Ak píšem tento článok do časopisu Tvorba, je iste vhodné, aby som hneď na úvod pripomenul, že Dubček bol evanjelik.
Zaiste, jeho politické pôsobenie bolo súčasťou systému, ktorý hlásal ateizmus. Jeho protestantské korene sa však nezapreli ani vo vzťahu ku komunizmu – veď bol vedúcou osobnosťou jedného z najväčších protestných vzopätí, aké sa odohrali v rámci toho systému.
A či to nebývalo tak aj v dávnejšej minulosti? Nezrodil sa azda aj protestantizmus v lone katolicizmu?

* * *
Čas beží – a je to už dvadsať rokov od toho 1. septembra 1992, keď Alexander Dubček, predseda vtedašieho federálneho parlamentu, pri fatálnej autohavárii na diaľnici pri Humpolci utrpel ťažké zranenia, ktorým podľahol 7. novembra 1992.
Pri tejto príležitosti sa ma novinár z agentúry SITA opýtal, akú mám naňho osobnú spomienku – a prvé, čo mi zišlo na um, bol júnový večer v roku 1989, keď Alexander Dubček navštívil na Malej scéne SND predstavenie mojej divadelnej hry Skúška. „Keď ho obecenstvo uvidelo medzi sebou, mal väčší potlesk než moja hra,“ povedal som novinárovi – a ani som veľmi nepreháňal. Do nežnej revolúcie chýbalo síce ešte pol roka a obecenstvo sa na Dubčeka iba usmievalo, no tie úsmevy sa vyrovnali potlesku. A ja som si zase všímal, na čom z mojej hry sa usmieva Alexander Dubček. Spomínam si, že najlepšie sa zabával na scéne, v ktorej tlmočník Klitander cenzuruje rozhovor domáceho spisovateľa Alcesta a zahraničného hosťa Akasta:

ALCEST. Povedzte, prosím vás, pánu Akastovi, že som čítal jeho knihu Chvála nespútaného divadla a že som v nej našiel inšpiráciu aj morálnu oporu. Že súhlasím s každým jeho slovom a že i ja som presvedčeným zástancom názorovej otvorenosti ako základného východiska pre vznik umeleckého tvaru.
AKAST. Čo hovorí?
KLITANDER. Páči sa mu vaša kravata.
AKAST. Povedzte mu, že kravatu zvyčajne nenosím a mám rád ľudí bez kravaty, ako je on. Počul som o ňom, že sa usiluje vo svojich dielach uplatňovať princíp otvorenosti a že ma ako autora knihy Chvála nespútaného divadla teší, ak nachádzam potvrdenie svojich názorov aj v tunajších umeleckých úsiliach.
ALCEST. Čo hovorí?
KLITANDER. Hovorí, že zo skúšky vašej hry, bohužiaľ, nemá nič, lebo nerozumel ani slovo.
ALCEST. Povedzte mu, že my pracujeme v podmienkach, ktoré sú odlišné od podmienok v jeho krajine…
KLITANDER. Keď ste už u nás, máte ochutnať bryndzové halušky…
ALCEST. … ale berieme si vzor z myšlienkového kvasu, ktorý u nich prebieha…
KLITANDER. … aj zákvas…
ALCEST. … a radi by sme sa dostali aj my tam, kde sú dnes oni.
KLITANDER. … a žinčicu.

* * *
Alexander Dubček neprišiel na moju hru náhodou – krátko predtým som mu poslal list a v ňom xerokópiu svojho vystúpenia, publikovaného v Rusku.
Keď som totiž mal v tom čase pre niektoré svoje vystúpenia starosti so slovenskou vrchnosťou, podal mi pomocnú ruku časopis Voprosy literatury z gorbačovovskej Moskvy a pozval ma v novembri 1988 na svoj „kruglyj stol“, medzinárodnú besedu o literatúre, a potom bez škrtu publikoval všetko, čo som tam povedal, medziiným aj toto:
„V súčasnosti sa Československo nachádza v situácii, ktorú nemožno nazvať inak ako paradoxnou. Na jednej strane „preberáme“ zo Sovietskeho zväzu prestavbový vzor – a na druhej už dvadsať rokov bojujeme s veternými mlynmi „kontrarevolúcie“, ktorú sme údajne odhalili roku 1968 a ktorú sme potlačili s „bratskou internacionálnou pomocou“. A pritom hlavná „kontrarevolučná“ myšlienka Alexandra Dubčeka – socializmus s ľudskou tvárou – sa ako vajce vajcu podobá na onen humánny socializmus, ktorý si ako heslo vytýčila sovietska prestavba!”
(Iba to „ako vajce vajcu” preklad nahradil prirovnaním „kak dve kapli vody”.)
U nás sa vtedy podobné názory publikovať nesmeli, Alexander Dubček bol ešte stále v nemilosti, nuž ho moje moskovské vystúpenie potešilo.
Nielenže sa mi zaň zrevanšoval návštevou na predstavení Skúšky, ale spomenul ho potom aj vo svojom Otvorenom liste Miroslavovi Štěpánovi, členovi predsedníctva ÚV KSČ, napísanom 16. októbra 1989: „V sovietskej tlači preniká na verejnosť stále viac pravdy o roku 1968. Okrem iného Feldekovo vyjadrenie vo Voprosoch literatury, Hanzelkovo v Komsomolskej pravde i list J. Hájka v Izvestijach. Dajte aj u nás tlačené slovo ľuďom, ktorí majú na nedávno nimi prežitú, precítenú pravdu o roku 1968 a ľuďoch v ňom iný názor ako Vy.“

