Doteraz nikto nedokázal jednoznačne odpovedať na otázku, či sa človeka viac a trvalejšie dotkne, ak ho niekto napadne fyzicky, alebo či ho viac zraní psychický atak, povedzme slovná urážka, prípadne farizejsky zaobalený pragmatický nátlak. Hovorí sa, že ak fyzický útok nezanechá stopy na zdraví, prípadne ak sa rany na tele veľmi rýchlo zahoja, človek si ho nepripomína, snaží sa ho vytlačiť z pamäti, hoci naň nikdy celkom nezabudne. Oveľa citlivejšie vraj vnímame následky slovného útoku, v spomienkach sa nám spravidla nečakane prebúdzajú významy expresívnych i vulgárnych slov, ktoré sa opakovane a nástojčivo pripamätúvajú nielen v mysli, ale bolestne zasahujú aj naše srdce. Ale práve vtedy znova a rovnako silne prežívame a preciťujeme ich ostrý hrot. A hoci si zakaždým uvedomujeme, že necitlivý či vulgárny človek, ktorý nám pripravil nepríjemný zážitok, si nezaslúži, aby sme si ho takto vpúšťali do svojej pamäti, nepríjemná spomienka je spravidla silnejšia ako naša vôľa. V obidvoch prípadoch sa nám však nepríjemný zážitok vracia na základe konkrétneho podnetu.

Na toto som myslel, keď som prvýkrát čítal správu, že Drahoslav Machala fyzicky napadol spisovateľa Tomáša Janovica a jeho manželku. Predovšetkým som si uvedomil, že ľudia bez citu a charakteru bez ťažkostí dokážu prejsť od slovných urážok k fyzickému útoku. Zároveň mi táto (ne)ľudská situácia vrátila a pripomenula môj zážitok s Drahoslavom Machalom spred pätnástich rokov. Do Literárneho týždenníka som vtedy poslal dva príspevky (Slovo ako svedomie doby; Text v ohrození: etika a estetika publicistiky). Priamo i nepriamo som v nich reagoval na kultúrno-spoločenskú i politickú klímu vtedajšej doby. A keďže tieto moje články časopis neuverejnil ani po roku, rozhodol som sa, že po obede v Klube spisovateľov sa zastavím práve u Drahoslava Machalu, ktorý bol v tom čase v tomto časopise redaktorom. Bolo to moje prvé stretnutie s týmto – ako sa tituluje – spisovateľom, a priznám sa, po ďalšom som už netúžil. Stačil mi krátky dialóg počas tohto stretnutia, ale najmä komunikačné správanie Drahoslava Machalu.

Keď som sa ho opýtal, ako mienia naložiť s mojimi článkami a či ich v Literárnom týždenníku budú publikovať, úprimne sa tváriac, mi odpovedal, že uňho nie sú, má ich šéfredaktor Ján Majerník. Mám taký zvyk, že keď sa už rozhodnem niečo riešiť, nezvyknem zastať na polceste. A tak som zašiel o poschodie vyššie aj za Majerníkom. Napodiv, aj on ma prekvapene uisťoval, že moje texty nepozná, že ich musí mať Machala. Rozhodol som sa ten „kruh“ rozťať, cestou nazad som zaklopal na dvere Machalovej kancelárie.

Machala zrejme nerátal, že budem dôsledný a že sa k nemu ešte vrátim. Jeho „úprimne“ vypúlené oči hovorili jasnou kinetickou rečou. Vyšiel som mu však v ústrety – požiadal som ho, aby mi obidva články vrátil, pretože s Literárnym týždenníkom ako autor končím. Machala – čuduj sa svete! – v jednej zo zásuviek odrazu „našiel“ obidva moje texty a s potešením mi ich odovzdal. Bolo to v roku 1996 a náš pán redaktor bol v tom čase – tak ako vždy predtým i potom – v sluhovskom predklone pred vtedajším mocipánom. Iba dodávam, že obidva texty som potom uverejnil v publikácii Jazyk, reč, človek (Bratislava: Q 111, 1998, 150 s.). Dodávam aj to, že v Literárnom týždenníku som od toho času dodnes nepublikoval ani jeden svoj text.

