JÁN PÚČEK: Kameň v kameni
F. R. & G., Bratislava 2012

V tomto roku vyšiel pod hlavičkou vydavateľstva F. R. & G. debut mladého autora Jána Púčeka. V záverečnom medailóne sa o ňom dozvieme málo, no i to málo pôsobí kontrastne s obsahom jeho prvotiny. Autor sa narodil v roku 1987, študuje na VŠMU a pochádza z Liptovského Mikuláša. (A jeho kniha pritom vyznieva akoby sa narodil v roku 1887 a žil v Trstíne.)

Na prvý pohľad sa zdá, že ide o zbierku poviedok, ktoré spájajú dva motívy. Priestor, teda dedina nazvaná Veterlín, za ktorou môžu miestni alebo svetaznalí Slováci tušiť Trstín, a osoba rozprávača. Aj keď s rozprávačom je to v tejto knihe celkom zaujímavé. Vo väčšine častí je rozprávačom muž, ktorý je vnukom svojich starých rodičov a trávi(eval) s nimi vo Veterlíne určité časti svojho života. Veterlínčania naňho kričia ako Janina („Serus, Janino. Ty si v Séleši?“) a dozvedáme sa i to, že je už skôr Sélešan jak Lipták. Rozprávačom je však miestami i jeho babka či dedko. Veľmi originálne je rozprávanie šijacieho stroja v časti Krajčírka štylizovanej ako písomný rozhovor medzi starou singerkou a protagonistom. V jednej z posledných častí knihy nazvanej Nitky dokonca autor siahol po ty-rozprávaní, ktorým paradoxne dosahuje väčšiu dôveryhodnosť či emotívnosť ako ostatnými príbehmi rozprávanými v tretej osobe. Ale nepredbiehajme.

Kniha sa začína časťou venovanou minulosti Veterlína, v ktorej autor siahne i po výčitke smerovanej kartografom či úradníkom. Pozadie výčitky je veľmi milé: „Tak je to s mapami – ťažko sa podľa nich riadiť, najmä keď sa každých desať rokov menia všetky názvy. Raz ľudom vadí, že v mene je ü či ö, alebo nedajbože sz, inokedy je zas najväčším hriechom, keď je miesto sväté.“ Za úvodnými vetami cítiť akýsi nadhľad človeka – cudzinca v inom kraji – Liptáka v malokarpatskom regióne. To je pozitívum tejto knihy: láskavý prístup k cudziemu bez náznaku rasizmu, či xenofóbie.

Ani po druhom prečítaní mi nie je celkom jasné, či ide skôr o novelu alebo zbierku poviedok. Ambície zaškatuľkovať toto dielko som sa teda vzdala, tak budem pokračovať v postupnosti dejových línií. Aj druhá časť hovorí najmä o prírodnom, resp. geografickom kontexte obce Veterlín. V časti nazvanej Špacír už vstupujú na scénu i postavy, teda v našom prípade – Sélešania/Veterlínčania. Autor tu dodržiava logiku prechádzky – priestor dáva ľuďom, ktorých stretáva po ceste. A aj psom! Psi majú v knihe svoje miesto (niekedy možno väčšie než sa patrí). V časti Očné klamy sú dokonca najdôležitejšie práve psy starých rodičov. No ale späť ku dvojnohým Sélešanom. Tí sú typicky slovenskí, a tu sa už autor stereotypu veľmi nevyhol. Niektorým sa nechce pracovať, pijú, radšej chodia do krčmy ako do kostola a nemajú radi farára. Zato majú radi ženy, karty a futbal. Samozrejme, len Spartak.

Zaujímavou postavou je Samson. Hoci vo mne hlodá podozrenie, že kapitolka nazvaná Úbohý Samson bola najskôr samostatnou poviedkou – celkom originálnou variáciou na biblický príbeh, a až potom ju Púček začlenil do knihy. A aby sa nepovedalo, spomenul ho i na inom mieste. Je to však len môj dohad, a ako som povedala, Samson je z „vedľajších“ postáv – teda postáv nie z rodiny – najlepšie napísaný. Stretávame sa s ním už v jednej z úvodných častí.

