Dnes na Štefana, 26. 12. 03, videli sme v televízii filmové spracovanie Pasternakovho Doktora Živaga; už vlastne druhé, takisto americké.
Toto druhé: nielen bez onoho sugestívne opakovaného hudobného motívu z predošlého spracovania, motívu, ktorý preletel svetom. Ale aj: bez politiky, akoby vôbec nešlo o komunizmus, o neľudskú totalitu. Tie šialenstvá, tie hrôzy revolúcie ako len akési pohromy, navyše nepolitické. A najmä láska: jedna žena a traja muži, rozvrat rodiny a manželstiev.
Akýsi preinačený, tzv. domýšľaný Pasternak, ale tým činom aj neautentický, svojvoľne menený a pridávaný; aj v závere.
Viac erotická show, bez hrôzy revolúcie; akoby viac išlo o ženu a poéziu než o krvavú komunistickú revolúciu. Film príznačne postmoderne odideologizovaný – ale to nie je Pasternak, ten úžasný, nezabudnuteľný výkrik proti komunizmu, ktorý bol v časoch pookupačných – vo výnimočnom preklade Zory Jesenskej – našou kultúrnou modlitbou.
Kdeže Američania! Tí nevedia, tým sa ani neprisnilo, akým diabolstvom bol pre nás komunizmus.

* * * * *

Dnes (nedeľa) 24. 9. 2006, majú byť v Bratislave posledné dvojhry Davis cupu s Belgickom. Prehrávame 1:2 po štvorhre, ktorú spackali ako sa len po slovensky dalo. Toľkokrát viesť, mať šancu, toľkokrát sa v 5. sete, v jeho posledných gamoch pohybovať na zhode-výhode – a prehrať, navyše v enormne povzbu dzujúcom domácom prostredí – toho sú schopní vari len Slováci.
Sme malý národík – ale veď aj Belgicko je malé! No my sme stále akoby bez sebavedomia, bez – možno stáročia – vypracúvanej, upevňovanej a overovanej sebaistoty. Charakteristickí, vytrvalí a výrazní len istotou neistoty, nervozitou a stále nedosahovanou medzinárodnou rutinou.
Vyplýva to aj z histórie: z nedostatku či nemožnosti záslužných a veľkých činov? Chýba nám veľká, slávna minulosť? Alebo naozaj chýba more? Ten večne otvorený styk so svetom, s nedoziernymi diaľkami a šíravami ako možnosťami či výzvami, že treba ísť do nich, treba ich poznať a dobýjať; s kontinentmi, ďalekými národmi či civilizáciami a kultúrami sa konfrontovať, s nimi komunikovať?
Hoci je to väčšie ako my, tie diaľky, tie vyzývajúce možnosti, to more – môžu si povedať príslušníci národa malého, aj toho belgického, no stáročia existujúceho pri mori: ale my, hoci národík malý, môžeme sa tam, ďaleko k nim a do nich dostať, tie volajúce neznáme diaľky a možnosti poznať, s nimi sa popasovať.
Ale Slováčikovia? Nemáme veľkú, len takú – našťastie – nedobýjateľskú minulosť, a nemáme more. Nič nás v dejinách nevyzývalo k veľkým činom, k poznávaniu a dobýjaniu väčších národov, území a diaľok. Nič nás k nim nenútilo, nič nevyzývalo. Osamelé hlasy, svetové úspechy veľkých slovenských jednotlivcov? Nevypočuté a nenasledované zanikali. Všetku energiu pohlcovalo akési podvedomé, akoby pod zemné úsilie ľudí tejto krajiny: zachovať sa, pod mocnými a zotročujúcimi pretrvať!
Len toto má byť zmyslom slovenských dejín? Už Štúr do nás vtĺkal, že nielen na svete sme, ale aj: načo v ňom sme!

* * * * *

Zo záznamu ČT2: odovzdávanie cien európskemu filmu v Barcelone. Najlepšia: Nórka Live Ulmanová. Keď hovorí o sebe, nič nehrá, všetko „len“ žije, prežíva. Taká vnútorne opravdivá, až máš dojem, že to nie je herečka, ale obyčajná žena. Povedala: „V najlepších chvíľach svojich filmových úloh som poznala, čo som a prečo žijem.“ To by mal povedať každý spisovateľ, hodný toho mena.
Prirodzená a bez afektov, až si myslíš, že inakšou ani nevie byť. Nie je krásna, ale ženskou jedinečnosťou pekná a príťažlivá, najmä však ľudsky autentická. Dôkaz, že ani veľká krása nemusí vytvárať veľké herectvo, ale čosi, čo je v duši a čím sa prejavuje duša.
Jej posledné aktivity: chodí do Afriky a nerozvinutých krajín. Organizuje pomoc potravinovú a lekársku. Na záberoch s trpiacimi vyzerá ako ich spolublížna, ako jedna z nich.

