Už prichádzajú, osvecovatelia,
hľa, prichádzajú, osnovatelia!
Na čele s osvieteným vládcom Rastislavom
ich poďme vítať, je deň radosti!

Nesieme knihy v reči z vášho riečiska,
skrz Slovo, svetlo sveta, slepých osvietia,
v ušiach hluchých sa rozhlaholí hlbina.
Nesieme hlaholiku, čo vám požehná
už prvým písmenom,
a to, čo nahé je,
sa zlatým svetlom, zlatým zvukom odeje.

Čas znovuzrodenia, čas deja nad deje!
Svetlo v nás zahasí smäd, hlahol stíši hlad.
Konštantín, dar nad drahé kovy, kamene,
prináša najdrahocennejšie – dar mať rád.

Poslovia svetelného Slova v slovienčine
a slovesnosti Slovienov,
solúnski bratia, prijmite náš chlieb a soľ.

***

Tvorca projektu vtedy neslýchaného.

Filozof razom chápe Rastislavovu
žiadosť o učiteľa v našom jazyku.
Ten sen zrozmerní. Aby nestál na vode,
zostaví abecedu, tvorí preklady
evanjelií, liturgických kníh,
rodí sa Proglas, slovienske písomníctvo.

Muž vcítenia. On, byzantský Grék, rozpozná
potrebu knižnej vzdelanosti Slovienov
v ich vlastnej reči; slovienčinu priblíži
gréčtine, latinčine. Presiahne tým čas
a vstúpi do veľkosti, medzi mená mien.

S čereňom v čeriacej sa reči v Proglase
objaví v zvukoch hlbšie príbuzenstvo slov
a paronomáziou Slovo – Slovieni
dá nový zmysel bytiu našich praotcov.

V tej básni staré zažiarilo novotou
vo variáciách apoštolov, prorokov.

Hlása vzdanie sa zvieracieho správania.
Zmysel života vidí v našom návrate
k stratenej rajskej Adamovej podobe.

Učí: nie odrezať nos, no pokánie, pôst.

Keď z dobrej sejby rastú vlňavy zbožia,
závistlivci, čo im dobro oči kole,
prospechárski strojcovia priekov, príkorí,
trojjazyčníci, čo chcú nepočujúcich,
čo nedoprajú všetkým dážď, slnko a vzduch,
čo zobrali kľúč, ale sami nevošli,
a tým, čo chceli vstúpiť, zabraňovali,
čierni krákavci, vrhajú sa na obeť.

A odzbrojí ich božská múdrosť jeho viet.

Právo na vlastný jazyk v spore v Benátkach
opodstatňuje východnými národmi
a slovom prvých šíriteľov kresťanstva.

Múdrosť ho, osvecujúceho, osvecovala
na všetkých cestách. V detskom sne si za družku
z dievčeniec vybral oslnivú Sofiu.

A nenadarmo volali ho Filozof.

V Carihrade od ruchu dvora utekal,
od spriadajúcich siete pre výsady, moc,
od postavenia, postupov a pochvál, pôct,
povznesený nad honor, hojnosť, pohodlie,
uťahoval sa do tichého ústrania,
kde, rozjímavec, v odriekavej samote
odriekal prosby, zhováral sa s knihami.

Raz šesť mesiacov hľadali ten tajný kút.

A vyjdúc z odlúčenia, mal čo ponúknuť.

Nad protivníkmi nevíťazil úskokmi,
podrazmi ani silou, ale zriedkavou
učenosťou a jasnou hĺbkou myslenia.
Jeho dišputy! Argumenty z najhlbších
čistých žriediel! A nedostižná brilantnosť
štýlu! Otázky, čo sú odpoveďami!

Predčasné podujatie! Maximalista!
V danej chvíli to muselo len stroskotať…

Ustúpte, maloverní! Večne strachujúci sa,
neschopní skutku. Choďte z cesty mužovi
silnému duchom! Nežičlivcov premôže,
aj vlastné telo, únavu i chorobu…

Ten projekt mocou ducha s bratom zaštítia.

Pretrvá napriek brutálnemu vyhnaniu
učeníkov a besu pustošiteľov.

Pár pergamenov ujde plameňom ich tlám,
zas z písmen vzchádza asketická svetlonosná tvár,
tvár jeho brata a ich nasledovníkov.

Dnes bratia sú aj do krajiny vpísaní,
do siluet brál, do potokov s bradami
a do kníh svahov, šírych polí pred nami.

Konštantín v Ríme ochorie, a cítiac už
dych smrti, prijme meno Cyril, mníšsky šat
a uchýli sa do kláštornej samoty,
kde sa zhovára iba s Bohom.
Predsa však
sa stretá s bratom: „Hľa… ja na oranisku
padám,“ hovorí. Dosiaľ v jednom záprahu
ťahali brázdu. Nabáda ho, nech sa sám
pre lásku k nehlučnému miestu, pre Horu
nevzdáva podlžnosti voči úhoru.

Ten odkaz cez Metoda preposiela nám.

A pred odchodom obracia sa k Pánovi,
aby nad stádom, ktorému bol pastierom,
ochranné krídla chvályhodne rozprestrel
a písmená mu zachoval pred rúhačmi.

Pretože, áno, duša zmyslov zbavená,
stratiac zrak, sluch, čuch, chuť, je ako z kameňa
a ako mŕtva je, keď nevie písmená.

A čím je duša človeka bez knihy kníh?
Bez jej živín len upadáš a živoríš,
stále blúdiaci, nevymotávaš sa z kríz.

Tvoj pevný koráb! My v plavidlách deravých…

V tej záplave slov, ktoré na nás útočia,
v potope, ktorá nezavlaží suchú zem,
Kyrié, Kyrillos, vnuknite nám ozajstné!

Umelé pestré dažde – chabá náhrada.
Na vyprahnutosť zosielajte pravý dážď,
hojný dážď Božích písmen, zúrodňujúci!