* * *
Ďalšia moja osobná spomienka na Alexandra Dubčeka je už spojená s nežnou revolúciou.
Na Slovensku sa začala 19. novembra zhromaždením v Umeleckej besede, kde vznikol výbor občianskeho hnutia, ktorý na druhý deň dal tomu hnutiu meno Verejnosť proti násiliu a sebe meno Koordinačné centrum VPN.
A tuším už hneď v ten druhý deň sa zrodil nielen plán veľkých verejných zhromaždení, ale aj myšlienka, že už na jednej z prvých tribún by mal stáť Alexander Dubček. Kto to najlepšie sprostredkuje? Navrhol som Karola Kállaya, ktorý Dubčeka už pred nežnou revolúciou fotografoval pre západonemecký časopis.
Karol Kállay potom nielenže delegáciu VPN (čiže Jána Budaja a Marienku Filkovú) k Dubčekovi priviedol, ale aj fotograficky ich návštevu zdokumentoval. A takisto aj Dubčekovo prvé verejné vystúpenie po dvadsiatich rokoch. Bolo to tuším 23. novembra, keď sme ho uvítali na tribúne, z ktorej sa prihovoril stotisícovému námestiu. Dubček svojím prvým vystúpením ešte riskoval. V tie prvé dni nežnej revolúcie nebolo ešte vôbec nič isté a nikomu nebolo jasné ani to, kam až môže nežná revolúcia priviesť politickú zmenu. Netreba sa teda čudovať, že dojatý Dubček sa vo chvíli, keď stál na tribúne, domnieval, že to, čo sa práve odohráva, je pokus o návrat k reformnému pokusu z roku 1968. V tomto duchu sa niesol aj jeho prvý prejav:
„… Ak si ľud osvojí ideu, akou bol a je „socializmus s ľudskou tvárou“, potom táto idea je vlastníctvom ľudu nášho národa. Preto, ba práve preto vo vás, mladej generácii, žije táto idea, lebo sa stala pamäťou národa a je dedičná, je i vo vás, nastupujúcej generácii… Konajme tak, aby naše spoločné úsilie občianskeho hnutia bolo opäť korunované úspechom. Ďakujem za pozvanie a porozumenie.“
Lenže kto bol v tej chvíli múdrejší? Kto vedel, že nijaké „opäť“ sa nebude konať?
Aj Václav Havel sa v tej chvíli priznával z pražského balkóna, že sa dejú veci, ktoré nečakal ani vo sne: „Mám pocit, že jsem svědkem zázraku.“
Každý deň nežnej revolúcie bol však míľovým krokom. Prešlo ďalších pár dní a Alexander Dubček navštívil Mozartov dom, aby si vypočul, že Koordinačné centrum VPN navrhuje – v súlade s českým Občianskym fórom – za nového prezidenta Československej republiky Václava Havla. Václav Havel bol ochotný kandidatúru na prezidenta prijať iba pod podmienkou, že o funkciu predsedu federálneho parlamentu sa bude uchádzať Alexander Dubček – nuž si Dubček zároveň vypočul aj tento návrh.
Neviem, kde sa vzala fáma, že sa pri tejto informácii sklamane rozplakal.
Bol som pri tom, keď si to vypočul, a nijakého plačúceho Dubčeka som nevidel. Ak sa mu zaleskli oči, tak určite len od dojatia – veď to bola chvíľa politickej satisfakcie, na ktorú čakal dvadsať rokov. Prijal spoločný návrh OF a VPN dôstojne – a zakrátko naozaj predsedal federálnemu parlamentu.
Hoci sa nestal prezidentom, jeho návrat do politického života sa vydaril.
Posledná kapitola jeho života bola však tragická.
Napísal ju ten nešťastný 1. september 1992 a havária jeho služobného auta na ceste do Prahy – 88 kilometrov pred Prahou ju pripomína pamätná tabuľa neďaleko Humpolca.