Nedeľa 12. 12. 04

* * * * *

Zo soboty na nedeľu tu, v Dražkovciach, sa mi snívalo, že Barč-Ivan vyzdravel a liečil on mňa: ako lekár-psychiater. Z depresií, pochopiteľne. Ale nejako, nejako, aj so svojím asistentom, stále mi nedával otázky, len zrazu ma vyzval, aby som s ním išiel na prechádzku. A vládal, kráčal sebaisto bez palice, nepotácal sa už ako chorý na parkinsonovú nemoc. Kráčali sme kdesi dohora, po strmej horskej ceste, dohora, stále dohora, až ma to omrzelo a opýtal som sa ho, načo, kvôli čomu a vôbec, kamže to ideme? Odmlčal sa, a potom tým svojím melodickým hlasom ticho povedal: „Neznámy je blízko.“ A znovu sa odmlčal.

* * * * *

Na Slovensku sa ťa kamaráti aj nekamaráti aj v tých najhorších časoch najčastejšie pýtali: „Ako sa máš?“ – hoci v 70. – 80.-tych rokoch dobre vedeli, že sa mám na h-o.
Prišiel som tiež v tých istých konsolidačných časoch k Václavovi Černému, a prvé čo sa ma opýtal, bolo: „Co děláte?“
Rozdiel dvoch národov, dvoch mentalít, ale aj dvoch kultúr.

31. 7. 05

* * * * *

Príchod a postup jari v Dražkovciach je úžasný, akýsi až nezaslúžený: keď sa to všetko dvíha z neznáma a z ničoho spod zeme, z pukov do listov a vetvičiek – pomaličky, postupne: ako milosť Božia, ktorej tiež nie sme hodni.
Ako začiatkom mája pod tlakmi svojho podzemia, pod jarným slnkom ožíva, puchne, dýcha zmŕtvychvstalá zem! Ako sa puky na koncoch konárikov nalievajú, ako guľatejú a rastú. Čas od kvetu k plodu je pre človeka neznámy: pred jeho očami sa každý rok opakuje čosi, čo sa môže volať len: zázrak.
Aj drozd píska, ale koľko hlasových variácií nosí v hrdle a v zobáku! Viac motívov a v rôznych tóninách. Raz hvízda a spieva, raz škrečí, raz len tak pre seba čosi spevavo zamrmle, raz tak, raz onak, a zasa inak. Drozdy vraj odpočúvajú zvuky ba aj hudobné melódie, ktoré počujú z okolia, a chcú ich napodobňovať. Nech si radšej pískajú po svojom a ignorujú ľudí!

11. 5. 2007

* * * * *

Veľa ľudí z literatúry má slabú osobnú introspekciu. Neovládajú – nedostala sa im darom? nevypestovali si? – schopnosť zostupovať hlbšie do seba. Do priestorov, do kráľovstva, ktoré patrí len im. Takže ani nevedia byť dlho sami, musia chodiť medzi seberovných, do stáda, do čriedy, aby sa tou prázd nou čriedovosťou zaplnili, napáchli či pobavili, na vyše aj čas premárnili. Takže všeobecne ani nečítajú, nemajú potrebu čítať ťažšie, namáhavé a husté knihy. „Myšlení bolí,“ hovorieval Masaryk. Stačia im tí slabší, povrchnejší, tí redší. Celý život sa kŕmia odvarmi života, nie jeho esenciami. Koľkože ľudí píšucich–rozmnožujúcich slovenskú literatúru číta filozofov a pozná ich? Ale to aj vidno na tom, čo píšu, aj na tom, čo doteraz napísali. Priemerný človek–čitateľ, nech je to aj slovenský spisovateľ, hľadá len seberovného priemerného autora. Vrana k vrane sadá, rovný rovného si hľadá.

22. 7. 07

* * * * *

V dnešnom stave rozpadu hodnôt, čiže aj v stave spoločnosti, štátu, národa, úrovne morálky a vkusu, skrátka v duchovnom a kultúrnom živote ľudí, znamená literatúra, tá, čo je hodna toho mena, alebo málo alebo celkom nič. Podľa odhadu niektorých, skutočne a z vnútornej potreby čítajúcich ľudí je azda tritisíc na Slovensku. Predtým to vraj bolo asi desaťtisíc, čiže azda jedno mesto-mestečko.
Za Maďarov: „pusto tebe slovenčina“ – za Slovákov vládnucich Slovákom: pusto tebe aj literatúra.

22. 7. 07

* * * * *

Keď mám telefonovať ľuďom, hoci aj priateľom – na rozdiel od mladších rokov – som čoraz ostýchavejší. Vstupujem predsa do ich súkromia, aj do ich hľadanej, možno stráženej samoty, do ticha alebo momentálneho sústredenia: a bez dovolenia, samozvane narúšam, rozbíjam im čosi, na čo majú výsostné ľudské právo. Narúšam, rozbíjam to, čo ja sám pre seba cítievam priam ako nedotknuteľnosť.
Tie mobily, tie esemesky, e-maily – to je novodobá nákaza, ak nie už choroba, ak nie svetová morová epidémia, čo vírusmi zasahuje a infikuje pomaly celý svet. (Viac ako polovica Číňanov má už mobilné telefóny.) Kým vari ľudstvo načisto neochorie, nevynerváči sa, nezblbne a nezakape.
Nekráča už dopredu, ale čoraz hrozivejšie dozadu?