Veterlín je rázovitá slovenská obec s trnavsko-záhoráckym nárečím, v ktorej žijú svojbytní ľudia. Najviac však vynikajú práve tí, ktorí sú v opozícii k ostatným. Títo antagonisti (Jankov dedko, Samson či Lokomotíva) dostávajú v knihe väčší priestor a sú prepracovanejší ako iné postavy. A keď som spomínala, že v protagonistovi niet zloby a nenávisti voči novému, nedá sa to povedať o ostatných občanoch Veterlína. V typickej slovenskej predsa dedine nemôžu chýbať diskriminovaní a ublížení. Veterlínčania neprijali Jankovho dedka, ktorý sa prisťahoval z Holíča, až do jeho smrti, hoci im pomáhal pri stavbách. Rovnako nemôžu vystáť ani cudzie v sochárovi Dunčovi – ten má turecké oči.

Nechýbajú tu ani spomienky na detstvo – aj veselšie, nielen tá ako si dedko sám vymuroval hrob. Napríklad v časti Záhrada autor píše o bojoch medzi nimi (Janko, brat a bratanec) a deťmi susedov. Aj tu však nechýba akási pochmúrna bodka: „Šumani sa síce do našich pascí nechytili, no už po pár rokoch sa ukázalo, že náš triumvirát až taký zbytočný nebol. Bero s Olom sa pokúsili zabiť svoju starú mamu. Toľko tĺkli kutáčom po hrubej páperovej duchne, až nakoniec zistili, že starká pod ňou neleží, že celý čas stojí za nimi a potichu sa prizerá. Nechali ju teda žiť. Vzali jej len sto korún na štyri pivá a cestou zbili svojho otca, pretože nemal cigarety.“

Osobitnou kapitolou sú ľúbostné epizódy. Nejde len o vzťah babky a dedka. Samozrejme, do popredia sa dostávajú najmä tie o členoch rodiny. Najvýraznejší je vzťah protagonistu k istej N. Nedostáva veľa priestoru, je spomenutý asi na dvoch miestach knihy. Najprv v časti nazvanej Balkón, v ktorej sa spomínajú i iné „erotické zážitky“. V ďalšej časti sa N. vyskytuje v epizóde s kostolníkom: „Raz sme sa pri sedmičke bozkávali s N. Čosi zašuchotalo a z poľa vyšiel starší pán. Bol to kostolník, ktorého všetci poznali pod menom Kocúr…“ O N. sa rovnako nedozvedáme oveľa viac ako o jej partnerovi a v knihe sa veľmi nevyskytuje. Druhou ľúbostnou zápletkou je príbeh s Polárkou – opäť ide o prvé milovanie, opäť podobná metafora so zápalkou a ohňom. Akurát neviem, kto je ten on.

Rodičia protagonistu v knihe veľa priestoru nedostali. V časti nazvanej svadba sa hovorí o tom, ako Rudko – otec Jana – stretol jeho mamu Maru. Opäť celkom milý a stručný čiastkový príbeh s romantickou zápletkou doplnenou (geografickou) vzdialenosťou Veterlín – Liptovský Mikuláš.

Kniha Kameň v kameni prináša celkom odlišnú prózu od tej, na akú sme zvyknutí u iných debutantov. Prístup k spracovanej téme je originálny a autorova štylistika i obraznosť sú na vysokej úrovni. Miestami cítiť závan akéhosi naturizmu či magického realizmu. Po prečítaní knihy sa mi v hlave vynárajú všetci slovenskí realisti s ich dedinami. Zato Šikulu som v texte (okrem motta) nepostrehla. Knihu Jána Púčeka Kameň v kameni by som zhodnotila takto: je krásne utiecť z mesta na dedinu, no je trošku trúfalé spraviť z takýchto spomienok a zážitkov celú knihu.