Pôvodne som uvažoval, že v súvislosti s udalosťou „pred poštou“ tento príbeh zverejním, lebo sa mi zdalo, že má silnú výpovednú hodnotu. Veľa totiž napovedá o jeho hlavnom nositeľovi, o jeho morálnom profile i o jeho ľudských kvalitách. Vzápätí som však túto myšlienku zavrhol, lebo som si namyslel, že ide o nevýznamnú súkromnú záležitosť. Názor som zmenil, keď som 2. mája tohto roku nečakane dostal od Drahoslava Machalu, s ktorým som od onej udalosti nekomunikoval, list. V obálke som našiel „Výzvu – oznámenie“ s nasledujúcim úvodným textom: Skupina evanjelických intelektuálov sa rozhodla, že podporí kandidáta na post generálneho dozorcu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania Ing. Michala Raša. Sú medzi nimi… Nuž a v tomto spoločenstve evanjelických intelektuálov som našiel i svoje meno.

Najprv chcem zdôrazniť, že ono spoločenstvo intelektuálov mi neprekáža. S mnohými z nich sa dobre poznám, ba i priatelím, dokonca viacerým som v Banskej Bystrici prednášal štylistiku.

Veď práve štylistika a štýl! Čo ma irituje, je totiž štýl konaniainiciátora „Výzvy – oznámenia“. Nebudem podrobnejšie hodnotiť toto konanie, len zdôraznene pripomeniem, že pán Machala nekorektne a hrubým spôsobom prekročil nielen normy spoločenského správania, ale necitlivo pošliapal etické princípy, ktoré v procese medziľudskej komunikácie treba samozrejme dodržiavať. Bez môjho vedomia zverejnil moje meno v súvislostiach, o ktorých som dovtedy nemal ani potuchy, pričom som sa dozvedel, že som sa rozhodol na post generálneho dozorcu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania podporiť kandidáta, ktorého meno mi nehovorí nič. Nemenej závažný bol fakt, že nemám kompetencie, ale ani mandát akýmkoľvek spôsobom zasahovať do volieb najvyšších predstaviteľov evanjelickej cirkvi. Machalova „Výzva – oznámenie“ navyše predpokladala, že budem ochotný tieto voľby ovplyvňovať.

Preto jeho konanie považujem za primitívnu, hoci zrejme premyslenú manipuláciu s individuálnymi postojmi jednotlivcov, ktoré on predostiera ako ich osobné stanovisko. V skutočnosti si pán Drahoslav Machala rafinovane dovolil uplatniť dvojsmerný psychologický nátlak. Keďže mená jednotlivcov včlenil medzi evanjelických intelektuálov, apeloval na každého z nich, aby neváhali, lebo „jeho“ kandidáta mienia podporovať významné osobnosti kultúrneho a spoločenského života, a teda nemôže ísť o neserióznu záležitosť. Z druhej strany rátal aj s individuálnym vplyvom známej osobnosti na ostatných „podporovateľov“ výzvy; psychicky ich tým vydieral, ak by nebodaj takúto podporu zvažovali. Z morálneho hľadiska je však najzávažnejší a – neváham povedať – najnečestnejší fakt, že Drahoslav Machala podsúval podporu evanjelických intelektuálov konkrétnemu kandidátovi ešte pred zasadaním tzv. kandidačnej porady, ktorá navrhuje kandidátov na generálneho biskupa a na generálneho dozorcu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Pritom je otázne, či kandidát, za ktorého sa osnovateľ „výzvy“ rozhodol zabojovať, o jeho podporu stojí, ba či o nej vôbec vie…

Ako vidieť, Drahoslav Machala dokáže rozdávať nielen fyzické facky tým, ktorí sa nestotožňujú s jeho manipulátorskými praktikami a ktorí dobre vedia, že počas svojho „plodného“ života v hlbokom predklone (p)oddane slúžil každému politickému a vládnemu mocipánovi. Ako zanietený kultúrny dejateľ, zanietený vlastenec, plagátový národovec, vulgárny nacionalista, rodoľub – matičiar a najnovšie aj ako kresťan – evanjelik. Nemenej schopne ako dobre vyškolený manipulátor dokáže rozdávať aj podpásové údery, ktoré sú individuálne i sociálne ešte citlivejšie, hoci necitlivé okolie z nepochopiteľných dôvodov o nich radšej mlčí.

Na najnovšom Machalovom počine je však najtragickejšie to, že ešte aj v tomto čase jeho tzv. kultúrne, spoločensko-politické, národné i „bohumilé“ kresťanské aktivity môžu bezostyšne siahať až na najvyššie pahorky Pamíra. Veľa to vypovedá aj o každom z nás.