4. 1. 07

* * * * *

Odkiaľ sa berie, ako vzniká dogma, ktorú si človek privlastní, ktorou posudzuje ostatných, svet, život a všetko? Napríklad kresťanská dogma o samovražde. Včera bola o nej na STV2 diskusia. Telefón jednej diváčky-poslucháčky: „Som veriaca, Boh má v mojom živote nepohnuteľné miesto, a predsa cítim strašnú nezmyselnosť sveta, mávam z neho mučivé depresie.“ – Ako len peknerúče vytiahli všetci páni farári svojho Pána Boha, ktorého nosia služobne vo vreckách: život je dar od Pána Boha, každé ráno si to musíme uvedomovať, a nežiť pre seba, ale pre druhých. Tak sa aj odcudzenosť stratí. „Ak sebe chceš dobre, druhému chci ešte lepšie“ – a bolo po problémoch.
Z čoho sa vlastne rodia dogmy? Zo strachu a bezmocnosti pred neprehľadnosťou, zložitosťou až neriešiteľnosťou života a sveta? Z úzkosti zo života a smrti? Alebo z pohodlnosti a nedôslednosti vlastného myslenia? Z potreby zjednodušiť si a myslenie nekomplikovať? Alebo dogmy inštitucionálno-cirkevné: zbavovať cirkevníkov neistôt a samoty, aj zjednocovať ich do onoho dostojevského mraveniska? A dogmy individuálne? Z úzkostnej túžby „mať jasno“, aspoň iluzórne vidieť niečo pevného na svete, vyznávať to, za tým ísť? Najmä dnes, keď je všetko také pohyblivé, uhýbavé a neuchopiteľné ako piesok?

* * * * *

„Včera jsem zahlédl u Walterky svou knihu a bylo mi hanba, chtěl jsem si ji vzít. Proč má každý kretén právo mně číst, a já se dokonca ještě raduju z výše nákladu a počtu čtenářů? Když si pomyslím, kolik přiboublých očí zíralo do mých očí, kolik tupých mozků se otíralo o můj mozek. Nezvyk otírat si nos o nos je lepší a humánnější.“ (Leonid Andrejev, Denník 1914 – 1919.)

* * * * *

„Nič tak neponižuje, ako keď vidíme, že hlúpi majú úspech tam, kde my stroskotávame,“ píše Flaubert v Citovej výchove.

28. 12. 06

* * * * *

„Jak bezútěšný by byl svět bez odchylek od pravidel!“ (A. C. Jung, Střetnutí s podvědomím.)
Ešte Jung: „I kdybys žil v sebevětší izolaci a osamělost na tebe jakkoli doléhala, objeví se neznámí přátelé a vyhledají tě.“ A cituje čínske príslovie: „Pokud správný člověk sedí doma a uvažuje o správné myšlence, bude slyšen na stovky mil daleko.“ (Z Jungovho listu 1960.)

* * * * *

Nech je svet akokoľvek šíry, prebohatý a vábiaci – už ho neuvidím, nebude už času. 40 rokov komunizmu nám šíry svet ukradlo. Pokazilo a ukradlo nám aj životy; nie všetkým, prispôsobivému stádu iste nie.
Ja už svetom neprejdem, nespoznám ho a nezažijem. Ukazuje sa mi, „poznávam ho“ len v televízii a knihách – na diaľku, sprostredkovane.
„Modravé dálky světa spí v mojí paměti…“, spieval kedysi môj básnik. U mňa už ani v pamäti, len v túžbach a predstavách; v jatrivých túžbach, márnych predstavách.

6. nov. 2006

* * * * *

Treba študovať a písať, nepretržite tvorivo pracovať – až do smrti. Bergson hovorí, že človek bude po smrti pokračovať na tej úrovni, na akej vo chvíli pozemského konca prestal; odrazí sa z výškového bodu, na ktorom ho zastihla smrť; z bodu, na ktorý sa duchovne a mravne dopracoval. Od neho sa bude to najlepšie z neho vyvíjať, dvíhať dohora ďalej. Ako balón, ktorý dosiahol výšku, do akej ho zdvihla hustota hélia, ktorým ho naplnili. U človeka hustota ľudskej duše: jej morálky, poznania, dobrých skutkov.
Nijaké duchovné úsilie nie je márne, nič z vynaloženého ľudského zápasu, nič z hustoty duše sa nestratí. „Myšlienka pomyslená naveky je pomyslená,“ hovorí v tomto duchu aj Štefan Krčméry; azda vo chvíli, keď sa v ňom ozval Bergson.