Krátko predtým, v posledných augustových dňoch 1992, s ním prišli urobiť rozhovor reportéri významného hamburského časopisu Merian – šéfredaktor Volker Skierka a pani Sabine Rosenbladtová.
„To som inicioval ja,“ poznamenal hrdo Karol Kállay v čase, keď sme pripravovali spoločnú knihu o Alexandrovi Dubčekovi a keď mi ad informandum požičal aj časopis Merian s tým rozhovorom.
„Šéfredaktor časopisu Merian Volker Skierka a redaktorka Sabine Rosenbladtová boli moji priatelia. Ja som ich nahovoril na interview a fotografoval som Dubčeka pritom, keď im ho poskytoval.“
Aj tá fotografia – posledná fotografia živého Dubčeka – mala byť v našej knihe, nuž som Karola Kállaya vyzval:
„Tak to interview prelož! Dáme to tam celé.“
Karol Kállay to výborne preložil – a je to tam.
Je to mimoriadny text.
Zaznamenáva totiž Dubčekove posledné slová, adresované verejnosti. Hneď potom nasledoval nešťastný 1. september. V 49/1992 čísle časopisu Merian vyšlo to interview pod názvom Die Geschichte ist keine Kette von Siegen (Dejiny nie sú reťaz víťazstiev – exkluzívny rozhovor s Alexandrom Dubčekom) až po Dubčekovej smrti a obaja nemeckí novinári sa aj v editoriáli toho čísla s dojatím zdôverujú čitateľom: „Nemohli sme tušiť, že interview, ktoré robíme, je vlastne Dubčekov testament.“
O to väčšia je váha každého slova, ktoré títo dvaja hamburskí novinári zaznamenali.
To ich interview je však na Slovensku takmer neznáme.
Vyšlo totiž v slovenčine iba raz, ako príloha knihy Alexander Dubček, posledná kapitola. Kniha obsahuje moju rovnomennú esej a fotografie Karola Kállaya. Toto naše spoločné dielo vydalo vydavateľstvo Slovart v roku 2009 – no nebol by to asi najlepší osud pre Dubčekovo posledné interview, keby po slovensky vyšlo iba raz a iba ako príloha k tejto knihe.
To interview by si zaslúžilo, aby vyšlo viac ráz a v rôznych médiách, aby sa s ním mohla zoznámiť čo najširšia verejnosť – preto ho dávam do pozornosti aj časopisu Tvorba.
V tom interview je totiž esencia všetkého, čo si Dubček počas celého svojho pôsobenia myslel, čo si odtrpel, čo obhajoval aj o čom sníval.
To interview vyvracia aj pomerne rozšírený omyl, že to bol naivný politik. Nielen v roku 1968 – aj v roku 1992 mu to myslelo dostatočne jasnozrivo.
„Aký je váš vzťah k moci?“ dali napríklad hamburskí novinári Dubčekovi aj takúto otázku.
Odpovedá: „Pre mňa bolo to, o čo išlo, vždy dôležitej -šie než funkcia alebo postavenie. Tak som sa správal aj v roku 1968 – a, samozrejme, nebol som vtedy taký naivný, aby som nevedel, že nám ide o všetko. Poznal som predsa svojich protivníkov a vedel som, že s nimi nie sú nijaké žarty. A teraz mi moji priatelia znovu vyčítajú, že som šiel do sociálnodemokratickej strany, hoci, keď som do nej vstupoval, mala iba 0,8 percent hlasov. Veď som mohol vstúpiť aj do Mečiarovej víťaznej strany! Zo zásady som to však nespravil.“

* * *
Treba k tomu čosi dodávať?
Treba si len s úctou spomenúť, že je to dvadsať rokov, čo nás opustil tento vzácny a skromný človek – jediný slovenský politik, ktorý sa nezabudnuteľným spôsobom zapísal aj do svetových dejín.
Nečudo, že sviečky na jeho hrobe ustavične zapaľujú ľudia bez ohľadu na vek, národnosť či politickú príslušnosť. Aj ateisti, aj ľudia nábožní. A medzi nimi určite aj evanjelici.