičil som práve na klavíri v jedálni, keď prišli. Cez pootvorené dvere do otcovej pracovne som videl, ako vyberajú a vytriasajú knihy z otcovej knižnice, ako rozoberajú jeho na stroji naklepané a vždy starostlivo uložené kázne. Jeden z tých pánov prišiel ku mne a povedal: „Choď sa hrať niekde inde!“ Urazil som sa a odpovedal: „Ujo, ja sa nehrám, ja cvičím do hudobnej školy, lebo zajtra mám hodinu klavíru a pani profesorka mi dá trojku ak nebudem pripravený.“ Hoci v tom veku klavír nebol mojou najväčšou láskou (radšej som hral futbal s chlapcami na školskom dvore), asi nikdy predtým a nikdy potom som necvičil tak usilovne ako v ten deň. Tí cudzí páni boli zo mňa evidentne nervózni, ale nechali ma, až kým som sám nevstal od klavíra.

Potom prišli ešte raz, to už bol otec zaistený vo vyšetrovacej väzbe a doma sme boli len sami dvaja s mamou. Na stene schodišťa v hale martinskej fary viseli odjakživa (čo si ja pamätám) reprodukcie portrétov  Hodžu, Hurbana, Štúra, Štefánika. Pri portréte Štefánika sa jeden z eštébákov zastavil, ukázal naň prstom a vyštekol smerom k mame: „A toto je čo?“ Až ako dospelý som si uvedomil, že to boli metódy psychického nátlaku, ktoré používali. Mama, už na pokraji psychického zrútenia, pozbierala zrejme posledné sily a sebe vlastným pokojným hlasom odpovedala: „Chceli ste sa snáď opýtať nie čo, ale kto to je? To je generál Milan Rastislav Štefánik.“ Tú prekvapenú tvár „všemocného“ služobníka moci si pamätám dodnes. Nechápal, že sa ho mama nezľakla. Následky tejto šikany však nenechali na seba dlho čakať. Mama sa úplne nervovo zrútila a musela byť hospitalizovaná. Ja som zostal vo veľkej martinskej fare sám s vyše sedemdesiatročnou babkou (maminou mamou). Nebudem zo seba robiť hrdinu a priznám sa, že večer po zotmení som sa veru bál čo len vytrčiť nos a veľmi ťažko som zaspával. Nerád spomínam na toto obdobie môjho detstva, ale keď sme prednedávnom debatovali s pánom Ľubom Feldekom o „záťahu“ na evanjelických farárov a ja som mu prezradil, že som ho zažil na vlastnej koži, povedal mi: „O tom musíte napísať, lebo ľudia rýchlo zabúdajú. Je našou povinnosťou pripomínať tieto temné stránky našich dejín, aby sa nezopakovali.”

Keďže v tomto roku uplynulo päťdesiat rokov od týchto udalostí a výročia si zvykneme pripomínať, chcem týmito pár riadkami pripomenúť, že nie je to tak dávno, čo v tomto štáte boli ľudia za svoje presvedčenie prenasledovaní.

Keď otec ležal v martinskej nemocnici s chorým srdiečkom a už asi tušil, že sa blíži koniec, aj keď to nedal na sebe znať, povedal môjmu staršiemu bratovi: „Ja som im všetkým odpustil!“

Odpúšťať treba, ale netreba zabúdať.