* * * * *

Tu v Dražkovciach na svojom starom dvore som oslobodený od bratislavských šumov: od klebiet o ľuďoch, od celej takzvanej kultúry, zbavený informačného balastu, z úst vyletujúcich pliev. Aké je to všetko smiešne a úbohé, nepodstatné a zbytočné! Nezaťažuje ma tu nič, čo prekáža a bráni hĺbiť a rozvíjať to svoje najvlastnejšie, s ktorým pracujem, s ktorým v písaní obcujem. Zo svojej izby sa dívam len do zelenokvetnatého, jarou zázračne zmŕtvychvstalého sadu, a počujem iba vtákov a ticho.

Pondelok 2. 5. 2005

* * * * *

Chcel by si počuť, chcel by si niečo vidieť, niečo uznať ako verejne platné, spravodlivé, dokonalé, hodné obdivu a úcty. Obzeráš sa za tým – a ničového takého tvoje oči na Slovensku nevidia.

10. 9. 06

* * * * *

Je to vôbec kultúra: tento chaos, táto neprehľadnosť, toto perverzné splývanie nevýznamného s významným, opravdivého s predstieraným, nedokonalého s dokonalým; keď všetko platí aj neplatí, keď hodnota aj nehodnota, vážny román aj gýč majú na knižnom trhu, v tzv. masovej kultúre u tzv. masového diváka rovnakú a indiferentnú cenu? Keď bývalý komunista a eštebák alebo funkcionár bývalého komunistického spisovateľského zväzu môže s tebou nielen rovnoprávne polemizovať, ale písať o tebe nepravdy, keď pravda má vlastne menšiu váhu ako lož? Keď nikomu a ničomu nepatrí obdiv a úcta, keď kultúra nemá na spoločnosť nijaký vplyv a stratila nad dušami vládu?
Prázdno po duchu, prázdno po minulosti aj tradícii – ale nepociťuje sa ani strach z tej prázdnoty, už ani starý horror vacui nestraší.
Jednotlivci, na ktorých to neplatí, sú vzácni a zriedkaví. Ale oni sú možno tou biblickou soľou zeme, čiže dnes aj kultúry; stačí štipka soli a potrava dostane inú chuť.

25. nov. 2004

* * * * *

Viacerí si myslia, aj zlomyseľne myslia a roznášajú, že som len preto naladený, naštvaný či otvorene nepriateľský voči komunistom a celému ich režimu, lebo mi ten režim ukrivdil: zavrel otca, vyháňal z domu, tri razy vyhnal zo školy a niekoľkokrát zo zamestnania, tridsať rokov nedovoľoval uplatniť sa spôsobom, na aký som bol uspôsobený – skrátka, že mi strpčil, okyptil, v istom zmysle aj zničil život.
Nie, zlatí moji žičlivčekovia, takýmto by som bol v tom istom štáte aj bez oných príkorí: pri takej istej mravnej a duchovnej dispozícii či sklone ducha či osobnom psychickom fonde; pri rovnakom intelektuálnom, kultúrnom a mravnom formovaní, pri štúdiu a čítaní tých istých kníh v mladosti.
Nevytvorili ma len okolnosti, ale i ja seba v tých okolnostiach. Človek predsa stojí – môže stáť – aj nad okolnosťami. Ak im len trochu vzdoruje, ak má silu ich premáhať alebo aspoň prehodnocovať.

* * * * *

Cítieval som seba viac, ako som o sebe uvedomelo vedel. V tomto veku chcem o sebe vedieť viac ako som cítieval, ako som vytušoval.
Ale je to trúfalosť, chytať sa toho, čo sa vo mne len mihalo, vystierať za tým dlane ako za svätojánskymi muškami, ktoré zvyčajne nechytíte: dlane zostávajú prázdne.
To je tá vlastná „cesta do hlbín noci“, Le voyage au bout de la nuit. Veď všetko akoby sa ani neodo hralo, ale v noci a tme bolo len prisnilo.
Do toľkých vecí a udalostí bol človek vtiahnutý, ak nie uvrhnutý, do udalostí a situácií, ktoré mu boli cudzie. Toľko vecí, príhod a výjavov som videl, na ktoré som sa díval a reagoval ako cudzinec, lebo neboli moje. Toľko slov aj rečí som v návale nálady a náhody z úst nie vypustil, ale vyhodil – a neboli celkom, alebo vôbec neboli moje. Tak málo bolo v nich mojej identity, ktorá by aj teraz mohla byť mojou.
A predsa ma čosi aj bez vedomého môjho pri činenia strkalo, poháňalo, čosi ma v istých chvíľach aj cez tie neidentity a proti nim nieslo: k tušenej podobe toho, akým som chcel, len stále nedokázal byť.
Čo to bolo? Čosi vo mne, čosi do mňa vložené, alebo len vdýchnuté, čomu sám doteraz nerozumiem.

* * * * *

Až teraz pred sedemdesiatkou akési psychické prúdy ma zanášajú – hocikedy a bez môjho pričinenia – ku príhodám, ľuďom, situáciám mojej súkrom nej minulosti; najčastejšie k tým horším, trápnym, vyslovene nemožným.
Treba na ne zabúdať? Treba ich zahnať na slepé ramená, mimo prúdu vedomia, mimo hlavného psychického riečišťa!
Nesmú byť záťažou na nohách a sťažovať im cestu. Stále máme kráčať dopredu, k sebe čistejšiemu, duchovnejšiemu, dokonalejšiemu.
Nemám rád seba minulého ani dnešného, upínam sa k sebe budúcemu, lepšiemu.

* * * * *

Nadobúdam priam fyzický odpor proti masovým zhromaždeniam, schôdzam, seminárom, konferenciám, manifestáciám a všetkým podobným kolektívnym veciam diabolským. Nič iného sa mi nechce, po ničom viac netúžim ako sa uzavrieť, nemať s dnešným svetom, s týmto štátom a jeho diabolskými politikmi, televíziou a novinami, aj s tou dnešnou technikou – počítačmi, e-mailami, internetom – nič spoločného. Zahodím aj mobil, keď si isté veci zariadim.
Aké šťastie, aká výhoda, že už nemusím nikde chodiť do roboty, nikoho poslúchať, od nikoho byť závislý, skrátka že nepatrím nikomu a nikomu. Iba sebe a vlastnej smrti a po nej Pánu Bohu.
Aj to davové kresťanstvo mi už dávno ide na nervy. Ja som s Pánom Bohom najradšej sám. „Ale ty, když se modlíš, vejdiž do komůrky své…“

Koľko priateľov odo mňa odpadlo! Koľkých ja som sa vzdal! A nechýbajú mi, to je zaujímavé. Alebo správne. Alebo veľmi dobré.

23. 9. 06

* * * * *

Väčšina tých, ktorí dnes interpretujú slovenskú literatúru, ani v rodičovskom dome ani na školách nezažili náboženskú výchovu, nemajú v sebe zažité kresťanstvo. Nie sú skrátka zbožní a nemajú pochopu, čo je to cítiť život a svet ako zázrak, čo je to náboženstvo, čo je to kresťanstvo.
Ale skoro celé dejiny slovenskej literatúry sú kresťanské!
Ako môžu čítať, vysvetľovať, prednášať, písať o slovenskej literatúre také duchovné plytčiny a prázdnoty, takéto spirituálne nuly! Nemôžu autenticky a platne o nej ani ceknúť. Prázdnoty nemôžu vypovedať o obsažnosti a plnosti, ani plytkosti o hlbokosti, bezduchosť o duchu a duchovnosti. Hviezdoslavove Sonety napríklad sú pre nich nie Hviezdoslavovým rozhovorom s Bohom a večnosťou, ale iba sonetmi, ktorým dávajú meno „kozmické“.

22. 9. 06

* * * * *

Najstrašnejšia je vari taká staroba, keď človek nemá čomu žiť, nič ho už nezaujíma, nevie čo s časom, nemá komu čo povedať, keď nikto o neho nestojí, keď čaká len zábavu, rozptýlenie, voľáku srandu – a smrť.

23. 9. 06

* * * * *

17. november 2004 – pätnásť rokov.
„Dívaš sa na tie večerné dokumenty spred pätnástich rokov? Dnes mi to všetko prichodí ako absurdné divadlo,“ povedala Zuzana.
Tí komunisti! Bola to revolúcia proti nim? Veď sú tu stále, a rozdrapujú sa, veď nám stále vládnu.
Čo všetko v týchto dňoch prelieta človeku hlavou! Chcel som o výročí čosi do Tvorby napísať, Eugen mi dal k tomu deväť dokumentárnych kníh. Listoval som v nich – ale to by som musel študovať mesiace, no ani potom nebol by som načistom alebo aspoň múdrejší v tom, čo sa vtedy dialo. Ako a o čo išlo.
Kedy sa dozvieme úplnú pravdu o tom, ako sa začal náš nový osud?

* * * * *

Zajtra má byť víchrica – až 140 km za hodinu. Kedy príde víchrica do hláv a do duší?
Tá najväčšia, najpotrebnejšia, ale najťažšia – nekrvavá, ale nie nežná – tá revolúcia v sebe a proti sebe. „Když revoluce, tak revoluce hlav a srdcí,“ hovoril Masaryk.

Esej: „… bez akejkoľvek predpísanej formy vzniká ten najslobodnejší a zároveň ten najnáročnejší ,žáner‘, pretože si vyžaduje predovšetkým pohyb a suverénneho ducha.“ (R. M. Albéres)
Iný: „Žáner vraj syntetizujúci a dodnes vlastne definitívne nedefinovaný. Aj najnovšie slovníky ho klasifikujú nejednotne. Pre jedných je kráľovským žánrom, pre iných neprijateľným hybridom.“ Ja sa teda celoživotne oddávam tomu hybridu.

Nedeľa 17. 8. 08

„Ak je štýl mŕtvy, je dovolené všetko.“ (Antoine Compagnon: Démon teórie) V slovenskej literatúre toho času štýl umrel, zakapal. To preto je v nej všetko dovolené?

* * * * *

„Či naozaj na starosť každý človek má akési čudné trápenie s novým svetom?“ (Alfonz Bednár, Deravý dukát)
Do roku 1989 som cítil svet ako mne odcudzený; teraz mi je až cudzí a nezrozumiteľný, ba nedefinovateľný – a ja v ňom zbytočný, odsunutý, vyradený, nepotrebný; taký, čo ľuďom nemá čo povedať. Alebo: čo nikoho nezaujíma, čo je istému druhu ľudí smiešne.
A práve od toho roku malo byť lepšie. Je lepšie – hoci istým spôsobom aj horšie. Pomery v politike, kultúre, súdnictve, zdravotníctve, školstve, sociálnych rozdieloch. A ten nával, tá potopa počítačovej techniky, počítače, mobily, internet, e-maily – to šialene rýchle a povrchné komunikovanie.
Všetko sa zrýchlilo – a zneprehľadnilo; ešte viac ako bolo.
Stojíš bezradný; a svet sa popri tebe ženie, rúti ďalej – kam? Mojim deťom aj Zore to vyhovuje – ja už nemám na to.

27. 8. 08

Jediné, čo môže človek urobiť v dobách zlých, píše kdesi Šalda, je: pripravovať lepšiu budúcnosť. Ale čím, ale ako, dodávam a pýtam sa ja.

4. 10. 2008

Vraj „kádrujem“ ľudí. Oni kádrovali! A nielen mňa, aj iných; a najmä hodnoty, ktoré vytvorili iní. Ja iba hovorím, ukazujem prstom, usvedčujem – že práve oni kádrovali. Nech si nemýlia prius s posterius, nech nezamieňajú príčinu s dôsledkom. To si naozaj myslia, že nad nehodnotami, ktoré splodili, nad násilenstvom, ktoré spoluvyvíjali, nad všetkými hriechmi proti Duchu aj ľuďom, čo popáchali, bude každý mlčať?
Holúbkovia, nie každý je z vášho cesta.

5. 10. 2008

Spomínam si, že keď som v roku 1985 dlhodobo ochorel na hlasivky – mesiac som nemal hlas, len šeptal – a bol na ne operovaný, rozšírilo sa, že mám rakovinu. Keď som pre čosi musel vojsť do Klubu spisovateľov, videl som rozpačité – len rozpačité? – pohľady istých ľudí. Alebo: čo vôbec hľadá ten Vanovič v našom klube?

6. 10. 2008

„Nestačí mať ducha. Bez charakteru, nech robíme čokoľvek, naše umelecké diela budú vždy prostredné; statočnosť je prvou podmienkou estetiky“ – nikto iný, ako Gustave Flaubert.

24. 1. 2009

Nacionalisti sú všeobecne šovinisti – ale aj kozmopoliti či globalisti sú voči nacionalistom šovinisti. Obapolného, voči sebe nevraživého šovinizmu sa nezbavili obe strany!
Sú vraj „dve Slovenská“ – ale obe sa navzájom vylučujú a nenávidia.
Som za Slovensko tretie, také, ktoré – dúfam – cítiť z mojich kníh o starom Martine aj iných mojich esejí.

4. 2. 2009

„Není pravda, že lze dosíci spravedlivých cílů nespravedlivými prostředky. Není pravda, že lze pravdu vylhat. A věci veliké nelze stvořit z lidí malých.“ (Václav Černý, Druhý sešit o existencialismu)

… lenže na čo je to všetko, na čo to bolo všetko, božemôj – aby to ďalej so mnou aj so všetkým išlo do stratena, do blba?

1. 11. 2011 (magický dátum – nemagický záznam)

V starobe vraj pracuje v človeku koexistencia časov – ja jej mám plné zuby. Keď na niečom nepracujem, v hociktorej chvíli vynárajú sa mi obrazy, situácie, úlomky reči a výrokov z mojej minulosti; obyčajne tie trápne. Kto to režíruje? Mimovoľná činnosť podvedomia „pred odchodom“? Aby sme si dali veci v sebe do poriadku, ak je vôbec poriadok v nás možný? Aby sme trpeli, aby sme ľutovali, aby sme boli pripravení hocikedy odísť?
Je to zvláštne načasovaný úkaz. Ale keď je to konštatovanie druhých, je zrejme rozšírený a platný.
„Ale poblouzením kdo vyrozumí? Protož i od tajných očisť mne.“

Sobota 3. 12. 2011

Masová kultúra – masová kultúrna podvýživa. Trpí ňou mládež, trpí ňou stárež, trpí celý národ, pardon: občianska spoločnosť. Čo vyrastie z tejto podvýživy o 15-20 rokov?

3. 4. 2008

Takže znovu sa otvára navracajúca sa dilema: Je svet, ľudstvo, život taký, že sa nechce, že sa protiví, že sa neoplatí žiť – alebo to dobro a čosi Božieho žije doteraz, stále a trvalo medzi nami a v nás?
Žiť, alebo nežiť, to je aj naša otázka, kráľovič dánsky.

14. 12. 2007

Nie je úsilie o globalizáciu proti ľudským právam? Nielen jednotlivci, aj národy, ich minulosť, reč a literatúra majú ľudské práva. Veď na svete, v ľudstve, v kultúre, umení, v literatúre je najvzácnejšia, najhľadanejšia: jedinečnosť. Len ona môže znamenať tvorivý prínos do „svetokultúry“. Tá nepotrebuje to, čo už má, ale čo na svoj život a rast nemá!
Ale naozaj potrebuje?

16. 12. 2007

„Solidárnosť mikroskupiny“, hovorí o postmoderne v Ére prázdnoty Gilles Lipovetsky. U nás sa to rovná… nechcem ukázať prstom.

8. 3. 2009

9. mája 2009 – Deň víťazstva nad nacizmom. Ale Deň skutočného víťazstva nad komunizmom ešte nenastal. Komunizmus, komunistické myslenie – egoistické, koristnícke, korupčné, protiprávne, nemorálne – žije nielen v ľavičiaroch, ale aj v pravičiaroch. Sú u nás takí, čo vyrástli z ničoho: nemajú koreňov ani domácich, ani cudzích, dlhšie študijných, ani hlbšie duchovných. Vyrástli po Novembri – rýchlo a bez výživy, bez súvislého organického dozrievania. Na počítačoch: na e-mailoch, facebookoch, internete; z vyhľadávania a mechanického preberania. Študijne paberkovali a v praxi paberkujú doteraz. Nie sú tými, akými sa na postoch stali, seba len predstierajú. Oni – to je niekto iný.

Jún 2009

O čom literárna história o Jonášovi Záborskom nevie: Sused Igor Záborský, vzdialený príbuzný Jonáša Záborského mi rozprával, čo vie z prvej ruky – od svojej rodiny. V starobe a opustenosti chcel sa Jonáš vrátiť do rodného Záboria a tam uprostred rodiny, rodákov a spomienok na detstvo dožiť. Napísal o tom svojmu bratovi, ale ten odpovedal: Keďže si nám urobil takú hanbu, a prestúpil ako farár z našej viery na katolícku, nemôžeš sa k nám vrátiť: doži medzi tými, ktorých si si vybral!
Nebudem komentovať.

Sept. 2009

Koľko ľudí píšucich literatúru a o literatúre čítalo Bibliu, knihu kníh? Najmä z generácie, ktorá sa dnes najviac rozhadzuje a ktorá nad literárnym životom, tým pseudoruchom vládne?
Nie je to základný nedostatok v myslení o sekulárnej literatúre, vo vyciťovaní skrytých významov, staronových hodnôt; toho istého, len prevliekajúceho sa, večného ľudského ducha?
Kniha kníh: kniha základných existenciálnych, aj tých hraničných situácií; ako dotykov či zrážok človeka s Bohom; ako ich demytologizovanie mýtmi, podobenstvami a symbolmi presýteného literárneho, vlastne básnického biblického jazyka. Učebnica rozlišovania historicky poplatného, čiže aj mŕtveho, od živého a platného, bijúceho v archaizovanej biblickej reči súčasným existenciálnym pulzom.

19. 5. 2009

Prečo – keď sme už na svete – nevieme, nemôžeme vedieť, kde sme sa tu vzali; nevieme, prečo rastieme aj starneme, čiže ideme tam, kde nevieme, kam ideme, kde a v čom sa nájdeme? Ako to, že nikto z ľudí sa doteraz nedozvedel, aká Záhada nás čaká po smrti? Sme homo sapient-i, vlastníme akoby rozum, podľa Descarta jedinú spoľahlivú vec, spoločnú všetkým ľuďom – a nie sme schopní vyriešiť si ním túto elementárnu otázku!
Tá otázka akoby sa už tisícročia miliardám ľudí vysmievala.
Večná, ale banálna? A zbytočná, márna, povedia poniektorí či mnohí?
Bergmanova Siedma pečať, Šepoty a výkriky, čiastočne aj iné jeho filmy, sa na to pýtajú. Hoci všade a stále „marné volání“. No Bergman vábi, magicky priťahuje: asi preto, že sa v jeho rozryvnom pýtaní spoznávame. Odpoveď? Neplatí aj tu Lessingovo, že keby si mal vybrať holú, najpravdivejšiu pravdu, alebo „len“ cestu k nej – vybral by si práve tú druhú, vzrušujúcejšiu a dôležitejšiu pre človeka, ktorý v tých krutých aj krásnych neistotách a hmlách putuje a hľadá?
Možno sme od Absolútnej Pravdy oslobodení, lebo by sme od nej oslepli, lebo by sme na ňu zahynuli?
Dávno sa povedalo, že od holej a úplnej pravdy, tej, životu nebezpečnej, nás oslobodzuje „kouzelník, znalý léků: umění“ – tak v českom preklade Schopenhauer.
A Jaroslav Durych v Kouzelné lampe po neúspešnom, márnom vytesávaní Absolútnej sochy jeho imaginárnym sochárom vyslal do hľadaním zmučeného sveta výkrik: “Až tam, až tam…“

30. 6. 2009

Štvrtok – beseda „Pod lampou – o svedomí“. Hríb dal otázku: „Povedzme si rovno – bol komunizmus zlý?“ Bývalý marxista a komunista na Katedre filozofie UK – dnes hlasný postmodernista – začal: „Pre koho ako…“.
To sú oni! Taký je aj tento vzdelaný a kultivovaný pán profesor. Syn Ďura Mojžiša, fyzik, sa mu rovno vysmial, hosť z Čiech, Jiří Fuchs, obvinil z mravného relativizmu.
Takíto a podobní ľudia píšu, prednášajú, učia mládež na Filozofickej fakulte UK aj iných univerzitách. Je ich plná akadémia – už aj s ich dorastom – najmä spoločenské vedy, plné sú ich vysoké školy. Ako môže nebyť naša humanistika chorá? Doteraz ju rozožierajú komunistickí bacilonosiči.

23. 11. 2006

Keď človek toľko toho vystál v živote, mal by si poradiť aj s úzkosťami na jeho konci. Nečakal som, že životný pocit sa hromadením životnej skúsenosti a vykonanej práce nebude dvíhať dohora, k jasu a uspokojeniu, ale začne klesať: do pochýb, ešte väčšej nespokojnosti so sebou a so svetom, do obáv zo všetkého, do neistôt sťa každodenných istôt; do ohraničenosti všetkého, navyše výhľadu bez výhľadu. „Len“ k nedefinovateľnému Koncu a veľkému Neznámu, čo sa skrýva za tým všetkým…

25. 1. 2009

„Cítím v sobě stálé pnutí mezi destrukcí a chutí k životu. Každé ráno se probouzím s novým hněvem a novou nedůvěrou a novou chutí žít“ – podpisujem namiesto Ingmara Bergmana.

25. 1. 2009

Všetko môže byť úžasné a mysteriózne – alebo banálne a profánne. Napríklad skutočnosť, že máme vlastné deti. Koľko ľudí ich chápe ako samozrejmosť, ale aj banalitu, dokonca za príťaž! „Toho sa už do smrti nezbavíš“, povedal mi jeden bývalý priateľ, ktorý na istý čas dal syna do detského domova.

23. 7. 2005

Tak ako jedinečná a silná osobnosť nevie, ani nemôže splynúť s nehodnotným okolím, tak ani jednotlivé kultúry, kmene, národnosti či národy nebudú sa chcieť zliať dovedna – ako tie farbisté rieky s lyrickými údoliami vplynúť do mora akejsi „svetokultúry“, to jest do mora nepitnej vody a rovnakej podvýživy.

24. 8. 05

Martýri: Magister Ján Jesenius, Onód: Okoličány, Rakovský, potom Ďurko Langsfeld, Jozef Bučko, Viliam Žingor – to sú ľudské mýlniky na stáročnej ceste povstaleckého protestantského turčianskeho ducha. – Už sa skončila.

9. 9. 09

Čím nás je viac na tejto planéte, tým väčšia je naša úzkosť; z nás samých aj z toho počtu: päť miliárd! Keď som chodil do školy, po druhej svetovej vojne, ľudstva bolo všeho všudy jeden a pol miliardy! „Kam kráčí lidstvo?“ – názov jednej knihy zo 60. rokov.

24. 3. 07

„… neurčitosť istých pocitov nevylučuje ich intenzitu, a niet ostrejšieho hrotu než je hrot nekonečna“ – tak Baudelaire v „Jesenných podvečeroch“. (Znovu čítam Proustove „Rozkoše a dni“.)

25. 3. 07

Keby som mohol mnohé svoje slová stiahnuť, urobiť ich nepovedanými a nepočutými! Boli zbytočné, lebo aj nepravé a nedokonalé, nevyslovovali úplnú pravdu, celý obsah vtedajšej chvíle. A najmä: nevyslovovali autenticitu mojej bytosti, mojej duše.

20. 6. 06

Za každou vetou a jej slovami, ktoré napíšem, stoja, sú prítomné storočia; zástupy, generácie, jednotlivci, cez ktorých mozgy, duše a ústa prechádzala, cez ktoré ju pri živote nielen udržiavali, ale aj pestovali a zdokonaľovali. V rodnom jazyku sa naša chvíľa stretá s dávnou minulosťou, jej dejmi, jej ľuďmi, ich výberom a vkusom, ich jasnovidnosťou aj nevkusom; náš rodný jazyk – to je aj naše durée, naše duchovné, rečou zviditeľnené trvanie.

29. 2. 08

Čo urobila na Slovensku pravica za posledných 22 rokov? Rozložila len samu seba.

august 2012

„Jak velká a těžká doba je dnes, a jak malí jsou lidé v ní!“ (Šaldův zápisník 5.) Ak to bolo už vtedy tak, o koľko viac to platí dnes?

6. 2. 10